Máme to tu také pekné, tak prečo sa lynčujeme?
Režisér a scenárista Martin McDonagh sa vo filme Duchovia Inisherinu zamýšľa nad zárodkami polarizácie v spoločnosti
Muž vypovie druhému mužovi priateľstvo a ten sa s tým nevie vyrovnať. Ak by vám niekto takto opísal dej filmu, asi by ste sa nehrnuli do kina či pred obrazovku.
A predstavte si, že by ste sami mali na základe tejto vety nakrútiť film.
Navyše tak, aby po premiére na festivale v Benátkach postavil publikum do pätnásťminútového potlesku. Potom by si mal odniesť tri Zlaté glóbusy a získať deväť nominácií na Oscara. A vôbec, klaňania by malo byť toľko, že na zoznam všetkých ocenení by bola potrebná samostatná stránka na Wikipédii.
Režisérovi a scenáristovi Martinovi McDonaghovi sa to všetko podarilo s filmom Duchovia Inisherinu.
VOJNA BEZ PUŠIEK
Ak chcete rozprávať o tom, že človek je konfliktný typ, hodí sa na to motív vojny. Pošlete vojakov do filmových zákopov a cez utrpenie v ich tvárach poukážete na nezmyselnosť násilia.
Martinovi McDonaghovi sa čosi také ponúkalo tiež. Jeho írsky pôvod ho mohol nasmerovať k aktuálnej storočnici írskej občianskej vojny (1922 – 1923).
Brutálne potýčky medzi blížnymi a súboj o správny spôsob štátnej nezávislosti by isto vydali na silný film.
McDonagh svojím filmom Duchovia Inisherinu vstupuje do tohto obdobia, no robí to veľmi šalamúnskym spôsobom. Boje necháva prebiehať v pozadí, počujeme len zvuky výstrelov, ktoré doliehajú z diaľky. Dej sa odohráva na fiktívnom ostrove, ktorý je ušetrený od násilia, prebiehajúceho na neďalekom pobreží.
Neznamená to však, že by tu vojna nemohla byť prítomná.
Práve v tom spočíva prvý veľký ťah. Divák rýchlo zisťuje, že na pochopenie konfliktu v spoločnosti sa nemusí pozerať na strieľajúce pušky. Postačí na to aj obraz vzťahu dvoch ľudí, ktorých vnímanie identity sa dostane do rozkolu.
DOKÁZAŤ SPOLU ŽIŤ
Pádraic (Colin Farrell) a Colm (Brendan Gleeson) sú dlhoroční priatelia, pravidelne spolu trávia čas v krčme. V jeden deň však Colm prestane reagovať a – zdanlivo bezdôvodne – žiada druha, aby ho odteraz nechal na pokoji. Nakoniec zjavne ranenému priateľovi vysvetlí, že sa chce venovať hudbe a nestrácať čas prázdnymi rečami.
Banálna zápletka, ktorá v dlhodobo fungujúcom vzťahu zrazu odhalí nesúmerateľné svety. Na jednej strane je tu „jednoduchší“Pádraic so svojím životom medzi dobytkom a pohostinstvom a na druhej Colm, vzývajúci trvalé hodnoty umenia.
Striktné odmietnutie kamaráta, pochopiteľne, začne vytvárať napätie, ktoré postupne hustne a smeruje k vyvrcholeniu.
Niekto by v tom mohol vidieť vykonštruovanú story, s výhradou, že bežne sa ľudia takto nesprávajú. McDonagh však v tradícii novely ukazuje čosi výnimočné, aby podnietil myseľ k všeobecnejším otázkam.
A tie v tomto prípade znejú: Znamená pokojné spolužitie nudný zväzok, v ktorom je nutné potlačiť svoju identitu? Je vyššou hodnotou sebarealizácia alebo spoločenský zmier? Musí rôznosť identít vyústiť do konfliktu či dokonca (občianskej) vojny?
