Budajov spis a otázka viny

Nie je to príjemné čítanie, ale bolo by podstatne ľahšie vyhlásiť jeho dávne zlyhanie za premlčané, keby o sebe verejnosti povedal konečne pravdu

Tak toto je ten spis, o ktorom mi tesne pred voľbami v roku 1990 hovoril Vladimír Mečiar a prisahal, že ho u seba nemá, preto mi ho nemôže ukázať. Toto je ten spis, o ktorom mi o 15 rokov neskôr hovoril Ján Langoš, že to nie je príjemné čítanie, lebo z neho vyplýva, že Jano Budaj koncom 70. rokov donášal na svojich priateľov Gaba Levického a Tomáša Petřivého.

Je to vlastne len časť spisu a získala ho RTVS pre svoj seriál o ŠtB. Sú v ňom mená mojich priateľov aj mňa samotného, sú v ňom mená dôstojníkov ŠtB, ktorých som poznal, a spomínajú sa v ňom udalosti, ktoré som zažil. Mne sa uľavilo, lebo zo spisu vyplýva aj to, že odkedy sme sa s Janom stali v roku 1980 blízkymi priateľmi, Jano na mňa nedonášal, hoci v tom čase ho ŠtB ešte stále viedla ako svojho agenta. Zriekla sa ho až v lete 1981, keď zistila, že mu už nemôže veriť.

Zo spisu nie je jasné, či Levickému a Petřivému svojimi výpoveďami Jano poškodil. Ale je jasné, že im ublížil. Boli to jeho priatelia a on o nich hovoril ľuďom, ktorých cieľom bolo im ublížiť. Ublížil im aj tým, že svoju spoluprácu s ŠtB pred nimi tajil. Nedá sa to povedať inak, než že zradil svojich priateľov.

DOBRODRUH A UMELEC

Konfrontácia so Štátnou bezpečnosťou bola za komunizmu existenciálnym zážitkom, ktorý neomylne odhalil povahu každého človeka. ŠtB bola v podstate tupá inštitúcia, ale jej dôstojníci, podobne ako dnešní mafiáni, mali dobre vyvinutý cit pre ľudské slabosti. Preto sa im darilo získavať agentov.

Jano Budaj nimi pohŕdal a vo svojej mladíckej arogancii si myslel, že ich dokáže využiť vo svoj prospech – potreboval pas, lebo chcel vidieť Západ. Naozaj ŠtB využil aj oklamal, keď sa dostal do Poľska a odtiaľ so sfalšovanými pečiatkami až do Dánska. Nikdy im to neprezradil a oni mu na to neprišli.

Jano bol dobrodruh a umelec, ktorý bol presvedčený, že je pánom svojho osudu. Vtedy som ho pre toto presvedčenie obdivoval, lebo ja som mal o svojej vnútornej sile veľké pochybnosti. Na výsluchoch na ŠtB som vždy zaryto mlčal, nebol to však prejav odvahy, ale strachu z toho, že nie som celkom pánom svojej mysle a mohol by som niečo prezradiť a niekomu ublížiť.

Ale Jano urobil dve veľké chyby. Napriek tomu, že Štátnou bezpečnosťou pohŕdal, prísne dodržiaval sľub, ktorý jej dal, že nikdy o svojej spolupráci s ňou nebude s nikým hovoriť. Dodržal by tento sľub zrejme až do konca života. Urobil chybu, že si toto tajomstvo nechal pre seba a neprezradil ho ani svojim najbližším priateľom.

Druhou chybou bolo, že podcenil byrokratickú mohutnosť tejto inštitúcie. Jeho vlastnou rukou písaný sľub spolupráce sa v jej útrobách zachoval, rovnako ako zápis jeho riadiaceho dôstojníka.

A tak tu teraz musím premýšľať, čo si mám o tom myslieť. Nielen preto, lebo Jano bol vtedy môj najbližší priateľ, ale aj preto, lebo je od roku 1989 súčasťou verejného života.

Nie som v situácii toho, kto by mal odpúšťať, lebo mne Jano neublížil. Som v pokušení považovať jeho zradu priateľov za premlčanú. To však neznamená, že má byť zabudnutá. Má byť započítaná do morálneho súdu, ktorý podvedome vynáša každý z nás o každom, koho poznáme. Ten môj je zmierlivý. Poznal som agentov ŠtB, ktorí boli až nepochopiteľne bezcharakterní. Jano medzi nich určite nepatril.

Problém je, že Jano Budaj je verejná osobnosť a je vystavený morálnemu súdu aj tých, ktorí ho nepoznajú, aj tých, ktorí nezažili komunizmus na vlastnej koži a sú tak ušetrení existenciálnej skúšky ľudskej povahy, ktorej sa vo vtedajšom režime nedalo uniknúť.

Problém je, že Janova dávna osobná zrada mala kľúčový vplyv na jeho verejný život. Keď vyšlo pred voľbami v roku 1990 najavo, že bol agentom ŠtB, Jano za to nevinil seba, ale vtedajšie VPN a Václava Havla, vinil ich (a dodnes viní) za to, že ho „popravili“. A pridal sa k tým, ktorí rovnako ako on neznášali VPN aj Havla. Teda k Vladimírovi Mečiarovi a slovenským nacionalistom. To bola verejná zrada demokratických hodnôt, ku ktorej sa dohnal sám z vlastnej vôle.

NÁVRAT

O niekoľko rokov neskôr sa však k demokratickým hodnotám vrátil a postupne sa prehrýzal politikou až k dnešnej funkcii ministra životného prostredia. Po 40 rokoch konečne opäť vidím toho dávneho Jana: sarkastického, odvážneho vizionára so zmyslom pre humor. Opäť nekompromisne rozoznáva zlo, keď odsudzuje agresiu Ruska.

Jano Budaj však okrem toho dokázal na Slovensku to, čo žiaden minister pred ním: dal prírode a životnému prostrediu rolu subjektu, ktorého dlhodobé záujmy sú dôležitejšie, než sú dočasné záujmy ľudí. A urobil to v mene budúcnosti ľudstva.

Každý z nás vynáša morálne súdy nad inými a tí rozumnejší chápu, že je to riskantný zlozvyk, ktorý sa môže vždy obrátiť proti vám. Preto vymysleli inštitúciu božieho posledného súdu.

Vymysleli ju aj preto, lebo poznali strašidelnú silu ľudskej potreby javiť sa pred svetom aj sebou samým lepším a vedeli, že ľudia si často berú svoje utajené hriechy do hrobu. Lenže práve preto večne blúdime v labyrinte krivých zrkadiel.

Príbeh Jana Budaja je natoľko kľukatý a plný tajomstiev, niekedy aj temných, že keby sa rozhodol povedať pravdu o celej svojej minulosti, urobil by slovenskej spoločnosti obrovskú službu. Mohla by totiž lepšie spoznať svoje vlastné dejiny a poučiť sa z jeho vlastných chýb.

Lenže on to neurobí, lebo sa chce javiť lepším. A možno tú pravdu už ani nepozná, lebo ju vo svojej pamäti opriadol vlastnými legendami. Tento jeho hriech zostáva nepremlčaný.

Nie som v situácii toho, kto by mal odpúšťať, lebo mne Jano neublížil. Som v pokušení považovať jeho zradu priateľov za premlčanú. To však neznamená, že má byť zabudnutá.