Zaobídeme sa bez tých, čo nechcú bojovať
Generál Daniel Zmeko hovorí, že vojna na Ukrajine našu armádu zomkla
Ako chlap nechápem iného chlapa, ktorý sa nechce postarať o to, aby jeho rodina a bezprostredné okolie boli v bezpečí, reaguje náčelník Generálneho štábu Ozbrojených síl SR na vyhlásenia, v ktorých muži pre obavy z mobilizácie odmietajú boj so zbraňou.
O niekoľko dní uplynie rok od začiatku ruskej invázie na Ukrajine. Je dnes slovenská armáda lepšie pripravená ako pred rokom?
Ozbrojené sily sú lepšie pripravené ako pred rokom.
Nemyslím vojenskú techniku, ale ľudí a velenie.
Ozbrojené sily majú z hľadiska velenia a riadenia reálne plány, ktoré sú overené rôznymi štábnymi nácvikmi a inými cvičeniami, majú pripravených vojakov a vedia reagovať. Zároveň veľmi úspešným spôsobom vedia do výcviku našich jednotiek preniesť poznatky z ukrajinského bojiska.
V armáde berieme situáciu veľmi vážne a ukazuje sa, že najdôležitejší softvér, ktorý máme, sú ľudia. Profesionálni vojaci rozumejú svojej práci a poslaniu, ktoré dôsledne vykonávajú. Pri aktivitách, ktoré súvisia s Ukrajinou, sme nemali žiadny problém – napríklad, že by si niekto neplnil úlohy alebo by bol nedisciplinovaný. Naopak, armáda sa zomkla a je pevnejšia, ako bola pred 24. februárom.
V januári bolo veľkou témou podávanie vyhlásení slovenských bojaschopných mužov o tom, že nechcú bojovať v prípade vojny. Ako to vnímate?
Vnímam to ako jeden z dôsledkov hybridného pôsobenia na Slovensku, intenzívne beží informačná vojna a rôzne psychologické operácie, ktoré sa snažia polarizovať spoločnosť. Je to dôsledok dlhodobo zanedbávanej otázky obrany vlasti, odolnosti štátu a v neposlednom rade je to aj neuvedomovanie si toho, čo štát robí odolným. Nielen z pohľadu bežného občana, ale niekedy je to aj vecou politických elít – a je jedno, či sú v opozícii alebo koalícii.
Jeden z hlavných pilierov odolnosti štátu je vôľa občanov brániť štát, ktorá závisí od toho, ako dobre sa občania v štáte cítia, ako ho prijímajú za svoj vlastný a ako si ho chcú zachovať. Môžete mať akokoľvek dobre vycvičenú a pripravenú armádu, množstvo tankov, no len čo nemá podporu obyvateľstva, bude svoju úlohu plniť ťažko, ak vôbec. Príkladov v histórii je mnoho.
Základný strategický úspech, ktorý na fronte každý deň prejavujú ukrajinskí vojaci a ich velitelia, je zásluhou toho, že za sebou cítia podporu občianskej verejnosti. Preto sa aj my snažíme, aby ozbrojené sily mali podporu verejnosti a ľudia chápali, čo robíme, a načo to robíme.
K otázke individuálneho odmietania – dnes žiadna mobilizácia nehrozí, a ak by hrozila, tak siahneme v prvom rade do našich vlastných radov, teda na kolegov a kolegyne, ktorí nedávno odišli do zálohy. Ak by prišlo k všeobecnej mobilizácii, tak je veľmi nepravdepodobné, aby sme tu doslova zháňali ľudí na ulici.
Nie ste z takého postoja sklamaný?
Neviem, koľko takýchto ľudí je. Ak je to tisíc alebo desaťtisíc z dva a pol milióna ľudí, ktorých možno mobilizovať, tak je to promile. To sa nájde v každom štáte. Videli sme státisíce odhodlaných ruských občanov, ktorí utekajú pred čiastočnou mobilizáciou za hranice Ruska.