Nedá sa prehliadnuť, že McDonagh proti sebe stavia intelektuálny svet kultúry a vidiecky spôsob cítenia a zmýšľania. To je tá priepasť, ktorá u dnešného diváka určite zarezonuje. Je pritom zrejmé, že autor filmu žiadnej zo strán nenadŕža. Aj zástancu vysokých hodnôt necháva stáť pred troskami jeho snaženia.
DIVADLO A KRAJINA
Martin McDonagh začal svoju kariéru v 90. rokoch ako autor divadelných hier. Viaceré z nich s úspechom prešli európskymi divadlami a dostali sa i na Broadway, s hviezdnym hereckým obsadením. Niekoľko jeho hier uviedlo aj Slovenské národné divadlo.
Dramatik McDonagh je silný v rysovaní postáv i v presných a vypointovaných dialógoch. Vyberá si ťažké, tragické i uletené témy, pri ktorých často núti divákov sa smiať. Za bránou čierneho humoru čaká poznanie.
Námet (či aspoň názov) Duchov Inisherinu taktiež najprv vznikol vo forme divadelnej hry. Autor ju však nikdy nezverejnil a nebola naštudovaná pre divadlo. Nech už bolo z pôvodného materiálu vo filme použité čokoľvek, určite sa v ňom prejavil McDonaghov divadelný cit. Dej komorného filmu si bez problémov možno predstaviť aj na doskách divadla.
O čo by sme však pri divadelnom predstavení prišli, by boli úchvatné zábery írskej ostrovnej krajiny. Kamera často strieda detaily trpiacich tvárí s panoramatickými pohľadmi na zelené lúky a more. Motív ostrova je pritom metaforou nášho spoločného života na Zemi, ktorý predsa stojí za dohodu a vyrokovanie.
Práve spočinutie oka na malebnej prírode akoby hovorilo: Veď to tu máme také pekné, tak prečo sa lynčujeme?
VEĽKOLEPÉ DUO
Samozrejme, že veľkým diváckym ťahákom sú herecké výkony ústrednej dvojice. McDonagh mal veľmi šťastnú ruku, keď angažoval dvojku Farrell/ Gleeson, ktorú dal dokopy už vo svojom úspešnom debute V Bruggách (2008). Ide o tandem, ktorý navyše spája osobné priateľstvo. Hovoriť, že Farrell a Gleeson predvádzajú herecký koncert, je klišé, ale na tomto mieste si ho dovoľme. Pozerať sa na jemne nasprostastého a emocionálne rozvráteného Pádraica a tiež na nekompromisného, no vnútorne blúdiaceho Colma, je zážitok.
Obe postavy sú navyše zručne vymodelované tak, aby ste nevedeli, ktorému z nich máte držať palce.
DOHĽAD VÍLY
Veľké plus filmu Duchovia Inisherinu spočíva v tom, že hoci je zaľudnený takmer výhradne mužmi, nesie v sebe silný ženský element.
A to v prvom rade v postave Pádraicovej sestry Siobhán (Kerry Condon). Je to ona, ktorá rázne vstupuje do tvoriaceho sa konfliktu a dáva obidvom stranám pocítiť ich malichernosť. Je silou, ktorá by mala potenciál hustnúcu náladu riešiť, no valcovaná mužským egocentrizmom radšej správne nasmeruje aspoň vlastný život.
A potom je tu stará pani McCormicková (Sheila Flitton).
No, pani. Vieme, že je to v skutočnosti víla. (Ktorá, bohužiaľ, vypadla zo slovenského názvu filmu – v origináli The Banshees of Inisherin). Temná figúra, ktorá chodí po okolí a zvestuje zlé správy.
Podstatné je, že ona vie. Vie, ako to chodí. Alebo – ako sama utrúsi: „Nechcem byť milá, chcem byť presná.“
Pri finálnom zábere filmu nad všetkým bdie práve ona. Nehovorí nič, ale vieme, na čo asi myslí: Ak sa nedáte dokopy, tak vás pošlem tam, kam treba.
Nedá sa prehliadnuť, že Martin McDonagh proti sebe stavia intelektuálny svet kultúry a vidiecky spôsob cítenia a zmýšľania. Je pritom zrejmé, že žiadnej zo strán nenadŕža.