Ak zvíťazia Rusi, budeme mať pokoj
Počúvali sme ľudí, ktorí chcú, aby Putin vyhral vojnu
Vmiestnosti sedí moderátor a osem respondentov, no jednu z účastníčok debaty počuť najviac. Často si berie slovo, pôsobí presvedčivo, jej názory sú vyhranené. Čo konkrétne hovorí?
Na Ukrajine žijú fašisti. Banderovci. Ukrajinský prezident v roku 2014 povedal, že „ruské deti budú žiť v pivniciach, nebudú chodiť do školy a zabijeme ich“. Rusi na Donbase boli zahnaní do kúta, prosili o mier, no namiesto toho ich vraždili.
Volodymyr Zelenskyj im mier v prezidentskej kampani sľuboval. „No otočil to na vojnu a začal podporovať fašistov, banderovcov, pohrobkov fašizmu. Tam sa zliezli z celého sveta. Z Kanady, z Argentíny, z Latinskej Ameriky,“vysvetľuje, ako prišlo k vojne, ktorú rozpútalo Rusko útokom na svojho suseda.
Moderátor sa pokúša súvislý prúd slov zastaviť a položí žene otázku, ako si vysvetľuje, že Zelenskyj, ktorý podľa jej slov podporuje fašistov, má židovský pôvod.
„Lebo je hajzel, pre mňa osobne,“reaguje rezolútne. „Peniaze sú preňho smerodajné, preňho ľudský život nič neznamená. Ja by som za takého človeka nebojovala.“Počas dvojhodinovej diskusie sa opakovane stávalo, že najhlasnejšia účastníčka debaty takto ovládla celý priestor.
PÄTINA POPULÁCIE
Denník N si počas dvoch decembrových podvečerov zavolal a počúval ľudí, ktorí si myslia, že vojnu by mal vyhrať agresor, teda Rusko. Podľa prieskumu agentúry Focus pre Globsec z vlaňajšieho októbra zastával tento postoj každý piaty Slovák.
Využili sme techniku moderovaných skupinových rozhovorov, takzvaných focus groups, ktoré pre Denník N – tak ako už viackrát v minulosti – pripravila prieskumná agentúra 2muse. Naposledy sme takýmto spôsobom skúmali postoje voličov OĽaNO a Smeru z posledných parlamentných volieb.
Tento typ analýzy neodpovedá na otázku, koľko ľudí v populácii zastáva nejaký názor, na to slúžia kvantitatívne prieskumy verejnej mienky. Výhodou skupinových rozhovorov je, že umožňujú detailnejšie nahliadnuť do správania a motivácií ľudí pri ich rozhodovaní. Neskúmajú
len to, „čo“si ľudia myslia, ale aj „prečo“.
Respondenti majú záruku anonymity.
Zorganizovali sme dva moderované rozhovory dva dni po sebe. Prvý podvečer sme počúvali ľudí, podľa ktorých by vojnu „asi“malo vyhrať Rusko. Druhý podvečer dostali priestor presvedčenejší, podľa ktorých by vojnu „určite“malo vyhrať Rusko. Podľa prieskumu Focusu z októbra mala každá táto názorová skupina približne 10-percentné zastúpenie v populácii.
Na každom zo sedení sa zúčastnilo osem respondentov, ktorí deklarovali rôzne politické preferencie. Neboli tam len voliči Smeru a Republiky, ako by niekto možno očakával, ale aj priaznivci Hlasu, Sme rodina, OĽaNO, Za ľudí a SaS. Rozhovor viedol politológ a sociológ Pavol Baboš, ktorý pracuje pre agentúru 2muse a zároveň je odborným asistentom na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského. S týmto typom výskumu má dlhoročné skúsenosti.
Scenár dvojhodinovej diskusie bol v oboch skupinách podobný. Respondenti mohli odpovedať voľne a navzájom na seba reagovať, no moderátor diskusiu viedol a usmerňoval.
