O volebnom systéme azda už naposledy
Debaty o celoštátnom obvode sú trochu nefér. Je jednoduché obviniť ho z toho, že je dôvodom vysokej centralizácie strán
Samuel Abrahám napísal článok o voľbách a volebných systémoch. Nestáva sa často, že svoje meno nájdem aj takto pri voľnom čítaní, ale stalo sa. Dozvedel som sa, že na otázky odpovedám vecne (ďakujem), ale niekedy aj od veci (no offense taken).
VEČNÝ JEDEN OBVOD
Debaty o volenom systéme sa zúžili na dve veci. Po prvé zhodnotiť význam celoštátneho obvodu a po druhé navrhnúť niekedy menej a niekedy viac bizarnú reformu, ktorá slovenskú politiku pozdvihne do zatiaľ neznámych výšin.
K celoštátnemu obvodu dlhodobo zastávam konštantný postoj. Treba oceniť, že zaisťuje vysokú férovosť prevodu voličských hlasov na mandáty. Na Slovensku tak nehrozí, aby veľké strany získali kreslá navyše na úkor malých hráčov vďaka zákulisnej matematike.
Na druhej strane celoštátny obvod významne decimuje preferenčné hlasovanie. Ak si odmyslíme určité špecifiká (OĽaNO, nominanti OKS na listine Mosta-Híd), drvivá väčšina kandidátov, ktorá okupuje pozície od tretej desiatky nižšie, je v zásade bez šance a musí sa spoliehať na dobrý výsledok svojej strany. Na to sa viaže nulová garancia, že finálne zloženie slovenského parlamentu bude aspoň čiastočne regionálne vyvážené.
Debaty o celoštátnom obvode sú voči nemu aj trochu nefér. Je jednoduché naň namieriť prstom a obviniť ho z toho, že je dôvodom vysokej centralizácie slovenských strán. Je pritom dosť možné, že celoštátny obvod prispieva k tomu, aby sa na Slovensku darilo stranám, ktoré viac pripomínajú skôr súkromné spoločnosti s úzkym uzavretým vedením. Takto jednoducho to však nefunguje. Minimálne preto, že lídri typu Vladimír Mečiar a Ján Slota, pre ktorých bola vnútrostranícka demokracia len prázdnym pojmom, tu boli už pred rokom 1998. Celoštátny obvod tak mohol posilniť trendy, ktoré v našej politike už existovali. Za všetko skutočne nemôže.
Je teda ústavné zabetónovanie celoštátneho obvodu v poriadku? Závisí od uhla pohľadu. Môj niekdajší návrh, ktorý kombinuje logiku celoštátneho obvodu s garanciou vyváženého regionálneho zastúpenia, je touto zmenou pravdepodobne pochovaný. Je však možné, že bude otázkou výkladu, na ktorý prvok volebného systému sa bude dať siahnuť aj bez súhlasu 90 poslancov.
ZMIEŠANÝ SYSTÉM
Niekedy skutočne nerozumiem, z čoho pramenia úvahy o zmene volebného systému do slovenského parlamentu na zmiešaný či dokonca väčšinový. Priamy kontakt poslancov s voličmi (skúste vymenovať 10 poslancov v zastupiteľstve svojej obce alebo svojho kraja). Jasná a akcieschopná vláda (koľkokrát sa po „pomerných“voľbách stalo, že by sa vláda nevytvorila v priebehu niekoľkých týždňov?).
Tieto a ďalšie argumenty dokáže pri vhodnom nastavení pokryť pomerný systém. Stačí si to povedať na rovinu, problém slovenskej politiky sa nevolá volebný systém do parlamentu.
Ten môže mať svoje nedostatky (a má ich), ale nie je to zázračný mechanizmus, ktorého zmenou sa zmení beh lokálnych dejín.
Samuel Abrahám mi vytkol, že multipartizmu na Slovensku pripisujem väčšiu rolu, než akú má, a považuje ho za prostý dôsledok toho, aký volebný systém používame. Áno, je dokázané, že pomerné systémy podporujú existenciu viacerých strán, zatiaľ čo systémy väčšinové tento počet znižujú často až na dve strany.
Ak sa pozrieme do vlastnej histórie, tak vo všetkých obdobiach, ktoré boli buď demokratické, alebo sa tomuto stavu blížili, sme multipartizmus nieže mali, my sme si ho cielene pestovali. Aj v roku 1990 sme zaviedli vysoko proporčný systém, ktorý umožnil, aby sa zložitá skladba slovenskej spoločnosti pretavila do celoštátneho parlamentu. Samozrejme, je možné odstrániť pomerný systém a počet strán zredukovať, ale za akú cenu?
Multipartizmus na Slovensku tak v debatách o volebných reformách považujem za argument, pretože má hodnotu sám osebe. Nie je to len produkt volebných pravidiel. Multipartizmus je primárne odrazom štruktúry spoločnosti, ktorá zahŕňa viacero numerických menšín so záujmom o vlastnú politickú reprezentáciu. A čo je dôležité, multipartizmus aspoň do istej miery zabraňuje tomu, aby sa politika stala ešte viac vypätou a polarizovanou.
