Nikoho som nezradil, obhajuje sa Budaj
V českom archíve po vyše 30 rokoch objavili spis Štátnej bezpečnosti na Jána Budaja. Rukou napísané vyhlásenie, že bude donášať na svojich dvoch kamarátov, politik spochybňuje
Tajomstvo, ako sa stal tajným spolupracovníkom Štátnej bezpečnosti, si chcel podľa svojich slov odniesť do hrobu. Jánovi Budajovi však spis, ako ho ŠtB naverbovala za agenta, prekazil začiatok politickej kariéry v roku 1990 a dobieha ho aj na jej sklonku.
Po vyše 30 rokoch objavili stratený spis, ktorý komunistická tajná služba ŠtB viedla na Budaja. Posledného tribúna Novembra ´89 vo vysokej politike, ktorý je ministrom životného prostredia a po nedávnom odchode z OĽaNO Igora Matoviča sa tiež pokúša spojiť demokratické sily pred predčasnými voľbami.
Originál spisu sa podarilo nájsť v archíve v Olomouci, keď RTVS pripravovala dokumentárny seriál ŠtB: Prísne tajné. Časť o Budajovom zázname odvysiela Jednotka v stredu večer o 22.10 h. Tvorcovia seriálu o ŠtB umožnili Denníku N nahliadnuť do nájdeného spisu. O detailoch z dokumentu píše aj Sme.
Politikou tento spis otriasol už krátko po Nežnej revolúcii, keď vtedajší minister vnútra za VPN Vladimír Mečiar vytiahol na Budaja, že ho Štátna bezpečnosť evidovala ako agenta, čiže vedomého spolupracovníka, a donútil ho tak v júni 1990 odstúpiť z prvých slobodných volieb, ktoré sa v Československu konali po zvrhnutí komunistov.
Budaj vtedy bol nielen lídrom kandidátky a predsedom Verejnosti proti násiliu (VPN), ale aj jedným zo symbolov odporu voči komunizmu. Verejnosť šokovalo už len zverejnenie informácie, že jedna z najznámejších tvárí Novembra patrila medzi agentov. O spise sa len hovorilo, na verejnosť neprenikol, lebo zmizol.
RUKOU NAPÍSANÝ ZÁVÄZOK ŠTB
Z kandidátky VPN odstúpil Budaj priamo počas volieb 9. júna 1990. Pred novinármi vtedy priznal, že je jedným z tých, ktorí sú v záznamoch ŠtB ako spolupracovníci, a snažil sa vysvetliť svoju „trinástu komnatu“, o ktorej nechcel nikdy v živote verejne hovoriť.
„Jednu kapitolu z hĺbky 70. rokov som doteraz verejne nespomínal a myslel som si, že si ju odnesiem do hrobu,“vyhlásil Budaj a opisoval, ako eštebákovi v roku 1979 podpísal spoluprácu, lebo sa rozhodol emigrovať za železnú oponu a na to potreboval získať pas. Vtedy mal 27 rokov, robil kuriča a pohyboval sa v disidentskom prostredí v Bratislave.
V nájdenom spise je rukou napísané „prehlásenie“z 23. júna 1979, na ktorom sa nachádza čitateľný podpis „Budaj Ján“. Práve túto listinu zaevidovala ŠtB ako viazací akt spolupráce. Podľa nej sa zaviazal donášať na svojich dvoch blízkych priateľov z disentu Tomáša Petřivého a Gabriela Levického, ktorí boli v nemilosti režimu aj pre podpis Charty 77. Ich mená sú spomenuté priamo v tom
Domnievam sa, že viazací akt nie je v pôvodnom znení. Skutočne sa mi zdá neuveriteľné, že by som bol súhlasil s nejakými menami. Ján Budaj
politik
to rukou písanom Prehlásení. „Skutočnosti, o ktorých sa dozviem v súvislosti s protispoločenskou činnosťou uvedených osôb, oznámim orgánom Štátnej bezpečnosti, a to písomne alebo ústne,“píše sa v dokumente.
Papier, ktorým sa mal disident Budaj upísať tajným, ŠtB brala vážne. Podľa zachovaných záznamov si sám zvolil krycie meno agenta „Domovník“a bol ním v rokoch 1979 až 1981. Keď ho po dvoch rokoch vyraďovali z evidencie spolupracovníkov, ŠtB sumarizovala, že „podal 9 agentúrnych správ čiastočne objasňujúcich činnosť spomínaných osôb“, čím mysleli Petřivého a Levického.