Respondentov sa nepýtal len na ich názory, sledovali sme aj reakcie na niektoré protiargumenty. Upozornenie na rozpor medzi Zelenského údajnou podporou fašistov a jeho židovským pôvodom bolo príkladom takejto snahy.
Anonymizované výpovede respondentov sme dali posúdiť skupine expertov, aby skúsili povedať, či existuje spôsob, ako ľudí presvedčených o potrebe víťazstva Ruska osloviť či prehovoriť.
„BOĽŠOJ TEATR“
Na úvod respondenti menovali najväčšie problémy krajiny a zároveň dostali za úlohu priblížiť zdroje, z ktorých získavajú informácie. Najčastejšie hovorili všeobecne o „zlej politickej situácii“, padali slová ako „neistota a nestabilita“, ale aj konkrétne sťažnosti na stav zdravotníctva („človek sa bojí ochorieť“).
Atmosféru skupiny respondentov s názorom, že vojnu by „asi“malo vyhrať Rusko, vystihla staršia pani v dôchodkovom veku. Pre nízku penziu a vysoké životné náklady musí stále pracovať. Povedala, že v posledných rokoch sa život zmenil a môžu za to krízy: najprv pandémia, potom vojna, zdražovanie a nakoniec neistota okolo cien energií.
V druhej skupine ľudí tvrdiacich, že Rusko by malo vojnu vyhrať určite, panovala rovnaká obava z neistoty, ktorá vstúpila do životov ľudí po roku 2020. Oveľa častejšie však padali pojmy, ktoré sú témou takzvaných alternatívnych či dezinformačných médií. Ako aktuálne problémy Slovenska menovali napríklad „totalitu mainstreamu“či „manipuláciu ľudí verejnoprávnymi prostriedkami“.
Kým v prvej skupine sa ľuďom nepáčilo, ako sa svet zmenil, v druhej niektorí videli zákonitosť tejto zmeny. Jeden z nich situáciu na Slovensku prirovnal k zániku Mayskej ríše, keď povedal, že ak sa ľudia majú príliš dobre, zvolia si primitívov, ktorí ríšu privedú do záhuby. Toto podľa neho aktuálne zažíva civilizovaný svet.
Jedným z expertov, ktorí počúvali anonymizované zistenia a výroky z oboch skupín, bol Daniel Milo, riaditeľ Centra boja proti hybridným hrozbám pri Inštitúte správnych a bezpečnostných analýz Ministerstva vnútra SR. U tých, ktorí si „určite“želajú víťazstvo Ruska, videl oveľa vyššiu mieru akceptácie konšpiračného pohľadu na svet.
„V tejto skupine bolo zrejmé, že svet okolo seba interpretujú konšpiračnou optikou,“vysvetľuje. „Naša spoločnosť je v rozklade, svet riadia tajné skupiny, nemáme informácie o tom, čo sa skutočne deje, máme tu totalitu. Zároveň bolo zaujímavé, že nehovorili o skutočných problémoch v spoločnosti.“
Obe skupiny sa však v mnohom zhodli. Napríklad vo vzťahu k médiám. Tým tradičným, štandardným neveria. V skupine „neistejších“respondenti hovorili, že sledujú aj televízie či spravodajské weby ako Denník N či SME. Ale zároveň dodávali, že ich považujú za „zapredané“.
V druhej skupine sa sťažovali, že nemajú dostatok informácií „z druhej strany“. Keď sa aj niečo objaví, „hneď sa to blokuje“. Pri vyhľadávaní informácií o vojne údajne nachádzajú „tendenčné odkazy o tom, že zlí Rusi napadli dobrých Ukrajincov“, ale už sa nedozvedia, „prečo sa to stalo“. Na to vraj treba „čítať medzi riadkami“.
A objavili sa aj radikálnejšie pohľady, ako médiá pokrývajú vojnu. Jeden z respondentov v tejto skupine povedal, že prezident Zelenskyj ani nie je na Ukrajine a jeho príhovory „vysielajú zo štúdia v Poľsku“.
