Ako sa starať o príbuzných, keď štát zlyháva
Divadelné zoskupenie Odivo vytvorilo mimoriadne silné predstavenie o tom, koľko frustrácie, ale aj lásky prináša starostlivosť o blízkych
Keď sa Zuzanina babička zobudila o štvrtej nadránom, nedalo sa jej vysvetliť, že ešte je noc. Že v noci sa spí. Že v noci telo a myseľ odpočívajú, aby nabrali silu do ďalšieho dňa.
Babička už totiž nevedela, že je noc. Nevedela ani to, aký je deň. Dni stratili kontúry. Čas sa jej zlial.
Zlial sa aj Zuzane, jej vnučke, ktorá sa o ňu posledných pár mesiacov jej života starala.
„Vysvetli sama sebe, že o štvrtej ráno sa nemáš hnevať, že nemáš na babičku kričať,“hovorí sama sebe, vstane, ide do kuchyne a odkrojí vianočku. Tú má babička rada. Veľa masla, žiaden džem. To si pamätá. Nádych, výdych, pokoj.
A VY ČO UROBÍTE?
Príbeh Zuzany je skutočný. Ako dieťa sama zažila intenzívnu starostlivosť zo strany svojich príbuzných, keď jej diagnostikovali atopický ekzém.
V dospelosti sa jej rola otočila. Prijala starostlivosť o svojich starých rodičov, ktorí z jej života odchádzali jeden po druhom. Jej autentická skúsenosť sa stala kľúčovým zdrojom inscenácie Vnorená, ktorú pripravilo banskobystrické divadelné zoskupenie Odivo.
Stojí za ním autorská dvojica Mária Danadová a Monika Kováčová, ktoré k spolupráci prizvali viacero kolegov a kolegýň z príbuzných profesií. Za predstavenie, ktoré malo premiéru vlani vo februári, získali tri nominácie na divadelné Dosky. Momentálne pripravujú ďalšie reprízy – v Banskej Bystrici, Prahe, Košiciach, Bratislave aj v ďalších mestách.
Dôvodov, pre ktoré sa Vnorenú oplatí vidieť, je niekoľko. Pozoruhodným je nielen spôsob, akým v relatívne krátkom čase a malom priestore jej autorky prepájajú vizuálne, zvukové a pohybové prvky do jedného intenzívneho zážitku, ale i téma, ktorá nepatrí k ľahkým. Je ňou otázka, čo urobíte, keď sa vaši blízki nebudú schopní o seba postarať. Ako sa zachováte, keď bude niekto potrebovať vašu neustálu starostlivosť? Na to, aké to bude, toto predstavenie nikoho nepripraví. Ale celkom určite človeka postaví čelom pred niekoľko dôležitých rozhodnutí, ktoré s veľkou pravdepodobnosťou v jeden deň prídu, a ten deň môže prísť pokojne aj zajtra.
BEZ SEBAĽÚTOSTI
Keď Mária Danadová a Monika Kováčová začínali s konceptom nového predstavenia, ich záujem sa točil najmä okolo epidémie osamelosti, ktorú odborníci radia k civilizačným chorobám 21. storočia. Psychické a fyzické následky osamelosti sa prejavovali už pred pandémiou, tá ich však ešte zintenzívnila.
„Čím hlbšie sme sa v tejto téme dostávali, tým viac to smerovalo k potrebe starostlivosti,“hovorí Mária Danadová. Postupne zbierali „súčiastky“, ktoré do seba zapadali, no chýbal im silný príbeh, ktorý by dostatočne jasne formuloval ich záujem. Našli ho u Zuzany Galkovej, režisérky a dramaturgičky, s ktorou sa už dlhšie osobne poznali.
„Chvíľu váhala, či o svojom príbehu chce verejne hovoriť, no keď sa rozhodla, tak bola veľmi otvorená,“vraví Mária Danadová.
Rozhovory, v ktorých reflektovala svoje skúsenosti, nahrávali. Z niekoľkých hodín nahrávok napokon vybrali najmä pasáže, v ktorých hovorí o mesiacoch, keď sa starala o svoju starú mamu.
„Bola to pre nás vzácna skúse
spolautorka inscenácie
nosť,“hovorí Monika Kováčová. „Aj keď spomínala na veľmi ťažké obdobie, hovorila o ňom bez toho, aby sa akokoľvek ľutovala. Považovala za absolútne samozrejmé, že sa o svojich starých rodičov starala. Dokázala si udržať nadhľad, niekedy aj iróniu. A zo všetkého, čo hovorila, bolo cítiť hlbokú lásku k jej najbližším. To nás presvedčilo, že jej hlas patrí do tejto performancie a že je dokonca jej dušou,“vysvetľuje.
To je aj dôvod, pre ktorý sa rozhodli použiť autentickú nahrávku v predstavení. V prvom momente to človeka až trochu vyruší. Vo vizuálne „čistej“scéne, ktorú tvorí päť bielych vaní naplnených vodou a vysoká plavčícka stolička, znie autentické rozprávanie so všetkými drobnými rečovými nedokonalosťami a zdrobneninami až príliš „špinavo“, neupravene.
Režisérky však tento kontrast plne využili v prospech divákov. Nenechali ich napospas neuchopiteľnej abstrakcii, ktorá by pri formáte „audiovizuálnej (re)performancie“nebola ničím neočakávaným. Naopak.
