Babiš by neposlal vojakov na pomoc Poľsku a Pobaltiu
Babišovi marketéri začali po debate jeho slová okamžite korigovať
Kandidát na českého prezidenta Andrej Babiš v debate Českej televízie opakovane odmietol možnosť, že by Česko vyslalo vojakov na pomoc spojencom v NATO v prípade napadnutia.
Na vysokého ústavného činiteľa členskej krajiny NATO, ktorým Babiš bol a môže ním zase byť, to je celkom mimoriadne vyhlásenie. Skutočne sa nestáva, aby sa alianční lídri verejne hlásili k úmyslu zradiť svojich spojencov.
Otázka moderátora ČT Martina Řezníčka bola prostá: „Má Česko poslať vojakov do otvoreného konfliktu v prípade útoku na Poľsko alebo pobaltské štáty?“
Babiš zrejme v tej chvíli prekvapil aj moderátora: „Kam myslíte, do vojny? Určite nie.“Po doplňujúcej otázke zareagoval: „Prečo by sme mali mať otvorený konflikt? Ja chcem mier.“
Řezníček dal šéfovi ANO ešte jednu „nápovedu“. Spýtal sa vyslovene, či by Česko v prípade napadnutia Poľska či pobaltských štátov „malo plniť svoje spojenecké záväzky a poslať tam vojakov“.
Babiš, ktorý sa v prezidentskej kampani štylizuje do roly politika obhajujúceho svetový mier, však zostal pevný: „Nie, určite nie, ja si myslím, že je potrebné hovoriť o mieri. Ja nechcem vojnu.“O chvíľu neskôr ešte emotívne doplnil: „V žiadnom prípade by som neposielal naše deti a deti našich žien do vojny.“
PAVEL MAL PODĽA NEHO ZABRÁNIŤ VOJNE
To je skutočne pravda, vyslanie vojakov je totiž záležitosť vlády, nie prezidenta. Nie je to po prvý raz, čo Babiš použil emotívny manéver „naše ženy“. Vlani vo februári, keď Rusko napadlo Ukrajinu, hovoril o tom, že teraz „musíme upokojiť naše ženy“. Vtedy ešte vyslovene podporoval ukrajinskú obranu. Odvtedy však otočili jeho voliči – predovšetkým tí starší a vo väčšej miere ženy. Tým teraz nadbieha.
Podstatná je však iná vec. Bezpečnosť Česka je založená na členstve v NATO. To zase stojí na vôli členských štátov plniť záväzok kolektívnej obrany a tiež na deklarovaní tejto vôle. Pokiaľ by sa Babiš stal prezidentom, pre obyvateľov Poľska, Estónska, Lotyšska a Litvy by bol už pri nástupe do funkcie nedôveryhodným politikom, ktorý de facto poprel český spojenecký záväzok.
Všetky tieto štyri krajiny pritom majú s Ruskom spoločnú hranicu a berú ho ako hrozbu. Najmä v situácii, keď Rusko pred necelým rokom preukázalo, že sa neštíti prepadnúť cudzí suverénny štát, pokúsiť sa ho zlikvidovať a vyvražďovať jeho obyvateľov.
Babišov súper v prezidentskom finále Petr Pavel na to bezprostredne reagoval. „Základným princípom fungovania NATO je odstrašenie alebo – po česky by sme mohli povedať – odradenie od vojny. To, že my sa pripravujeme na možný konflikt, neznamená, že by sme doň chceli ísť, ale aby sme odradili kohokoľvek, kto by chcel zaútočiť na ktorúkoľvek členskú krajinu. (...) Keď sme však členom nejakej organizácie, tak nielenže z toho ťažíme v rámci kolektívnej bezpečnosti, ale tiež do toho niečo dávame. To je ten náš záväzok zúčastňovať sa spoločne, keď je napadnutý niekto iný. Chápem, že je vám to cudzie, ale takto tá organizácia funguje,“povedal Babišovi.
Ten sa následne pokúšal navodiť dojem, že jeho volebný súper Pavel a moderátor Řezníček „chcú vojnu“. Moderátor sa ho však pôvodne pýtal na hypotetický scenár ruského útoku na niektorú z aliančných krajín.
Babiš sa tiež pokúsil Pavlovi vyčítať, že nezabránil ruskej invázii na Ukrajinu. „Prečo tomu nezabránil pán Pavel, keď tam bol (na čele Vojenského výboru NATO – pozn. red.)?“spýtal sa. Na moderátorovu otázku, či si myslí, že Pavel môže za vojnu na Ukrajine, odpovedal, že „to nehovorí, ale Pavel tomu mal zabrániť“.
BABIŠOVI MARKETÉRI V ÚLOHE HASIČOV
V princípe nejde o to, že by sa Rusko teraz či v horizonte nasledujúcich rokov prakticky chystalo napadnúť Estónsko, Lotyšsko, Litvu či Poľsko. Rozhodne je to nepravdepodobné v čase prebiehajúcej vojny na Ukrajine, ktorá zamestnáva rozhodujúcu časť ruských pozemných síl a do značnej miery vyčerpala ruské zásoby riadených striel. Navyše v čase, keď USA dávajú najavo ochotu podieľať sa na obrane európskej časti NATO.