Moderátor sa spýtal, ako sa mohol Zelenskyj stretnúť s českým premiérom priamo v Kyjive. „Na to stretnutie ho tam doviezli a potom odviezli“, zareagoval. „Dnes nie je problém kohokoľvek presúvať lietadlami,“na čo po rusky dodal: „Boľšoj teatr.“V zmysle, že je to len divadlo.
Zaujímavé bolo sledovať, ako hovoria o zdrojoch, z ktorých čerpajú a ktoré nekritizujú. Často to bol vo všeobecnosti internet. Na otázku, či si pamätajú názov stránky, odkiaľ sa niečo dozvedeli, mnohí nevedeli odpovedať. „Kliknem na to, čo mi tam vybehne alebo čo ma zaujíma,“odpovedala staršia pani.
Veľký význam dávala časť respondentov osobným skúsenostiam. Jeden z účastníkov diskusie – ktorý neveril masmédiám, lebo podľa jeho názoru ľuďmi len manipulujú – opisoval, ako sa o reálnej situácii na Ukrajine veľa dozvedel z rozhovoru s predavačkou v obchode s krištáľmi, na ktorú narazil počas výletu do Prahy. Dôveroval jej, lebo pochádzala z Ukrajiny a do Česka prišla dávnejšie pred vojnou.
Iná respondentka viackrát spomenula suseda, ktorý má prehľad, mnohé z toho, čo vravel, sa splnilo, a tak dá na jeho postoje.
„Prekvapila ma taká vysoká miera nedôvery k tradičným médiám vrátane televízií a, naopak, absolútna dôvera v to, čo si prečítajú na anonymných webstránkach či niekde na Facebooku,“zhrnul ich postoje Daniel Milo.
VOJNA MEDZI USA A RUSKOM
Rozdeľme si naše dve skupiny na neistejších (teda tých, podľa ktorých by „asi“malo vyhrať Rusko) a presvedčených (Rusko by malo vyhrať „určite“). V oboch skupinách prevažoval názor, že vojna na Ukrajine je v skutočnosti konfliktom Spojených štátov (alebo Severoatlantickej aliancie) a Ruska a nie brániacej sa Ukrajiny, ktorá čelí agresorovi.
Aj medzi neistejšími sa opakovalo, že vojna vznikla preto, lebo „Amerika krachuje“, a tak „chcela rozdeliť Európu, aby sme od nej kupovali tovary a suroviny za drahšie“. Respondenti uznávali, že útočilo Rusko, ale naznačovali, že ich k tomu vyprovokovalo NATO, ktoré sa
údajne približovalo k ruským hraniciam.
Nebolo to jediné vysvetlenie príčiny vojny, v oboch skupinách sa našli jednotlivci, ktorí skôr poukazovali na konflikt medzi východnou a západnou časťou, teda rusko- a ukrajinskojazyčným obyvateľstvom, no predstava o nekalých úmysloch veľmocí v pozadí prevládla. „Američania by chceli rozkazovať celému svetu. Keby sa Rusko rozťahovalo smerom k Amerike, tak by reagovali rovnako ako Rusi,“zaznelo počas debaty.
V skupine presvedčených sa oveľa viac objavoval motív hlbšieho pozadia vojny, o ktorom sa nehovorí. „Kde bol dolár a kde je teraz? Dolár ide hore,“vysvetľoval respondent, ktorý častejšie hovoril o sprisahaniach. „Chcú udržať dolár bez práce. Keď nemôžeš udržať tempo s ostatnými, tak im odsekni hlavu. Odsekli hlavu Európe a dolár ide hore sám od seba. Nemusia zvyšovať cenu dolára, stačí, keď znížia cenu eura.“
V oboch skupinách sa v súvislosti s rozširovaním NATO objavil výrok, že bývalý sovietsky líder Michail Gorbačov urobil začiatkom 90. rokov so Západom dohodu, že sa NATO nebude rozširovať na východ.