VOĽBY SO ŠLABIKÁROM
Môže sa zdať, že debaty o volebných pravidlách sú na konci. Na jednej strane to vzbudzuje istú úľavu, na druhej strane možno je na čase uvedomiť si, že nevolíme len do parlamentu a na Slovensku máme voľby s podstatne väčšími nedostatkami. Ak tipujete miestne a krajské voľby, hádate správne.
Problémom pritom nie sú len samotné volebné pravidlá, ide o férovosť volieb ako takú. Spomeniem len dve veci.
Vo verejnosti pravdepodobne existuje zhoda, že voľby by mali vyhrávať tí najkvalitnejší kandidáti. Kvalitné vzdelanie, morálna integrita, skúsenosti, schopnosť zvládať tlak, to všetko sú vlastnosti, ktoré voliči nepochybne ocenia. A čo tak správna farba očí, vlasov alebo vhodné meno?
Zdá sa to niekomu absurdné? A napriek tomu už dlhodobo do obcí a krajov volíme pomocou pravidiel, ktoré zvýhodňujú kandidátov s priezviskami, ktoré začínajú na prvé písmená v abecede.
Dobrou správou je, že výsledky neukazujú, že by tento fenomén postihoval voľby starostov a predsedov VÚC. Horšia je tá, že voľby poslancov sú týmto javom zasiahnuté natoľko, až sa nedá hovoriť o férových voľbách. Dobre sa pozrite na výsledky volieb a hľadajte, či posledný „nad čiarou“nemal meno začínajúce na A alebo B. Je to váš prípad? Gratulujem, dosť pravdepodobne ste sa nestali členom alebo členkou zastupiteľstva, pretože máte smolu na priezvisko.
Kontrolná otázka pre publikum – spomínate si na tie plamenné debaty o tom, ako v obecných a krajských voľbách zabrániť tomu, aby niečo také absurdné ako abeceda malo vplyv na to, kto bude alebo nebude zvolený? Nespomínate si? Nie je sa čo diviť, žiadne takéto debaty neboli, pretože je lepšie riešiť imaginárne zmiešané systémy do slovenského parlamentu.
VOLEBNÁ HODNOTA ZA PENIAZE
Vyššie som sľúbil spomenúť aj druhú vec. Tentoraz už voľby starostov nezostanú mimo pozornosti. Samotné volebné pravidlá sú tu bez viny, ide o klasický jednokolový väčšinový systém, ktorý spoľahlivo určuje víťazov a porazených.
Na Slovensku ako vo väčšine krajín sa z celoštátnej úrovne do obcí a miest rozdeľujú dotácie rôzneho druhu. Môže ísť o čokoľvek, najlepšie sú však tie, ktoré voliči fyzicky registrujú a vidia. Nové športové ihrisko, rekonštrukcia školy či kanalizačný systém. Všetko to pomáha držiteľom volených úradov zvyšovať svoje šance na znovuzvolenie.
Ak by platilo, že dotácie sú výhradne odrazom dobrej práce predstaviteľov samosprávy (a často nepochybne sú), bolo by všetko v poriadku. Problém je, že distribúcia dotácií na Slovensku je dlhodobo zaťažená politickými vplyvmi a záujmami. Jednoducho povedané, slovenské vlády a ministerstvá pri prideľovaní dotácií konštantne uprednostňujú „svoje obce“, teda tie, ktoré vedú ich nominanti.
Aká je následne realita volieb? Väčšie obce a mestá sú voči tomuto fenoménu (takmer) imúnne. V malých obciach je, naopak, vplyv dotácií na znovuzvolenie starostov prítomný, a to tým viac, čím menej obyvateľov obec má. V takýchto obciach vyhliadky starostov na opätovné zvolenie rastú, a to najmä, ak ich obec získa viac dotácií alebo je o nich rozhodnuté v poslednom roku ich funkčného obdobia.
Mohla by padnúť otázka, čo je v tomto prípade „malá obec“? V zásade sa dá hovoriť o obciach do 1000 obyvateľov. Ak to pôsobí upokojujúco, tak je to omyl. Takúto podmienku spĺňajú približne dve tretiny všetkých slovenských obcí, čo znamená, že takto je definovaný priestor, kde môžu celoštátni politici efektívne zasahovať do volieb starostov. Môj konzervatívny odhad pritom ukazuje, že od roku 2006 mohli dotácie rozhodnúť o tom, kto sa stane starostom či starostkou v desiatkach až stovkách prípadov obcí.
Druhá kontrolná otázka pre publikum – spomínate si na tie plamenné debaty o tom, ako z rozdeľovania dotácií vylúčiť politické a stranícke záujmy, čím by sa voľby v malých obciach stali viac férovými? Nespomínate si? Ani tu nikomu pamäť nezlyháva, pretože žiadne takéto debaty neboli. Opäť malo prednosť imaginárne riziko zavedenia zmiešaného systému do slovenského parlamentu.
Čo keby sme sa teda konečne dohodli, že začneme diskutovať o veciach, ktoré majú skutočný zmysel?