Budaj odmieta, že by ŠtB o kamarátoch niečo prezradil.
Ako to bolo a či na nich skutočne nedonášal, by sa dalo zistiť z agentúrnych správ. Ani jedna z deviatich sa však v spise nenachádza. Nie je dôkaz, že by podal vlastnoručnú správu či navštívil konšpiračný byt.
Za udavača ani zradcu sa nepovažuje. „Nikoho som nezradil,“povedal Denníku N Budaj.
„DOMNIEVAM SA, ŽE VIAZACÍ AKT NIE JE V PÔVODNOM ZNENÍ“
Teraz, keď sa objavilo aj rukou písané Prehlásenie, hovorí o svojej minulosti spojenej s ŠtB inak, ako to verejnosti interpretoval v roku 1990.
Kým v roku 1990 hovoril, ako sa za bývalého režimu rozhodol vedome podpísať spoluprácu, dnes to zapiera.
O rukou písanom vyhlásení, ktoré sa nachádza v spise, vraví, že ho nepovažoval za nadviazanie spolupráce, ale iba za jedno zo svojich tisíc klamstiev ŠtB.
V roku 1990 Ján Budaj spomínal, že dal podpis ŠtB, lebo potreboval pas na zamýšľanú emigráciu. „Na jednom z výsluchov mi súdruh eštebák povedal, že ho nikdy nedostanem. Iba ak by som podpísal spoluprácu. Text, ktorý mi predostrel, bol veľmi krotký, takmer nič neznamenajúci. Rozhodol som sa podpísať a emigrovať,“objasňoval Budaj na tlačovej besede v júni 1990 po odstúpení z volieb.
Teraz po objavení spisu, keď vyšlo najavo, že sa v podpísanom vyhlásení spomínajú jeho dvaja priatelia, Budaj tvrdí, že si nepamätá, že by doň napísal ich mená, a naznačuje, že prehlásenie bolo pozmenené.
„Domnievam sa, že viazací akt nie je v pôvodnom znení. Skutočne sa mi zdá neuveriteľné, že by som bol súhlasil s nejakými menami.“Žiada preto archív, aby mohol vidieť originál spisu.
LEVICKÝ: ZMLUVA S DIABLOM SA NEPODPISUJE
Budajov vtedajší kamarát Gabriel Levický doteraz netušil, že sa mal Budaj zaviazať donášať naňho a kamaráta Tomáša Petřivého. Podpis spolupráce mu zazlieva.
„V roku 1990 hovoril, že to bola nevinná spolupráca, nie udávanie. Ale to je taký patetický postoj. Je úplne jedno, či eštebákom o nás niečo povedal alebo nie. Zmluva s diablom sa nepodpisuje. Lebo platí, že ak niečo také podpíšeš, dáš svoju dušu diablovi,“vraví Levický, ktorý za bývalého režimu emigroval do Spojených štátov.
Druhý kamarát Petřivý už nežije, zomrel v roku 1986.
ČO NAPÍSALI EŠTEBÁCI
Nájdený spis odkrýva podrobnosti, ako sa ŠtB podarilo Budaja získať. Priamo sa tam nepíše, že by po podpise dostal vytúžený pas, ale podľa slov politika ho získal.
Eštebák Jaroslav Král ho podľa záznamu naverboval na stretnutí 22. júna 1979 „vo vyhradenej miestnosti Pasov a víz na Lermontovovej ulici v Bratislave“a dohodli sa po tom, ako sa už osvedčil – údajne pomohol pri objasňovaní protispoločenskej činnosti Levického a Petřivého.
Pred podpisom spolupráce bol Budaj niekoľko týždňov preverovanou osobou a podľa zachovanej Správy o získaní k spolupráci s ním príslušník ŠtB Král udržiaval konšpiračný styk, počas ktorého sa prejavil ako „vhodný typ na verbovku“.
Aj tesne predtým, ako mal Budaj spísať vyhlásenie, sa s eštebákom Králom podľa nájdených dokumentov rozprával o svojich kamarátoch – chartistoch Levickom a Petřivom. Mal spomínať, ako Levického odhováral od aktivít proti režimu, ale ten ho vysmial.