Moderátor toto tvrdenie spochybnil Gorbačovovým rozhovorom pre nemecké noviny, v ktorom existenciu takejto dohody poprel.
Ako upozornil, existovala len dohoda, že bývalá Nemecká demokratická republika nevstúpi do NATO, kým sa nespojí so západným Nemeckom.
„To sú informácie, ktoré máte tiež odniekiaľ, tiež vám to nepovedal priamo Gorbačov,“reagoval jeden z respondentov. Nenechal sa vyrušiť ani tým, že rozhovor sa nahrával na diktafón. Debatu otočil inam: „Bola aj Gorila, boli zázračné nahrávky a aj tak sa nič neudialo… Ja som strašne opatrný v tomto, ale NATO sa naozaj blíži k Rusku.“
Ak účastníkov debaty moderátor upozornil na fakty, ktoré ich tvrdenia spochybnili alebo vyvrátili, nepriznávali rozpor. Najčastejšie siahli po vetách ako: „Nevieme, ako to bolo“či „My do toho nevidíme“.
Podobné to bolo pri upozornení na fakt, že Severoatlantická aliancia sa naposledy priblížila k hraniciam Ruska v roku 2004, keď sa členmi stala väčšina východoeurópskych krajín vrátane pobaltských štátov, ktoré boli počas studenej vojny súčasťou Sovietskeho zväzu. Odvtedy sa
NATO rozširovalo len o balkánske štáty.
Nie je v rozpore s tvrdením, že nová hranica medzi NATO a Ruskom – ktorá by vznikla, ak by Ukrajina do Aliancie vstúpila – by bola problém, keďže už 18 rokov taká hranica existuje? Vedie predsa medzi Ruskom na jednej strane a Lotyšskom a Estónskom na strane druhej.
„Do toho nevidíme, nevieme, ako sa to v histórii začalo, podľa mňa je to dopredu celé naplánované,“zaznelo v skupine presvedčených. Na otázku, kto „to“naplánoval, respondentka povedala, že nevie. „To je len môj vnútorný pocit, asi ten, kto z toho bude ťažiť peniaze.“
PREČO BY MALO VYHRAŤ RUSKO
Poďme sa bližšie pozrieť na to, prečo si vlastne časť populácie myslí, že by Rusko malo vyhrať vojnu. Všetci respondenti deklarovali, že chcú mier, odmietajú zabíjanie (z oboch strán) a volajú po dohode medzi zúčastnenými. Ako by mala presne vyzerať, je už ťažšia otázka.
Dôležité je, že väčšina respondentov vníma vojnu za našimi hranicami ako niečo, čo prinieslo nepokoj do ich životov. Ako to zhrnula jedna z účastníčok: „Vojna je na Ukrajine, ale trpíme my… a stále viac a viac.“Vinu pripísali aj médiám, ktoré podľa časti diskutujúcich príliš pracujú s emóciami, čo pridáva na ich nepohode.
„V každej vojne zomierajú aj nevinní ľudia. Dosť nám to dávajú pocítiť v televízii a všade, propagujú to, koľko ľudí umiera, všetko točia a ukazujú… Je to katastrofa,“sťažovala si jedna z respondentiek. „Ja si ako dieťa pamätám, že správy neboli o tom, že by nám niečo ukazovali. Len listovali a čítali o fabrikách. A dialo sa, vždy sa dialo, no my sme to proste nevedeli. To je zlé na tejto dobe, že to vidíme. V priamom prenose.“
Pre týchto ľudí je rozhodujúci motív dosahu vojny na ich životy, a nielen v podobe zdražovania, ale najmä neistoty. Prevažujúci dôvod, prečo chcú, aby vojnu vyhralo Rusko, je ten, že ak by v konflikte uspela Ukrajina, nestabilita by sa podľa nich neskončila.
