Prv než budú muchy zase robiť dzzz
Historický exkurz by mohol slúžiť ako varovanie, ako expremiér niekedy narába s faktmi a drží slovo
Expremiér Mikuláš Dzurinda je rozporuplná postava. Na jednej strane má obrovskú zásluhu na tom, ako sa Slovensko po mečiarovskom období ekonomicky vzchopilo, vstúpilo do OECD, NATO i EÚ.
Pamäť je milosrdná, zatláča to negatívne a vyzdvihuje to pozitívne. Najmä na pozadí súčasnej politickej elity mohol Dzurinda čoraz viac pôsobiť ako oveľa schopnejší, racionálnejší a konsenzuálnejší líder z bájnych čias, keď sme vedeli, kde je náš cieľ i to, ako ho dosiahnuť. Ktovie, možno keby nebolo figurálne umenie tak zúfalo zastarané, akým vraj je, možno by časom prišlo aj na diskusiu, či bájnemu hrdinovi predsa len nepostaviť sochu.
Lenže toho bájneho Dzurindu, ktorý sa nám občas otcovsky prihovoril z bruselského think-tanku, zrazu strieda Dzurinda, ktorý nám hneď v prvých mediálnych vystúpeniach pripomína, že je reálnou postavou, neveľmi odlišnou od tej spred dvadsiatich rokov. Stačila jedna tlačovka, pár rozhovorov, a človek má pocit, že nesleduje fénixa povstavšieho z popola, ale len reprízu.
Expremiér hovorí, že už zaplatil za svoje chyby. To nepochybne, ale možno by bolo dobré dodať aj to, čo za chyby to boli. Namiesto toho sme sa od Dzurindu dozvedeli, že o veciach, na ktoré novinári poukazujú, nič nevie, a podobne ako pred desaťročím ani dnes ho Gorila nezaujíma.
Kým túto časť minulosti ignoruje, v iných prípadoch fabuluje. Napríklad keď hovorí, že v roku 1998 bolo KDH „na našej kandidátke“, vytvára dojem, že nejakú kandidátku mal on sám. V skutočnosti bol podpredsedom KDH, hlavnej zo strán, ktorá SDK vytvorila. A z tohto postu sa aj vďaka tlaku Markízy stal hovorcom a neskôr predsedom volebnej strany.
S tým súvisí aj jeho popieranie, že existovala dohoda o povolebnom návrate k „materským stranám“. Stačí sa pozrieť na pred- i povolebné vyjadrenia ich zástupcov. Nasledujú príklady z týždenníka Domino Fórum. Ivan Šimko v marci 1998: SDK je volebná strana; KDH, DS a DÚ považujem za základ budúcej pravicovej únie. Peter Zajac v apríli: SDK je zadefinovaná ako nosič do volieb, nie ako trvalá strana; hovorca SDK sám povedal, že treba zachovať pôvodné strany. Roman Kováč v decembri: Pri vzniku SDK všetci poslanci DU potvrdili návrat do pôvodnej strany; diskusia je len o tom, ako to urobiť.
Dnes už nejde o tento starý spor. Ide o to, že historický exkurz by mohol slúžiť ako varovanie, ako expremiér niekedy narába s faktmi a drží slovo.
Napokon, už sa znovu rozbehol. Strana, kde pôsobí, sa nazvala Modrou koalíciou, hoci koalíciou ešte nie je. A Dzurinda napriek jej miniatúrnej podpore rozpráva o otvorenej náruči, vlastnej veľkorysosti a láka ostatných, že keď zaklopú, on im otvorí.