O Petřivom podľa spisu vravel, že sa nechal v Prahe, kde študoval na FAMU, strhnúť a ovplyvniť ľuďmi okolo Charty 77, na ktorých sa stále snaží kontaktovať. Eštebákovi mal Budaj povedať, že Petřivý „už inakší ani nebude“, ale podľa spisu sľuboval naňho vplývať.
Potom malo nasledovať podpísanie vyhlásenia, za čo Budaj dostal pas, ku ktorému si vyrobil falošnú cestovnú doložku, a tak sa dostal za železnú oponu. Československo opustil hneď po získaní pasu.
„Na druhý deň som zobral batoh, prešiel som hranice a o pár dní som sa ocitol za železnou oponou. Domnieval som sa, že sa nevrátim. Pre mňa takéto sľuby ŠtB boli nerealizovateľné, keď emigrujem.“
Emigráciu si rozmyslel, z Viedne sa vrátil, lebo doma mu ostala manželka.
MOHOL SOM SA NA ZÁPAD PRESTRIEĽAŤ, ALEBO ŠTB OKLAMAŤ
V roku 1990 vysvetľoval, že sa pri rozhodovaní o návrate neobával, že by ho mohli eštebáci do spolupráce nútiť. „Po návrate som sa vzoprel spolupráci. Na moje prekvapenie ŠtB reagovala neútočne. Keď som povedal, že vypovedám dohodu a že môj úpis nech považujú za neplatný, zamestnanec ministerstva vnútra reagoval chlácholivo. Veď to ani nie je žiadna spolupráca.“
Budaj teraz s odstupom 30 rokov spochybňuje, že by po návrate do Československa, keď si premyslel emigráciu, žiadal ŠtB o zrušenie spolupráce: „To som určite nevyslovil. To sa nedá, ako by som žiadal o zrušenie spolupráce?“
Keď ho vraj na jeseň 1979 videli eštebáci znovu v kotolni, začali ho predvolávať na výsluchy. „Život išiel ďalej, ani mi nenapadlo, že ma eštebáci úradne vedú ako svojho spolupracovníka.“Tvrdí, že až kým pražské federálne ministerstvo vnútra v roku 1990 nezverejnilo zoznam evidencií, ani len netušil, že bol evidovaný ako agent ŠtB.
Ani po rokoch nepovažuje za chybu podpísanie vyhlásenia, aby získal pas. „Ako prenasledovaný som sa mohol na Západ prestrieľať alebo ŠtB oklamať.“
Neľutuje to a urobil by to znova. „Nevyhodnocujem to ako chybu, absolútne. Zotročený človek, ktorý je obratý o slobodu pohybu, má právo svojich zotročiteľov klamať akýmkoľvek spôsobom.“A dodáva: „Pre mňa bola absolútna výzva pokoriť železnú oponu, áno, aj za cenu, že ma tam zabijú. Oklamať ŠtB v tomto kontexte… Prosím vás, samozrejme, že by som to urobil znovu.“
LEVICKÝ O NOČNEJ NÁVŠTEVE BUDAJA V ROKU 1990
Hoci sa podľa svojich tvrdení nepovažoval za spolupracovníka, má Budaj odpoveď na to, prečo pred kamarátmi robil tajnosti. Na otázku, či nezvažoval svojim kamarátom povedať o svojej spolupráci, zareagoval, že nemohol riskovať, že sa niekto z nich preriekne, lebo by mu potom ako recidivistovi hrozilo minimálne sedem rokov väzenia v druhom nápravnovýchovnom stupni.
Prísneho trestu sa obával, lebo už bol raz odsúdený. Hneď po maturite, začiatkom 70. rokov minulého storočia, sa pokúsil ujsť na Západ, chytili ho a pol roka strávil vo väzení.
Levický sa s Budajom dodnes nezhováral o jeho spolupráci s ŠtB a prečo o tom mlčal. „V podstate sa mi vyhýbal,“vraví Levický po rokoch.
V pamäti mu utkvelo, ako ho v roku 1990, keď sa na istý čas
Je úplne jedno, či eštebákom o nás niečo povedal alebo nie. Zmluva s diablom sa nepodpisuje. Lebo platí, že ak niečo také podpíšeš, dáš svoju dušu diablovi. Gabriel Levický
Budajov vtedajší kamarát
vrátil z USA do Československa, Budaj zobudil v jednu noc, nech mu podpíše, že nekolaboroval s eštebákmi.
