Album, ktorý ukázal, že pop nie je výsadou mladých

Nový Box Fragments: Time Out of Mind Sessions je možnosťou nahliadnuť do pozadia vzniku jednej z najlepších nahrávok 90. rokov

Kým mnohí z jeho hudobných rovesníkov ako Neil Young, Lou Reed alebo Van Morrison, zažívali v 90. rokoch renesanciu svojich kariér, on nie. Dnes je ako jediný hudobník majiteľom Nobelovej ceny za literatúru, no vtedy ho ľudia vnímali skôr ako čudáka, ktorý sa uzavrel pred svetom a život trávil na svojom Nekonečnom turné, kde masakroval svoje najslávnejšie skladby.

Ocitol sa úplne mimo záujmu médií. Spätne tvrdí, že to bola tá najlepšia vec, aká sa mu mohla stať. Skúsenosť outsidera mu dala nový pocit slobody. Krátko po sebe nahral doma v garáži albumy Good As I Been To You (1992) a World Gone Wrong (1993), zložené čisto z prevzatých vecí, na ktorých vytiahol klasiky aj čísla pre fajnšmekrov. Nových fanúšikov mu to síce neprinieslo, ale aj po rokoch počuť, že tieto pesničky hrá tak, ako keby boli jeho vlastné.

A práve vtedy pochopil, že musí urobiť niečo iné. Legenda vraví, že keď bol v roku 1996 na veľkej farme v Minnesote, oblasť postihla silná snehová búrka. Na dva týždne uviazol v dome obklopenom snehom a začali prichádzať nové nápady. Hudobník sa následne rozhodol ozvať producentovi Danielovi Lanoisovi.

Tento Kanaďan bol známy tým, že dokázal vdýchnuť nahrávkam neopakovateľnú atmosféru. Jeho schopnosti využili napríklad aj U2, Peter Gabriel alebo Emmylou Harris. Dylan s ním spolupracoval na vydarenej nahrávke Oh Mercy (1989) a možno si povedal, že by sa jej mágiu podarilo preniesť aj na nový album. Keď sa s Lanoisom stretol v druhej polovici 90. rokov v New Yorku, vytiahol texty k novým pesničkám a bez toho, aby zahral jedinú notu, sa ho spýtal: „Myslíš, že máme nový album?“

Producent bol z veršov nadšený a Dylan pokračoval: „Poznáš toho chlapca menom Beck? Chceli by som nahrať taký album ako on.“Popmusic je jediné miesto, kde sa starí učia od mladých, hovorí sa. Americký spevák Beck sa preslávil vďaka alternatívnemu hitu Loser, mixu pesničkárstva a hip-hopu.

Lanois najal hiphopového bubeníka a spolu vysamplovali staré bluesové nahrávky. S Dylanom sa stretli v štúdiu v Los Angeles, no hudobník nebol s nahrávaním spokojný. Práca bez hudobníkov, ktorých nahradili prednahraté slučky a strojové rytmy, sa mu zdala statická a nudná. Vyhlásil, že chce nové pesničky nahrať s kapelou.

Celý štáb sa presunul do Miami, kam Dylan pozval aj starých kamarátov, ktorým dôveroval. A tak sa v miestnosti ocitlo aj dvanásť muzikantov vrátane dvoch bubeníkov, ktorí sa posadili do kruhu a začali hrať.

Bol to chaos. Lanois bol frustrovaný a s Dylanom sa aj párkrát pohádal. Nahrávanie sa nieslo v rozpačitej atmosfére, no vždy sa objavil nejaký moment, keď všetko zázračne fungovalo. Dylan dokonca priamo na mieste zložil dve nové skladby: Cold Irons Bound, za ktorú neskôr dostal Grammy, a Standing In The Doorway.

SAMOTA AJ ZLOMENÉ SRDCE

Po dvoch týždňoch nahrávania bolo hotovo, ale pre Lanoisa a zvukového inžiniera Marka Howarda sa všetko ešte len začínalo. Obaja sa pustili do usilovného triedenia zvukových stien z jednotlivých nástrojov a po niekoľkých týždňoch to zmixovali. Lenže keď bol album hotový a pripravený na vydanie, Dylan takmer zomrel. Počas výletu na motorke sa nadýchal nejakej plesne, ktorá mu napadla srdce, a bol len krôčik od toho, aby sa stretol s Elvisom.

