Vojna sa rozhodne na Kryme
Cez polostrov Rusko ovláda Čierne a Azovské more a potenciálne ohrozuje celý svet, najmä však Blízky východ a Európu
Dnes je už hádam každému súdnemu človeku jasné, že vojna medzi Ruskom a Ukrajinou sa nemôže skončiť (naozaj skončiť) žiadnym kompromisom. Áno, v prípade, že by Západ prestal Ukrajinu podporovať vojensky a finančne, môže sa skončiť zamrznutým konfliktom, čo by však neznamenalo koniec vojny, ale len odloženie jej naozajstného ukončenia. Dôvody sú najmä dva. Po prvé, Ukrajina sa nikdy nevzdá svojich území, a po druhé, ak by aj Západ ukončil pomoc Ukrajine, celkom určite by neukončil sankcie voči Rusku, ktoré by mu znemožnili na jednej strane normálne fungovať a na strane druhej ovládnuť viac ukrajinského územia, ako kontroluje doteraz. Ani ukončenie vojenskej a finančnej pomoci Ukrajine zo strany Západu (chvalabohu) nie je pravdepodobné, takže sa s najväčšou pravdepodobnosťou dá predpokladať, že vojna bude pokračovať aj v priebehu roka 2023.
Otázkou je, či by sa vojna mohla skončiť v priebehu tohto roka, pričom pod skončením treba mať na mysli naozajstný koniec, ktorý nebude len zmrazením konfliktu a nebude ani zdrojom zásadnej nestability do budúcnosti. A takýto koniec vojny s najväčšou pravdepodobnosťou nebude možný, kým bude pri moci Vladimir Putin. Je však možné predpokladať, že by Putin mohol byť odstavený od moci?
Verejná mienka v Rusku síce rozhodujúcim spôsobom súvisí s celkovou ekonomickou a sociálnou situáciou obyčajných ľudí, tú sa však Putinovmu režimu zatiaľ darí ako-tak udržiavať prostredníctvom zvyšovania platov, dôchodkov a sociálnych dávok. Dlhodobo je to síce v prípade pokračovania vojny a sankcií neudržateľné, ale v priebehu tohto roka sa ešte nedajú očakávať žiadne zásadné zmeny a zvraty. Takže ak je podmienkou ukončenia vojny zbavenie Putina moci, muselo by to byť dané niečím iným.
Ako ukázal vývoj bojov na jeseň minulého roka, takýmto zásadným zvratom v doterajšej situácii sa nestala ani čiastočná mobilizácia v septembri minulého roka, ani vojenské neúspechy v septembri v Charkivskej a v novembri v Chersonskej oblasti. Jednak preto, že mobilizácia sa zatiaľ takmer nedotkla ľudí v Moskve a Petrohrade (ako uvádza v rozhovore napríklad aj Sergej Gurijev), režim umožnil tým státisícom mužov, ktorí by mohli byť pre mobilizáciu problémom, odísť z krajiny, a po ďalšie preto, že tieto územia
(aj keď formálne už pričlenené k Rusku) Rusi v skutočnosti nepovažovali naozaj za svoje.
Dá sa preto predpokladať, že ani ďalšie čiastočné prehry na východe Ukrajiny či ďalšia čiastočná mobilizácia by nemuseli mať rozhodujúci vplyv na to, aby Rusi Putina odmietli. Čo by však vplyv mať mohlo, by bola vojenská strata Krymu a/alebo úplná mobilizácia.
PREČO JE KRYM TAKÝ DÔLEŽITÝ?
Putinovmu režimu sa podarilo presvedčiť takmer všetkých
Rusov, že Krym je ruský, že tak je to jedine správne, že bol vždy ruský, že naň má Rusko historický nárok atď. Je to síce nezmysel, ale v politike je dôležitejšie, aké sa veci zdajú, než aké naozaj sú, takže pre (veľkú väčšinu) Rusov neexistujú v tejto otázke žiadne pochybnosti.
Strata Krymu by teda bola pre Putina a jeho režim naozajstnou ranou, bola by pre obyčajných Rusov dôkazom, že Putin je lúzer a že všetky tie obete, ktoré sú (v prípade víťazstva) Rusi ochotní prinášať, sú zbytočné. Ako hovorí jeden z najlepších západných znalcov Ruska, bývalý šéf prestížneho britského inštitútu RUSI James Sherr, súčasťou ruskej národnej identity je nasledovný postoj – „nevadí, že všetko stratíme, potom to znovu vybudujeme, ale víťazstvo je nadovšetko“. Tvrdí, že Rusi sú nielen zvyknutí, ale dokonca hrdí na to, ako sú schopní a ochotní trpieť a prinášať obete, ale musí to priniesť víťazstvo. Preto ak dosiahnu čokoľvek, čo budú oni sami považovať za víťazstvo, našu (ukrajinskú, západnú) situáciu to len zhorší.