„Chcel mi nadiktovať text, že nespolupracoval. Nechápal som, prečo to chce. Nič som mu nepodpísal,“vraví Levický, ktorý sa venoval písaniu básní či výtvarnému umeniu, v súčasnosti je na dôchodku a žije v New Yorku.
Obdobnú požiadavku mal Budaj aj na disidenta Milana Šimečku, za ktorým zašiel tesne pred júnovými voľbami v roku 1990, keď vysvitlo, že bol vedený ako agent ŠtB a podľa vtedajšej dohody VPN musel odstúpiť z kandidátky. Šimečka bol vtedy poslancom Slovenskej národnej rady a Budaj ho žiadal o podporu.
„Je mi ľúto, Jano, ale nemám ti ako pomôcť,“povedal mu Milan Šimečka.
Vlani o tom napísal Šimečkov syn, komentátor Denníka N Martin Milan Šimečka, ktorý Budaja za svojím otcom priviezol. Aj jeho ŠtB prenasledovala a rovnako ako Levický a Petřivý patril do okruhu Budajových blízkych priateľov. V texte zverejnil, že mu teoreticky mohol pomôcť aj on, ak by vyhlásil, že mu o svojom podpise povedal už dávno a na ich vtedajšom blízkom priateľstve a dôvere sa tým nič nezmenilo, lebo ako disident sa správal statočne.
„Lenže by som musel klamať, lebo ja som o jeho podpise nevedel. Zato som vedel – ako ma varoval môj otec –, že keby som sa dopustil lži, akokoľvek milosrdnej, zničím svoju dušu,“hodnotil Šimečka.
Podpis spolupráce podľa Martina Milana Šimečku nestál za vydanie cestovného pasu.
KTO BOLI LEVICKÝ A PETŘIVÝ
Levický si myslí, že v súvislosti s eštebákmi neexistoval priestor na dočasné konanie, každé morálne zlyhanie hralo v ich prospech. „Ak človek raz morálne skrachuje, v zásade už nemá nič. Už majú v rukách hlavný tromf.“
V čase, keď Budaj vyhlásenie podpísal, žil Levický v emigrácii v Spojených štátoch. To konštatuje aj spis. Budaj k tomu hovorí, že je preto „úplne absurdné“, že by o ňom mohol eštebákov informovať. Na otázku, že sa ŠtB obávala, či aj z emigrácie nevplýva na disidentské prostredie v Bratislave, Budaj podotkol: „To neviem komentovať.“
Pred emigráciou do USA prežíval Levický ťažké obdobie. Pre aktivity namierené proti režimu chodil rovnako ako Budaj na výsluchy, bol prenasledovaný, z každej práce ho vyhodili, a tak mu hrozilo väzenie za takzvané príživníctvo, preto sa rozhodol pre útek.
Petřivý zomrel ako 30-ročný, v roku 1986 ho našli mŕtveho v byte. S Budajom si boli blízki. Spolu sa angažovali v disente, počas 70. rokov minulého storočia organizovali v Bratislave rôzne happeningy pre mladých umelcov. Štátna moc naňho stupňovala tlak, keď odmietol ŠtB tajnú spoluprácu. Cieľom perzekúcií sa stal aj pre obavy, aby na Slovensku nerozširoval myšlienky Charty 77.
Keď Petřivého v roku 1978 vyhodili z pražskej FAMU, musel na vojenčinu do Martina, kde sa pokúsil o samovraždu. Napriek tomu, že mal psychické problémy, odsúdili ho na desaťmesačné väzenie, predstieraním choroby sa vraj chcel vyhnúť vojenčine.
„Tomáš Petřivý bol pre mňa ako brat, o ktorého som sa celý jeho život staral. Samozrejme, bol to veľmi krehký a zraniteľný človek, takže to staranie bolo veľmi nevďačné. Napriek tomu až do jeho smrti som sa o tohto undergroundového básnika staral. Vždy môžem s čistým svedomím vyslovovať, že to bol môj priateľ. Nikdy som mu ničím neuškodil,“hovorí Budaj.
Keď v roku 1990 odstúpil z volieb, hovoril, že nie je motivovaný pocitom viny. „Skutočne som spoluprácu iba sľúbil a vzápätí som sa voči ŠtB vzoprel a nikdy som nespolupracoval.“Spomínal, že okolo lustrácií sa odohrali ľudské drámy. Odstúpil, aj keď hlavný orgán VPN – Rada Slovenska rozhodla, že na kandidátke môže ostať. Žiadal, aby jeho rozhodnutie bolo chápané ako prejav solidarity s tými kandidátmi VPN, ktorí boli po lustráciách škrtnutí z kandidátky. Týkalo sa to takmer každého štvrtého kandidáta VPN.