Pointa je v niečom inom: rozhodne nie je v Aliancii obvyklé, že by vysokí predstavitelia spojeneckých krajín v hlavných médiách v krajine vyhlasovali ochotu zradiť napadnutých spojencov. Babiš mohol svoj výrok predniesť tak, aby z neho bolo jasné, že si ctí spojenecké záväzky, ale neurobil to a jeho odmietavý postoj bol celkom zrejmý.
Na otázku zjavne reagoval nepripravene a v intenciách toho, na čom stojí jeho kampaň – teda hlavne čo najviac hovoriť o mieri a celkom opomenúť skutočnosť, že slová agresorov nezastavia. Pôsobil dojmom, ako keby si neuvedomoval, že avizuje zradu spojencov. Poľské médiá si tiež jeho výrok následne začali všímať.
Na Babišove výroky ako jedna z prvých reagovala pre Seznam Zprávy ministerka obrany Jana Černochová (ODS). Uviedla, že sa jej nechcelo veriť, že predseda ANO nepozná aliančný záväzok ku kolektívnej obrane. „Zdvorilo prosím našich zahraničných partnerov, aby momentálne výroky pána Babiša brali ako kampaň a vnímali vyhrotenú atmosféru v našej krajine pred prezidentskými voľbami,“povedala.
Babišovi marketéri sa krátko po programe rozhodli hasiť škody a na sociálne siete pridali status, v ktorom Babišovými ústami hovoria, že nechcel na otázku odpovedať a je presvedčený, že k útoku na členský štát NATO nedôjde. V príspevku sa tiež píše, že
kandidát na prezidenta
je zodpovednosťou svetových politikov, aby vojne zabránili, čo v princípe nedáva zmysel. Počas vojny sú zodpovední agresori, nie „svetoví politici“. Babiš podobné klamlivé manévre používa často, aby vzbudil dojem, že on je za mier a ostatní nie. Podkopávaním spojeneckej jednoty pritom mier sám fakticky ohrozuje.
V ďalšom statuse tím spravujúci Babišove sociálne siete začal zjavne problematické výroky z televízie žehliť. Do značnej miery je to však v protiklade k tomu, čo Babiš opakovane povedal v priamom prenose.
ČLÁNOK 5 BOL AKTIVOVANÝ LEN RAZ
Rozhodovanie o vyslaní vojakov na pomoc napadnutému spojencovi má dve hľadiská, ktoré v debate nezazneli.
Prvým je skutočnosť, že o vyslaní vojakov do zahraničia rozhoduje podľa ústavy vláda, nie prezident. V prípade vyslania vojakov na pomoc napadnutému spojencovi už teraz platí, že vláda o tom môže operatívne rozhodnúť a následne informovať parlament, ktorý rozhodnutie spätne posúdi. To preto, aby nedošlo k zdržaniu, pretože rokovanie zákonodarcov trvá dlhšie.
Druhý podstatný bod vychádza z toho, ako je koncipovaná aliančná kolektívna obrana. Základom NATO je zhoda na postoji, že napadnutie jedného člena je považované za napadnutie všetkých členov. Pokiaľ sa niektorý štát považuje za napadnutý, iniciuje aliančné rokovanie o aktivácii článku 5 Washingtonskej zmluvy. Aby k aktivácii došlo, musia súhlasiť všetci spojenci.
Potom je na každom štáte, aby posúdil, ako môže pomôcť, a podľa toho konal. Nemusí automaticky vyslať vlastné vojsko na pomoc spojencovi. V prípade konfliktu je dôležitá napríklad aj pomoc v podobe logistickej podpory prechádzajúcim jednotkám (to by pri hypotetickom ruskom útoku na pobaltské krajiny či Poľsko bola veľmi pravdepodobne úloha Česka).
V prípade vyslania pomoci by prvé na ceste neboli čisto národné armády, ale jednotky rýchlej reakcie NATO, do ktorých spojenecké štáty vyčleňujú vlastné sily. Tieto jednotky sú udržiavané na vysokej úrovni pripravenosti, aby mohli vyraziť včas.
Aj také jednotky však potrebujú na vyslanie súhlas vlády. Podstatné je, že prezident do tohto rozhodovania nevstupuje. Môže postup vlády, ktorá chce pomôcť napadnutému spojencovi, kritizovať (a tým oslabovať vnútornú jednotu NATO). Ale to je všetko.
Podstatou fungovania Severoatlantickej aliancie je kolektívna zhoda na ochote a schopnosti vzájomne si pomôcť v prípade napadnutia a demonštrovania tejto ochoty a schopnosti navonok. Na členov NATO nebol od vzniku tejto organizácie v priestore, na ktorý sa vzťahuje kolektívna obrana, vedený jediný vojenský útok. Článok 5 bol aktivovaný len v roku 2001 po teroristických útokoch na USA.