Krym je pritom dôležitý nielen politicky, nielen symbolicky, ale aj vojensky a geopoliticky. A nielen pre Rusov, ale aj pre Ukrajincov. Po prvé, Krym sa stal súčasťou Ukrajiny nielen na základe Chruščovovho rozhodnutia v päťdesiatych rokoch dvadsiateho storočia, ale aj na základe tzv. bielovežských dohôd pri rozpade Sovietskeho zväzu v roku 1991 (medzi Ruskom, Bieloruskom a Ukrajinou) a v rovnakom roku aj na základe výsledkov legitímneho referenda, keď sa 54,19 % obyvateľov Krymu vyslovilo za to, že chcú byť súčasťou nezávislej Ukrajiny. Bolo to síce najmenej zo všetkých ukrajinských oblastí, ale bola to väčšina. Na brexit stačilo 51,9 % hlasov. Takže je nad slnko jasné, že ruská anexia Krymu v roku 2014 bola porušením medzinárodného práva a následné referendum bolo nelegitímne a neplatné.
Tu urobil, mimochodom, Západ obrovskú chybu. De jure síce vládu Ruska nad Krymom neuznal, de facto však áno. Prijali sa síce nemastné-neslané sankcie, ktoré sa navyše ešte aj obchádzali, ale inak bolo nelegálne pripojenie polostrova k Rusku de facto ticho akceptované.
Po druhé, pre Ukrajincov je otázka Krymu aj otázkou bezpečnostných záruk do budúcnosti. Rusko urobilo z Krymu obrovskú vojenskú základňu, ktorú využilo aj na inváziu na Ukrajinu, a aj preto bola táto invázia na juhu úspešnejšia ako na severe. Na ukrajinskú civilnú a energetickú infraštruktúru stále dopadajú rakety vypálené z Krymu a je jasné, že Ukrajina nebude schopná obnoviť svoju ekonomiku, kým bude Krym v ruských rukách.
Krym je však dôležitý nielen pre Rusko a Ukrajinu. Cez tento polostrov Rusko ovláda celé Čierne a Azovské more a potenciálne ohrozuje celý svet, najmä však Blízky východ a Európu. Blokáda ukrajinských prístavov Berďansk a Mariupol od roku 2018 je toho dobrým príkladom.
Krym dáva Rusku možnosť spôsobiť svetovú potravinovú krízu (blokovaním vývozu ukrajinského obilia a potravín), ale aj ovládať veľké energetické zdroje. Tesne pred ruskou okupáciou Krymu podpísala americká firma Exxon Mobil s ukrajinskou vládou predbežnú dohodu o spoločnej ťažbe čiernomorského plynu v hodnote 6 mld. dolárov. Projekt, ktorý mohol znížiť závislosť Európy od ruského vplyvu, bol po ruskej anexii Krymu zastavený.
Protichodné či doslova opačné pozície Ukrajiny a Ruska voči Krymu sú evidentné aj z faktu, že sa na ruskej strane netýkajú len Putina a vojenských jastrabov, ale veľkej väčšiny Rusov, a to dokonca aj mnohých oponentov Putina a vojny. Veľmi dobre to ilustrujú dva nedávne články vo Foreign Affairs, jeden z pera ruského profesora histórie na London School of Economics Vladislava Zuboka (ktorý odmieta vojnu a aj Putina) a druhý napísaný bývalým ukrajinským ministrom obrany v rokoch 2019 – 2020 Andrijom Zagorodňukom.
REÁLNA ŠANCA NA MIER
Ruský profesor považuje (správne) Krym za najväčšiu prekážku dohody a kompromisu medzi Moskvou a Kyjivom, preto navrhuje (úplne mimo reality), aby sa táto otázka dala bokom a riešila až neskôr, pretože „Putin urobí čokoľvek, len aby nestratil Krym“. Áno, Putin chápe dôležitosť Krymu, v tom sa s pánom profesorom dá súhlasiť, ale to je práve dôvod, prečo ho musí stratiť, ak má vojna skončiť tak, že to nevyvolá viac problémov, ako vyrieši.
Zo všetkého vyššie uvedeného je, myslím, zrejmé, že otázka Krymu sa nemôže vyriešiť inak ako vojensky. Je teda reálne predpokladať, že by Ukrajina mohla byť schopná Krym znovu získať?
Áno, ak. Ak bude západná vojenská pomoc väčšia a intenzívnejšia, najmä v oblasti raketových systémov, protivzdušnej obrany a ťažkých pozemných zbraní vrátane tankov. Kvalitatívna prevaha západných zbraní nad ruskými, ako aj prevaha v morálke a motivácii ukrajinských vojakov oproti ruským sú také obrovské, že pri dostatku západných zbraní a munície a neobmedzovaní ich dostrelu by ukrajinská armáda bola schopná Rusov z Ukrajiny vytlačiť. Podľa Bena Hodgesa, bývalého veliteľa americkej armády v Európe, by Ukrajina mohla znovu získať Krym do leta tohto roka.
Možno sa to na prvé počutie zdá byť nelogické a určite je to nelogické napríklad pre tých, ktorých chce v druhom kole českých prezidentských volieb osloviť Andrej Babiš, ale je to naozaj tak. Podmienkou mieru na Ukrajine (naozajstného, udržateľného a spravodlivého mieru) nie je ukončenie vojny a hľadanie kompromisu pod tlakom zastavenia dodávok zbraní Ukrajine, ale presný opak. Treba im dať viac zbraní, neobmedzovať dosah a účinnosť týchto zbraní, viac munície a viac pomoci s výcvikom. To všetko treba urobiť čo najrýchlejšie a v čo najväčšej miere. Ukrajina musí získať Krym a Rusi musia pochopiť, že Putin je lúzer a že ich straty a strádanie sú zbytočné. Až potom je reálna šanca, že príde mier.