Ilustrujme to na niektorých výrokoch: „Ak by tam bol mier a pokoj, nech Ukrajina patrí aj do NATO, ale to si neviem predstaviť. Skôr by tam mohol byť mier, ak by územia patrili Rusku a NATO tento štatút uznalo. Lebo ak by tam bolo NATO, budú sa s Ruskom hrýzť – a dokedy?“
Iná respondentka konštatovala, že ak by Ukrajina súčasnú vojnu vyhrala, nemala by záruku, že ich Rusi nenapadnú o desať-dvadsať rokov. Opakovala sa aj myšlienka, že Ukrajina je „skorumpovaná a zničená“a v prípade jej výhry by sme jej museli pomáhať s rekonštrukciou krajiny. Ak vyhrajú Rusi, zaplatia to oni, dodávali respondenti.
„Rusi by mali vyhrať, aby nevyhrala Amerika. Bol by tam aspoň poriadok, pokiaľ vyhrá Ukrajina, bude tam jeden bordel,“zhrnula iná diskutujúca.
Alebo ešte inak z pohľadu inej respondentky: „Rusi si nezaslúžia vyhrať preto, že by boli dobrí, ale z hľadiska toho, čo môže po vojne nastať, ako to ovplyvní svet a ďalšie krajiny a národnosti. Keď vyhrajú Rusi, bude to mať menší dosah, ak Ukrajina, príde ešte väčšia kríza, než pociťujeme teraz. Za mňa je najlepšie riešenie ukončiť vojnu akýmkoľvek spôsobom.“
Aj v skupine neistejších sa však objavila zmienka, že Rusi by mali vo vojne uspieť, keďže Ukrajinci „porušovali práva neukrajinského obyvateľstva“. Tvrdšiu podobu mal tento postoj v skupine presvedčených.
Na Slovensku je vnímanie sveta najmä cez svoj blahobyt a pokoj silnejšie ako v iných krajinách. A potvrdzujú nám to aj prieskumy.
Dominika Hajdu analytička Globsecu
„Ukrajina nie je nič dlžná. Robia sa tam poľovačky na deti. Z celej Európy, zaplatia si nejaký bonus a idú poľovať na deti v Chersone. Volá sa to headhunting, ale na ľudí,“presviedčala najviac konšpirujúca respondentka.
V oboch skupinách boli ľudia bežne presvedčení, že výhra Ruska bude lepšia pre Slovensko – keďže s Ukrajinou „nebudeme mať starosti“. A ako najvhodnejšie riešenie konfliktu videla väčšina odstúpenie Krymu a Donbasu, teda území na východe Ukrajiny, Rusku.
„Ego (Ukrajiny či prezidenta Zelenského – pozn. red.) by išlo bokom, skončila by sa vojna, tak radšej to územie pustiť,“vravela jedna z účastníčok debaty v skupine presvedčených.
S tým súhlasili aj ďalší, ktorí volali po dohode a mierových rokovaniach. „Ukrajina nech si nechá historicky dané územia, Rusku by mali pripadnúť územia, kde by o tom rozhodli slobodne ľudia v referende,“zaznelo. Mnohí boli presvedčení, že Putin sa svojich nárokov nevzdá, a tak by sa mala vzdať Ukrajina – časti svojho územia.
„Ak ide len o územia, tak by som spravil nejaký kompromis
– nedáme ti všetko, dáme ti len niečo. Nikto by nebol nadšený z toho, že Putin vyhrá, ale prinieslo by to ukončenie vojny,“vravel aj jeden zo zmierlivejších účastníkov skupinového rozhovoru.
KEĎ KRYM, TAK ČO ŽITNÝ OSTROV?
Možno sa vám stalo, že ste sa niekedy zapojili do internetovej diskusie pod nejakým článkom, no na snahu argumentovať ste rezignovali, lebo debatu ovládli diskutéri, ktorí boli hlučnejší a vaše protiargumenty nepočúvali. Presne to sa dialo aj počas skupinového rozhovoru, ktorý Denník N zorganizoval s agentúrou 2muse. Len naživo.