Spevák sa uzdravil a vyrazil na turné, v rámci ktorého nakoniec vyšiel album, ktorý svojím vyznením zapadal do posledných udalostí. Témy smrteľnosti, odcudzenia, samoty a zlomeného srdca sa nesú celou jedenásťpesničkovou kolekciou. Time Out of Mind otvára temná pieseň Love Sick, lament muža, ktorého nenávratne opustila jeho polovička.

Silná atmosféra udá náladu celého albumu. Famózne skladby umocňuje Lanoisova nevšedná produkcia, poslucháč má pocit, že sa ocitá v nejakej hmle, z ktorej sa vynárajú piesne ako napríklad temná Not Dark Yet, jedna z najlepších Dylanových skladieb, či bluesová Million Miles, ktorá znie, ako keby vypadla zo starých šelakových platní. Pomalá Tryin‘ To Get To Heaven dostala po Dylanovej hospitalizácii úplne nový zmysel. Naproti tomu Make You Feel My Love, ktorú neskôr preslávila anglická speváčka Adele, má najviac civilný a láskavý tón.

Album sa končí 17-minútovou meditatívnou skladbou nahralo sa viac, než bolo použité. Mnohí fanúšikovia nechápu, prečo z niektorých albumov vyhodil najlepšie piesne. Aj teraz sa ozývali svedectvá muzikantov, že chýbajú niektoré veci, ktoré považovali za lepšie.

Prvá ochutnávka z pôvodných sessions k albumu sa objavila na pokračovaní Bootleg Series: Tell Tale Signs (2008), no ľudia z Dylanovho tábora avizovali, že raz príde aj na bootleg venovaný len tejto platni. Ten vychádza práve teraz pod názvom Fragments: Time Out of Mind Sessions (1996 – 1997).

Box obsahuje remix pôvodného albumu, ktorý pôsobí oveľa civilnejším, pesničkárskejším dojmom, a je len na poslucháčovi, či dá prednosť novej podobe alebo pôvodnej Lanoisovej verzii, aj keď sa vie, že sám Dylan už v minulosti vyjadril želanie, že by celú nahrávku rád premixoval. Hovoril o nej ako o „tej lanoisovskej vúdú veci z močiara“.

Najväčšiu pozornosť pútajú doteraz nevydané nahrávky a alternatívne verzie, pri ktorých počúvaní fanúšik získa komplexnejší obraz, ako Time Out of Mind vznikal. Sedem trackov pochádza z divadla Teatro v Los Angeles, kde Dylan s Lanoisom pracovali na „hiphopovej“verzii albumu, zvyšok je z Miami.

Mnohé z alternatívnych verzií majú mierne pozmenené texty, iné pesničky sa zas stali základom ďalších. Je to fascinujúce počúvanie, ktoré len potvrdzuje, že Dylan v štúdiu hľadá pravú tvár piesne a v záujme toho je ochotný všetko postaviť úplne na hlavu. Zavrhnúť nahrávku a v momente prísť s úplne novou verziou, to dokáže málokto. Verše z Dreamin‘ of You alebo Marchin‘ To The City sa nakoniec objavili v Standing In The Doorway alebo Till I Fell In Love With You.

Mississippi, ktorá sa na album nedostala, je tu až v piatich podobách, no ani jedna z nich sa nevyrovná verzii na albume Love and Theft, kam ju Dylan zaradil o štyri roky neskôr. To znamená, že si ju cenil, ale cítil, že vtedy z nej ešte nevytiahol celý potenciál. Jeho inštinkty boli správne. Mississippi by sa na album, ktorý znie ucelene, ako keby sme počúvali jednu veľkú pieseň, ani nehodila.

Time Ouf of Mind je fráza, ktorá hovorí o čase, ktorý bol tak dávno, že si ho ľudia nepamätajú alebo o ňom nemajú ani potuchy. Tento album je v niečom neopísateľne zvláštny. Na jednej strane hlboko väzí v americkej hudobnej tradícii, no svojou atmosférou pôsobí, že vznikol mimo času a priestoru. Možno je to tým, že je v ňom len priveľa echa, ako povedal jeho hlavný tvorca, ale určite nielen to. Ako spieva Dežo Ursiny slovami Ivana Štrpku: „Bigbít je droga, ticho, protiliek.“