Demokratickí politici proti duchu demokracie
Dôvody, podľa ktorých je správne brániť demokratickú pevnosť pred autoritárskymi barbarmi čo najdlhšie napriek neschopnosti vládnuť s väčšinou, sú nedemokratické, a preto nemorálne
Poslanci bývalej koalície zjavne nechápu, že je nerozumné aj nemorálne udržiavať vládu pri živote až do septembra bez ich dôvery. Lenže ako povedal americký spisovateľ Upton Sinclair: „Je ťažké niekoho prinútiť niečo pochopiť, ak jeho výplata závisí od toho, že to nechápe.”
Okrem výplat majú najmä poslanci okolo Eduarda Hegera ešte jeden dôvod, ktorý nahlas nepovedia: potrebujú čas na prestup od Igora Matoviča do iného výťahu, ktorý by ich vyviezol do ďalšieho parlamentu.
Je to síce pochopiteľné, ale stále je to nemorálne. Eduard Heger sa dva roky nedokázal odpútať od Matoviča a teraz potrebuje ďalší čas, aby – možno spolu s Mikulášom Dzurindom – stvoril nejakú skupinu, ktorá má pozbierať voľné hlasy demokratických voličov. Nemorálne je to preto, lebo za rukojemníka, ktorý bude ich vinou pridlho útrpne čakať na vyslobodenie z bezvládia, si vzal celú spoločnosť.
DVE ODPOVEDE
Povysávať hlas každého demokratického voliča zo všetkých kútov krajiny je rozumná stratégia a Dzurinda si iste spomenul na úspešný príbeh z roku 1998, keď demokrati takto odstavili Vladimíra Mečiara od moci. Lenže prečo sa ani jemu, ani Hegerovi doteraz nepodarilo dať demokratickým voličom podobne lákavú ponuku ako vtedy?
Na prvý pohľad by to malo byť jednoduché. Na Slovensku dnes existuje celé priehrštie pravicových skupín či strán, ktoré sú si ideologicky podobné ako vajce vajcu. Prečo sa nedokážu spojiť do jedného celku, keď to dokázala vtedajšia SDK, kam sa vošlo päť veľmi odlišných strán od liberálov a socialistov až po kresťanských demokratov?
Jedna odpoveď je banálne jednoduchá: vtedy bol pri moci Mečiar, takže strašidelná prítomnosť umocňovala hrôzu z budúcnosti. Vtedajšie opozičné a mimoparlamentné strany sa spojili z pudu sebazáchovy. Lenže dnes je pri moci Heger, takže strašidelná budúcnosť s Robertom Ficom pri moci má len hmlisté obrysy a na prebudenie pudu sebazáchovy to nestačí.
Druhou odpoveďou je preceňovanie vlastného významu, ktoré bolo pre výkon politiky síce vždy do istej miery nevyhnutné, ale dnes nadobudlo komické rozmery. Vďaka sociálnym sieťam sa totiž každý politik môže udržiavať v ilúzii, že je významný.
Spojenie rôznych skupín do jednej kandidátky, z ktorých by sa do parlamentu dostala len malá skupinka, odsúdi mnohých dnešných politikov či poslancov už vopred na bezvýznamnosť. To je pre nich taká desivá predstava, že to radšej skúsia jednotlivo, aby sa uistili o svojom vlastnom význame. Až do okamihu volieb budú veriť v zázrak, ktorý nenastane.
DÔVOD NA OBAVY
S preceňovaním vlastného významu súvisí aj utkvelá predstava tých, čo sa usilujú o demokratického voliča, že oni sami sú tí najdemokratickejší politici. Lenže aj to môže byť sebaklam rovnako ako ich presvedčenie o vlastnej nenahraditeľnosti.
Odďaľovanie volieb a predlžovanie bezvládia ide totiž proti duchu demokracie bez ohľadu na to, že to ústava umožňuje. Morálne dôvody, podľa ktorých je správne brániť demokratickú pevnosť pred nájazdmi autoritárskych barbarov čo najdlhšie napriek neschopnosti vládnuť s väčšinou, sú nedemokratické, a preto by mali byť považované za nemorálne.
Niet pochýb o tom, že prinajmenšom opozičné strany Smer a Republika či ĽSNS do šíku autoritárskych nájazdníkov patria. Stačí si prečítať štyri znaky autoritárskeho správania podľa autorov knihy Ako umierajú demokracie (Steven Levitsky a Daniel Ziblatt). Spĺňajú takmer všetky bezo zvyšku.
Ale niektoré znaky sa nájdu aj u tých, čo sa vyhlasujú za demokratov. Igor Matovič sa z nich vyradil už dávnejšie, keďže svojich politických protivníkov označuje za škodcov a útočí na novinárov, spĺňa teda dva znaky z rebríčka, pričom autori zdôrazňujú, že na dôvod na obavy stačí, ak „politik spĺňa čo len jedno z kritérií”.
Demokratický politik môže a má varovať pred antidemokratmi, ale nesmie ich označovať za „háveď”, ako to urobil minister obrany Jaroslav Naď, ktorý tak pomenoval proruských účastníkov stretnutia v Poltári. Naznačuje tým, že ich treba zašliapnuť ako hmyz.
Hlboké presvedčenie slovenských politikov, že patria do demokratického tábora, môže paradoxne viesť k tomu, že z neho vycúvajú bez toho, aby si to vôbec všimli. Odklad predčasných volieb až na september svedčí o tom, že si pochybnosti o demokratickej podstate svojich rozhodnutí vôbec nepripúšťajú. To je dôvod na obavy.