Jedna z najradikálnejších respondentiek sa dokázala voči tichším a umiernenejším respondentom – aj napriek zásahom moderátora – presadiť vďaka tomu, že odbočila od otázky, hovorila nahlas a razantne. Jej riešenia vojny boli rovnako rezolútne. „To, čo patrilo historicky Rusom, treba nechať Rusom,“odpovedala na otázku, ako by mala vojna skončiť, a svoj hlas postupne zvyšovala.
„A keď sa Ukrajina bude správať k menšinám nevhodne, tak ako začala potláčať maďarskú a poľskú menšinu, nech sa páči, referendum. Ľudia rozhodnú a budú sa meniť hranice. Keď to nebude v poriadku a nebudú sa vedieť dohodnúť, Putin pôjde až do Berlína. To si tento svet zaslúži, aby znova dostala na zadok celá EÚ. Tam nemáme ľudí, ktorí by boli diplomatickí, zatiahli nás do vojny, čo si zaslúžime? Sme vo vojne, sme!“
Tému historických nárokov, ktorými ruský prezident Putin ospravedlňuje inváziu, sme sa pokúsili diskutérom trochu obrátiť cez hypotetickú paralelu so Slovenskom. Ako by reagovali, ak by podobne ako to robí Rusko pri Kryme, vznieslo Maďarsko požiadavku na Žitný ostrov a južné Slovensko? Podobne ako Putin by sa mohli oprieť o historické nároky či fakt, že tam žije početná maďarská menšina.
Niektorí respondenti sa snažili s týmto prirovnaním polemizovať. „Nie je to historicky maďarské územie,“vravel pán v skupine neistejších. „Keď si pozriete históriu, že Maďari sem prišli až po Slovanoch a medzi tým tu ešte boli dvesto rokov Avari.“
Boli aj respondenti, ktorí len poznamenali, že „k tomuto sa môže vyjadriť niekto, kto študoval dejiny, pre nás, čo nevieme, je ťažko sa vyjadrovať.“A boli respondenti, ktorí povedali, že by sa im takýto maďarský nárok nepáčil.
No potom tu bola podstatná časť – v oboch skupinách – ktorá by sa južného Slovenska vzdala. „Keby Maďarsko prišlo a začalo bojovať napríklad o Komárno, kde je 90 percent obyvateľstva hovoriacich po maďarsky, tak mne osobne by to bolo jedno, či to bude maďarské. Mne to na živote neuberie nič, či pôjdu hranice tak alebo tak,“konštatovala jedna z mladších účastníčok rozhovoru.
V debate, koľko územia by Maďarsko mohlo zabrať, by teda zvažovala, „akým spôsobom by to ovplyvňovalo mňa v osobnom živote, alebo našu krajinu celkovo, možno mojich rodinných príslušníkov“.
V druhej skupine sa objavil podobný názor: „Keď tam 90 percent chce byť (v Maďarsku, pozn.), ja nepôjdem nasadzovať vlastný život za Žitný ostrov. Nech tam sú. Dokonca euro budeme mať rovnaké. Je jedno, aký budeme mať občiansky preukaz. Nebudem dávať vlastnú krv za Gabčíkovo.“
Viackrát padlo, že paralela so Žitným ostrovom je zavádzajúca, respondenti však nepomenovali v čom. „No ak by sme mali ísť do takých extrémov, čo patrí pod Maďarsko, tak v tejto situácii by bolo lepšie, keby celé Slovensko patrilo pod Maďarsko, lebo Maďarsko má momentálne lepšiu vládu ako Slováci. Maďarská vláda nezatiahne Maďarsko do vojny ako tá slovenská,“vyhlásila jedna z diskutérok.
