Prestaň ma volať!

Nevedela som, že dnešní dvadsiatnici ešte ovládajú frázu „volať niekoho do tanca“

Keď som sa menila z dieťaťa na tínendžera, hrala mi k tomu hudba z rádia. Napríklad Falco a Der Kommissar a Madonna a La Isla Bonita. Ale najmä Europe a The Final Countdown (Posledné odpočítavanie) a neskôr slovenská verzia kozmického hard rockového romantizmu Tublatanka a Skúsime to cez vesmír.

Členovia kapely Europe odlietajú na Venušu, ale sú si istí, „že sa im za Zemou ešte bude aj cnieť“. A vraj – možno sa ešte vrátia, kto vie… Vraj – „niet koho viniť“, proste vzlietajú… A že „možno nás už z Venuše videli a tak nás všetkých privítajú…“, ale predsa len sú si istí, že im bude veľmi chýbať, teda Zem… Posledné odpočítavanie. Nasleduje gitarové sólo, takzvaná vyšívačka, a do toho pár „ó-ho-hóó“. Slovenská verzia odletu do vesmíru je temnejšia, ako sa na seriózny hard rock v socializme patrí – angažovaná. Neodlieta sa len tak, pre nič za nič, mirnixdirnix. „Vojna trvá sedem rokov, svet krváca z ťažkých rán, do konca je len pár krokov, ten kto vládze, uteká, skúsime to cez vesmír…“uvádza nás spevák do situácie. A potom už štartujeme a vyratúvame: „Vezieme lásku, vezieme pravdu k vám, vezieme krásky, každá nám synov dááá…“nasleduje neodmysliteľné „ó-ho-hóó“.

Na všetko toto som sa rozpamätala, keď som počula ten skvelý song punkovej kapely Berlin Manson Netancujem, kývem hlavou. „Neverím, neverím kapelám, ich textom, neverím, že spravia niečo s týmto svetom.“A potom „Prestaň ma volať do tanca, ja netancujem. Len kývem hlavou a predstieram nezáujem.“

Nevedela som, že dnešní dvadsiatnici ešte ovládajú frázu „volať niekoho do tanca“. Dnes, keď každý tancuje sám, pre seba a niekto si k tomu na parkete púšťa do slúchadiel aj vlastnú hudbu. Vtipné mi na pozadí punkového búšenia pripadá aj jemné a štýlové odmietnutie „nikdy sme si neboli blízki“.

A konečne dal niekto naplno vyznieť všetkým tým lokálnym tvrdým dytynylydetenele – neverím, netancujem, nezáujem, ne, ne, ne! A tá tvrdosť akoby zápor zmnohonásobovala. A záver: „Ó, môj bože! Vesmírne lode! Nikto už neverí, že na nich niekam ujde.“A miesto víťazného a neodmysliteľného „ó-ho-hóó“, už len prestrašené „háááá“. Táto generácia už to proste cez vesmír skúšať nebude. Ne!