To, že Budaj bol vedený ako agent ŠtB, vyzradil Vladimír Mečiar ľuďom z VPN – Martinovi M. Šimečkovi, Jánovi Langošovi a Petrovi Zajacovi – pred voľbami 1990. Povedal im, že dostal materiály, že Budaj neprejde lustráciami, lebo podpísal spoluprácu. Šokovalo ich to, dovtedy to netušili.
Budaj hovorí, že originál spisu nikdy nemal v rukách. „Spis bol ukradnutý z politických dôvodov.“Mečiar mu v roku 1990 dal len kópiu a hovorí, že si ju ani neštudoval. Spomína, že obálku s kópiou dal asistentke hneď zaslať na federálne ministerstvo vnútra, ktoré zodpovedalo za spisy ŠtB, a odtiaľ sa protiprávne vyniesli.
VÝPOVEDE EŠTEBÁKOV
Budajov spis sa dostal k Mečiarovi cez niekdajšieho námestníka federálneho ministra vnútra, bývalého eštebáka Viliama Ciklaminiho, ktorého v roku 1991 vyšetrovali pre podozrenie z ohovárania, pretože v médiách v súvislosti s Budajom rozprával „o udaniach na priateľov“a že bol aktívnym agentom. Z uznesenia Vyššej vojenskej prokuratúry Příbram, ktorá na jeseň 1991 stíhanie Ciklaminiho zastavila, vyplýva, že si eštebáci z XII. Správy ZNB odporovali vo svojich výpovediach o Budajovi.
Jeho bezprostrední riadiaci pracovníci tvrdili, čo Budaj, že nebol aktívnym spolupracovníkom, odmietal sa s nimi stýkať, odlišné tvrdenia vo zväzku podľa prokuratúry nevysvetlili. Bývalí funkcionári ŠtB zase vypovedali, že videli niektoré agentúrne správy ku konkrétnym osobám. Pokiaľ pripustili podávanie informácií, spochybnili ich väčší štátnobezpečnostný význam.
V súvislosti s uznesením prokuratúry sa objavuje ďalší rozpor v Budajových tvrdeniach. Prokurátor Vladimír Novák v ňom uvádza, že „Budaj vypovedal, že pod psychickým nátlakom spísal vyhlásenie, ktoré je vo zväzku“.
Budaj však popiera, že by hovoril o podpísaní vyhlásenia pod psychickým nátlakom. „To je nezmysel, že to bolo psychickým nátlakom, bolo to oklamanie ŠtB. Pokiaľ ide o psychický nátlak, ten bol v disidentskom prostredí permanentný, ale nebolo tohto príčinou. To som ani nikdy netvrdil.“
AKO S BUDAJOM ŠTB UKONČILA SPOLUPRÁCU
Z Návrhu na ukončenie spolupráce zo septembra 1981, ktorý je súčasťou objaveného spisu, sa dá dozvedieť, čo rozhodlo o vyradení Budaja zo siete agentov. Po odchode jeho kamarátov z Bratislavy – Petřivého do Prahy a Levického do USA, ho eštebáci využívali na kontrolu a získavanie poznatkov z oblasti kultúry, podľa dokumentu však nepodával pravdivé informácie.
V máji 1981 o ňom zistili, že cestoval s kamarátom, disidentom Martinom M. Šimečkom do Poľska, odkiaľ sa vracali vlakom a prevážali zakázané samizdaty. Budaj to odmietol na výsluchu vysvetliť.
Spoluprácu s ním sa potom rozhodli ukončiť, lebo „podvádza a pod krytím spolupráce sa sám prepožičiava na vykonávanie protispoločenskej činnosti“.
V 80. rokoch minulého storočia ho opäť viedla ŠtB ako nepriateľskú osobu a prenasledovala.
Gabriel Levický na záver konštatuje, že si pred spismi ŠtB nemožno zakrývať oči, treba hovoriť o tom, čo sa dialo za bývalého režimu. „Človek sa musí na chvíľu zastaviť a zhodnotiť, čo robil a prečo. Ak sa z toho nepoučíme, zopakuje sa to.“