Pri paralele so Žitným ostrovom bolo cítiť, že diskutujúcich protiargument dostal do istého nekomfortu. Viacerí opakovali, že nie sú historici či odborníci, a tak nevedia, ako odpovedať; pri nabádaní na to, aby Ukrajina odovzdala časti svojho územia, však takto opatrní neboli. Bolo vidno, že pri argumentačnej kolízii mali niektorí diskutéri tendenciu z otázky utekať.
Vysoká miera ochoty rozkúskovať územie Ukrajiny, ale aj Slovenska, súvisela s názorom, že ani Ukrajinci, ani Slovensko vlastne o svojom osude nerozhodujú. „Rozhodnú veľmoci. V našom prípade rozhodli v roku 1938, v roku 1945, rozhodnú aj na Ukrajine,“povedal jeden z diskutérov v skupine neistej
Ja si ako dieťa pamätám, že správy neboli o tom, že by nám niečo ukazovali. Len listovali a čítali o fabrikách. A dialo sa, vždy sa dialo, no my sme to proste nevedeli. To je zlé na tejto dobe, že to vidíme. V priamom prenose.
účastníčka skupinového rozhovoru
čakať, než zlo prehrmí. Nemali by vyskakovať ani dráždiť mocných, ktorí by si ich mohli všimnúť a začať ubližovať aj im. Takže možno Rusko aj porušuje množstvo pravidiel, útočí na civilné ciele, škôlky a pôrodnice… Ale my s tým aj tak nič neurobíme. Treba sa s tým zmieriť.“
MYSLIME NA SEBA
Pocit, že vojna na Ukrajine neúmerne dopadá na Slovákov, sa v skupinových rozhovoroch prenášal aj na postoj k Ukrajincom. Väčšina respondentov nespochybňovala pomoc ľuďom, ktorých zasiahla vojna. Deklarovali, že sú za humanitárnu pomoc. Keď sa začalo detailnejšie hovoriť o utečencoch, ktorí prišli na Slovensko, objavovala sa aj kritika a predsudky.
Tieto postoje mali rôznu podobu vrátane spochybňovania, či je nevyhnutné, aby Ukrajinci utekali pred vojnou na Slovensko. „Ukrajina bojuje len jedna časť, nie je vo vojne celá krajina, ako sa to prezentuje. Veľa území Ukrajiny je obývateľných,“hovorila respondentka zo skupiny umiernenejších. „Veľa Ukrajincov sa v konečnom dôsledku vrátilo s nabalenými drahými autíčkami, u nás zakúpenými.“
Moderátor sa autorky tohto výroku spýtal, či by na územia, „ktoré sú obývateľné“, pustila svoje deti. „Ja by som svoje deti nepustila ani smerom na Ukrajinu, ani smerom do Ruska,“odpovedala.
Nebol to ojedinelý názor, prakticky totožný postoj sa objavil v skupine presvedčených. „Nie je vojna na celej Ukrajine. Ak by tu bola vojna a v Košiciach nie, tak najprv utečiem do Košíc a až potom ujdem do inej krajiny, keď je vojna všade,“vravel respondent, ktorý pridal kritiku údajného obratu k Ukrajincom ako národu.
„23. februára sme sa všetci báli Ukrajincov. Keď pri vás zastavil ukrajinský mercedes, mali ste obavu, či nevytiahne samopal. 24. februára sa povedalo – všetci sem. Som zvedavý, kto by pred 24. februárom chcel stretnúť po desiatej večer nejakého Ukrajinca. Však vznikol o tom aj seriál Hranica. Čudujem sa, že ho nezakázali,“presviedčal s odkazom na seriál televízie Joj, ktorý sa odohráva na východnej hranici a zachytáva aj príbeh pašeráckej rodiny.
