Mesto má byť pre deti

Absolvent Harvardskej školy dizajnu Simon Battisti už niekoľko rokov navrhuje bezpečnejšie ulice pre deti v Albánsku. Teraz pomáha to isté robiť aj u nás v rámci projektu Ulice pre deti Metropolitného inštitútu Bratislavy

Najkontroverznejšia vec, ktorú môžete spraviť, je odstrániť parkovacie miesta, hovorí architekt Simon Battisti, ktorý už niekoľko rokov pomáha Tirane, hlavnému mestu Albánska, navrhovať bezpečnejšie školské ulice. Battisti radí aj Metropolitnému inštitútu Bratislavy (MIB) s projektom Ulice pre deti, ktorý v Rači transformoval okolie základnej školy Tbiliská a nedávno sa rozšíril o ďalších desať bratislavských škôl.

Čo najviac škodí deťom v mestskom prostredí?

Znečistené ovzdušie a hluk, ktoré pochádzajú najmä z áut. Ďalším veľkým škodcom je stres rodičov, ktorý sa na deti priamo prenáša. Hluk a znečistenie ovzdušia okrem toho, že sú samy osebe škodlivé, prispievajú aj k stresovému prostrediu.

Obzvlášť problematický je začiatok školského dňa, ten dokáže byť extrémne stresujúci, pre deti je to až adrenalín. Veľa odbornej literatúry poukazuje na to, že deti, ktoré sú pred príchodom do školy vystavené stresujúcemu prostrediu, majú počas dňa horšie výsledky.

My chceme dosiahnuť to, aby bola cesta do školy pre deti pokojný a spoločenský zážitok od chvíle, keď ráno odídu z domu, až do chvíle, keď si sadnú do triedy. Deti sú potom schopné dlhšie sedieť, sústrediť sa a lepšie prijímať informácie. Socializácia s kamarátmi pred školou je veľmi dôležitá. Deťom, ktoré chodia spolu do školy po pokojnej a bezpečnej ulici, sa darí omnoho lepšie než rovesníkom, ktorí na to nemajú príležitosť.

Veľmi dôležité je aj to, aby deti mali pocit spoluvlastníctva priestoru, v ktorom trávia čas. Na uliciach navrhnutých predovšetkým pre autá sú deti druhoradé. Musia sa predierať prekážkami priestoru, ktorý zjavne nenavrhli pre nich.

Pre koho by mali byť mestá navrhnuté?

Som presvedčený, že mesto navrhnuté pre deti je mestom pre všetkých. Ak navrhneme mesto, ktoré je skutočne dostupné pre malé deti a ich rodičov, bude automaticky ľahšie prístupné pre všetkých ostatných. Všade, kam sa dostanete s kočíkom, sa dostanete aj s invalidným vozíkom. Všetky ostatné druhy mikromobility to budú mať jednoduchšie, keď pri plánovaní verejných priestorov budeme myslieť na deti. Chceme venovať pozornosť potrebám a túžbam detí už od útleho veku, zapájať ich do konverzácií a rozhodovania. Už len hranie sa na ulici v nich vytvára pocit spoluvlastníctva priestoru. Myslím si, že mesto navrhnuté pre trojročné dieťa by bolo ideálne.

Aké je to prejsť cez ulicu v Seattli, kde ste vyrastali?

Vyrastal som v časti Seattlu, ktorá bola a stále je navrhnutá pre autá. Je to typická severoamerická rezidenčná štvrť, žiadne chodníky, ale v menších uliciach nie je až taká veľká premávka. Do školy som chodil pešo sám od siedmich rokov, čo je podľa mňa celkom skoro, aspoň podľa dnešných severoamerických a európskych pomerov. Dalo sa to vďaka dôvere mojich rodičov. Oni však nedôverovali len mne, bola to dôvera v naše prostredie, že cez cestu sa dostanem vďaka funkčnej svetelnej križovatke. Mali dôveru v to, že keď stlačím tlačidlo na prechode, tak bude fungovať a autá mi zastavia. Ale vtedy to bola úplne iná doba. Začiatkom deväťdesiatych rokov boli autá menšie a pohybovali sa mestom pomalšie. Teraz je to veľmi odlišné.

Keď ste sa presťahovali do východnej Európy, čo vás najviac prekvapilo na tom, ako fungujú naše mestá?