Hlas Zuzany, ktorý hudobníci Dávid Javorský a Lukáš Kubičina posunuli do roviny zvukového samplu, balansuje na pomedzí reality a blúznenia, vyjadrujúc momenty, keď má skutočnosť nebezpečne blízko k šialenstvu.
MEDZI TELOM A DUŠOU
Nie je to po prvýkrát, čo si Mária Danadová a Monika Kováčová vybrali motív, ktorý sa ich osobne dotýka. V minulosti pracovali napríklad s témou paranoidnej schizofrénie. Zhodou okolností ju totiž obe poznajú prostredníctvom svojich bratov.
No kým doteraz využívali rôzne divadelné techniky a prvky, najmä prácu s objektmi či bábkami, teraz využili formu súčasného tanca. Doviedla ich k tomu potreba vyjadriť telesnosť, ktorá je so starostlivosťou o ľudí vo vyššom veku bezprostredne spätá.
Na javisku, ktoré je obkolesené divákmi, sú po celý čas iba spomínaní hudobníci, ktorí vytvárajú naživo základný rytmus predstavenia, a jedna tanečníčka, performerka.
Takmer každého predstavenia sa pritom chopí iná tanečníčka, preto ten názov (re)performancia. Autorky konceptu na začiatku oslovili choreografku Líviu Mendéz Balážovú, ktorá účinkovala v banskobystrickej premiére a nastavila základné pohybové princípy performancie. Tie sa s každým ďalším uvedením posúvajú inej tanečníčke vo forme videa a režijno-dramaturgického konceptu.
„Máme radi výzvy, to bude asi ten najväčší dôvod,“odpovedajú autorky na otázku, prečo zvolili formu, ktorá je pre celý tím produkčne mimoriadne náročná.
Zdalo sa im však, že v tomto spôsobe „odovzdávania“skúsenosti je tiež zakódovaná istá starostlivosť, nehovoriac o tom, že každá performerka prináša do predstavenia nielen vlastný pohybový jazyk, ale aj osobné skúsenosti s témou.
„Uvedomili sme si, že to funguje ako detská hra na telefón. Na začiatku je veta, ktorá sa posúva šepkaním, a vy čakáte, čo z nej bude, kam až to zájde,“vraví Mária Danadová.
Dosiaľ sa v predstavení vystriedali štyri performerky: Lívia Mendéz Balážová, Jazmína Piktorová, Lucia Kašiarová a Martina Hajdyla Lacová. V budúcnosti plánujú autorky osloviť aj mužov, performerov a rady by pracovali aj na tom, aby bola inscenácia prístupná zahraničnému publiku.
„Je pre nás fascinujúce vidieť v predstavení odtlačok každej z performeriek. V niečom to pripomína starostlivosť o blízkych, ktorá prichádza neraz znenazdajky, človek je do nej hodený bez akýchkoľvek skúseností a musí plávať. Aj ony sú hodené do kolobehu tohto predstavenia a vždy s obdivom sledujeme, že sú ochotné ponoriť sa doň.“
AKO DÔSTOJNE DOŽIŤ
Práca na predstavení Vnorená obe autorky, Máriu Danadovú a Moniku Kováčovú, prirodzene postavila pred otázky, ktoré si zrejme odnášajú aj diváci.
„Väčšina mojej rodiny žije na východe krajiny, od mnohých vecí som už dnes na kilometre vzdialená, ale to neznamená, že sa to časom nebude musieť zmeniť,“hovorí Monika Kováčová. Potreba starostlivosti však u nej presiakla aj do zdanlivo banálnych vecí „Napríklad keď niečo rozlejem na stôl, okamžite ho utriem, aby sa nezničil.“
Mária Danadová myslela počas tvorby predstavenia o čosi viac na svoju babičku, o ktorú sa kedysi doma starali, a na deduška, ktorý s nimi strávil Vianoce, no väčšinu roka trávi v domove dôchodcov. „Rozmýšľala som, ako sa cíti a či má dostatočne dôstojné podmienky pre svoj život,“vraví Danadová.
Nie je to náhoda, že predstavením Vnorená reagujú aj na nízku kvalitu a nedostupnosť pomáhajúcich profesií a inštitúcií na Slovensku. Ani Zuzanin príbeh sa nekončí idylicky. Babička napokon zomiera po prevoze z domova dôchodcov v nemocnici a Zuzana si to vyčíta.
„Poznajú to mnohí – starostlivosť o príbuzných ostáva na rodinných príslušníkoch, ktorí sa síce snažia, no často ostávajú na celú situáciu totálne sami, lebo sa nemôžu dostať ku kvalifikovanej pomoci, a tam sa začína kolobeh výčitiek a frustrácie,“vraví Mária Danadová. „Iste by sa mnohým uľavilo, keby u nás existoval systém pomoci, aby ľudia mohli dôstojne dožiť.“
Napriek tomu nie je ich predstavenie Vnorená jednosmerkou k beznádeji. Cez siete fyzickej a psychickej únavy presakujú katarzné momenty, intímne obrazy zo života jednej rodiny, obrazy vzťahových väzieb, ktoré dokážu vytvoriť aj v stave bolesti s ničím neporovnateľné pocity bezpečia, prijatia a lásky.