Názory, že „Ukrajine pomáhame až príliš,“alebo, že nás „Ukrajina vysáva“, boli nielen v zhode s pohľadom na vojnu ako niečo, „čo sa dotýka nás“(a menej Ukrajincov, ktorí trpia a zomierajú), ale kopírovali aj pohľad, že by sme mali myslieť na seba. „Slovensko by nemalo byť veľmi iniciatívne a strkať sa do každej rite, ktorá sa natrčí. Slovensko je mravec, ktorý nemá vykrikovať,“vravel jeden z respondentov.
Respondenti sa pritom líšili v názore na to, čo by to malo znamenať. Najviac z nich je za neutralitu – lebo keď je to možné vo Švajčiarsku, je to možné aj na Slovensku. No nie je neutralita drahšia ako členstvo v NATO? Konšpirujúcich diskutérov tento argument nepresvedčil.
„Keď dokážeme platiť Ukrajinu, môžeme si zaplatiť aj neutralitu,“povedala najhlasnejšia respondentka zo skupiny presvedčených. „Ja som dala štátu tri deti, to je tri krát milión eur. Tak láskavo nech hlavičky hore zamakajú a vymyslia tú neutralitu Slovenska.“
Psychológ Dušan Ondrušek pozoroval, že v skupine presvedčených to s protiargumentmi takto dopadalo často. „Ovládlo ju niekoľko dominantných účastníkov, ktorí odpovedali na každú otázku už po niekoľkých sekundách. V niektorých situáciách aj o niekoľko sekúnd skôr ako moderátor dopovedal otázku,“všimol si.
„Niekedy boli tvrdenia povedané hlasnejšie a deklamatívnou intonáciou. Je jasné, že k týmto témam sa v rodinných a pracovných kontextoch vyjadrujú často a majú už predžuté odpovede. Tie nepripúšťajú alternatívy. Skoro všetky vyjadrenia sú formulované čierno-bielo“.
A práve to problematizuje snahu týchto ľudí osloviť faktami. „Zdá sa, že ľudí zo skupiny presvedčených nevyruší ani to, že v rámci jedného tvrdenia sa vyskytujú argumenty, ktoré protirečia tomu, čo povedali pred chvíľou. Často tak pri argumentovaní produkujú dve protichodné, vzájomne sa vylučujúce myšlienky naraz. Teda to, čo sociológovia označujú za takzvané mentálne karamboly,“dodáva Ondrušek.
K podobnému záveru dospela aj analytička Globsecu Dominika Hajdu. „Aj napriek individuálnym výnimkám je medzi skupinami vidieť rozdiel v tom, že radikálnejší respondenti vnímajú svoje poznanie o geopolitike a udalostiach okolo nich ako súčasť svojej identity,“konštatuje.
„Naopak, v umiernenejšej skupine dominovali ľudia, ktorí vojnu vnímajú primárne cez seba, svoju ekonomickú a spoločenskú situáciu. Výhru Ruska si skôr neželali z presvedčenia, ale pre vnútornú neistotu, ktorá pre nich vyplýva z konfliktu – aj v otázke bezpečnosti aj ekonomickej situácie.“
Podľa Hajdu bolo v oboch skupinách možné pozorovať silnú mieru neistoty a nepohody z vojny. „Je prirodzené, že ľudia vnímajú väčšinu udalostí vo svete cez seba, svoje skúsenosti a svoj komfort,“vysvetľuje.
„Mám však pocit, že na Slovensku je vnímanie sveta najmä cez svoj blahobyt a pokoj silnejšie ako v iných krajinách. A potvrdzujú nám to aj prieskumy. V roku 2020 sme na Slovensku z desiatich krajín strednej a východnej Európy namerali najsilnejšiu ochotu vymeniť niektoré práva a slobody za lepšiu finančnú situáciu, bezpečnosť krajiny alebo zachovanie ‚tradičných hodnôt‘“.
Konkrétne: podľa prieskumu Globsecu až dve tretiny dospelých respondentov boli v roku 2020 ochotné vzdať sa niektorých práv – napríklad slobody slova, zhromažďovania alebo slobody cestovať – pre vidinu lepšej finančnej situácie.