Myslím si, že medzi Tiranou a Bratislavou je istý rozdiel, aj keď obe majú veľa áut. Štruktúra Tirany, ktorá stále vplýva na to, ako sa mesto rozširuje, je staršia ako automobil. Keď prišli autá, nasledoval proces rezania a porciovania verejných priestorov tak, aby sa do nich zmestili. Mesto však neviete preusporiadať tak, aby sa našlo miesto pre všetky. Výsledkom je, že verejný priestor Tirany sa len tak hemží autami. Sú všade. Sú zaparkované kdekoľvek a akokoľvek a okolo nich sú ďalšie autá, ktoré sa pohybujú rôznymi rýchlosťami a snažia sa ich obísť. Byť vo verejnom priestore v Tirane znamená uhýbať sa autám.

Je to úplne iné ako v Severnej Amerike, kde je aspoň chodník a autá na ňom neparkujú. Hoci v New Yorku sa mení už aj to. Ľudia sú čoraz odvážnejší a začínajú parkovať aj na chodníkoch. Takže veci v Severnej

Amerike sa dokonca menia k horšiemu, čo je šialené. V Bratislave je oveľa viac otvoreného priestoru než v Tirane, kde sú omnoho užšie ulice. Prekvapilo ma najmä to, koľko áut tu parkuje na ulici. Je až neuveriteľné, koľko áut lemuje takmer každú jednu ulicu. Síce to vyzerá celkom usporiadané, ale je ich jednoducho strašne veľa.

V pondelok ráno som spolu s tímom MIB navštívil jednu školu a bolo to teda dosť chaotické. Ponáhľajúci sa rodičia jazdili veľmi rýchlo dole slepou uličkou, na konci museli nacúvať do parkovacieho miesta, aby sa otočili a uvoľnili miesto ďalším trom-štyrom autám, ktoré sa tiež potrebovali otočiť. Zatiaľ čo autá robili túto bláznivú choreografiu a snažili sa do seba nenaraziť, medzi nimi prechádzali deti, pretože chodník niekde skončil a museli vyjsť na cestu.

Takže máte toto úplne neregulované správanie rodičov, pretože geometria cesty im nijako nenaznačuje, čo by mali robiť a ako sa správať. A deti ako najzraniteľnejší účastníci tejto celej situácie sa musia postaviť nabok a čakať, kým auto docúva, aby sa mohli dostať k bráne do školy.

Ako by ste túto situáciu zlepšili? Aký je prvý krok?

Fyzicky zmeniť cestu. Geometriou cesty čo najviac znížiť nebezpečenstvo, ktoré autá predstavujú. To je prvý a posledný krok. Na políciu by som sa nespoliehal. Zmena maximálnej rýchlosti značkou tiež nepomôže, pretože ľudia jazdia tak, ako im dovolí cesta. Ľudia si o sebe myslia, že sú kreatívni, nezávislí činitelia, ktorí dokážu kreatívne vyriešiť akékoľvek problémy, na ktoré natrafia. Najmä tí, čo jazdia na SUV-čkách. Čo sa týka tejto konkrétnej školy, autám by nemalo byť dovolené dostať sa až na koniec tej slepej uličky. Mali by mať vyhradené miesto, kde môžu vyložiť deti.

Toto všetko sú len dizajnové otázky. Niekto proste musí nakresliť na zem, že tu vyložte dieťa a tadiaľto pokračujte v ceste. Treba to urobiť dobre, musí to byť hladké a čo najmenej bolestivé. V príklade, ktorý som spomenul, sa rodičia v podstate nevedomky dostali do pasce, pretože koniec tej slepej uličky je proste najbližšie k bráne a nikomu nenapadlo, čo to spôsobí, keď príde naraz sto žiakov.

V Tirane a všade, kde pracujem, sa v prvom rade zamýšľame nad tým, ako budú ľudia využívať daný priestor, a podľa toho plánujeme s ohľadom na bezpečnosť a blaho detí.

Pustili by ste svoje deti samy do školy v Bratislave?

Dozvedel som sa, že približne

Veľká časť vytvárania školských ulíc spočíva v tom, že väčšinou musíte z ulice odstrániť parkovanie. A to je tá najkontroverznejšia vec, ktorú môže niekto urobiť.