V prvom rade by sme mali vysvetľovať občanovi, že jeho príspevok k obrane vlasti nie je len o tom, že zoberie samopal zo skladov armády a pôjde niekam kopať zákopy. Štát v ohrození potrebuje každého občana, aby si zastal svoje miesto – je potrebné, aby ten, kto chodí do práce, do nej chodil naďalej a dokázal znášať útrapy krízy. Ten, kto sa stará o deti, sa o ne má starať, kto má učiť, aby učil, a kto má liečiť, aby liečil. Ak si teraz niekto myslí, že keď tu bude mobilizácia a všetci vo veku 18 – 55 nastúpia do armády, tak to je nezmysel. Mobilizácia sa robí tak, aby ste neohrozili kritickú infraštruktúru, aby ste zachovali služby. Máme svojich profesionálnych vojakov vycvičených na prvú odpoveď a potom tu máme národné aj medzinárodné plány obrany – veľká garancia našej bezpečnosti je, že sme v NATO.
Či som z toho sklamaný? Áno, ako chlap nechápem iného chlapa, ktorý sa nechce postarať o to, aby jeho rodina a jeho bezprostredné okolie boli v bezpečí, a nechce pre to niečo obetovať. Ako človek som z toho sklamaný, ale ako najvyššie postavený veliteľ v ozbrojených silách si myslím, že to nemá pravdepodobne žiadny strategický vplyv na obranyschopnosť štátu.
Mobilizácia je teda v nedohľadne, a ak by aj nastala, automaticky by to neznamenalo, že by muži, ktorí predtým nedržali v rukách zbrane, išli do boja – ako by ich armáda vedela využiť? Na kopanie tých zákopov?
Kopanie zákopov je veľmi dôležitá vec. V prvom rade si potrebujete zachovať základné predpoklady fungovania štátu – ľudia, ktorí robia napríklad v strategických podnikoch, doprave, zdravotníctve, tam musia zostať pracovať. Potom sú to podporné práce – občanovi sa môže v čase mobilizácie uložiť pracovná povinnosť: musí niečo pre armádu vykonať, napríklad doniesť materiál alebo kopať zákopy, ak je to nevyhnutné. Alebo sa napríklad podieľať na odstraňovaní následkov rôznych útokov.
Kedy ste boli naposledy na Ukrajine?
V máji, odvtedy som sa tam nedostal.
Ako vnímate priebeh vojny ako vojenský profesionál?
To, že vojna bude, sme očakávali. Prekvapením bolo, že sa stane v prvej a druhej fáze zo strany ruského velenia toľko chýb. Predsa len ruská armáda bola troška heroizovaná, každý si ju predstavoval ako prísne organizovaný celok, napriek tomu, že sme mohli sledovať množstvo indikátorov, že vo vnútri ruskej armády to nie je také ideálne, ako sa prezentuje navonok. Tých chýb sa však stalo množstvo – či už zlé plánovanie, nesprávne odhady, príliš veľká hĺbka bez zabezpečenia logistiky, nezvládnutie podpory medzi jednotlivými druhmi vojsk… to sme na bojisku videli úplne jasne. Prečo sa tie chyby stali, je námetom skúmania, možno história a archívy nám to raz povedia.
Armáda Ruskej federácie je tiež spôsobilá sa učiť, sú tam dôstojníci, ktorí dokážu vnímať situáciu. Vidíme tam progres v plánovaní a realizácii niektorých operácií – či už to bola ústupová operácia z Chersona, alebo zmenená taktika v prípade bojov pri Bachmute – až brutálne sa využíva prevaha v palebných prostriedkoch, munície a ľudia sa posielajú do mlynčeka na mäso denno-denne, len aby sa dosiahol taktický úspech na danom úseku frontu. Zmenil sa teda prístup a velenie Ruskej federácie.
Zmeny na postoch hlavných veliteľov tiež hovorili o tom, že všetko nie je v poriadku. Po
sledné menovanie generála Gerasimova za veliteľa operácie je neštandardné – nasvedčuje to tomu, že nie všetko išlo podľa plánu. V každom prípade by som nepodceňoval armádu Ruskej federácie a myslím, že momentálna situácia na fronte je vážna.
Okrem chýb na strane ruského velenia je ešte niečo, čo vás a generálny štáb prekvapilo?
Napríklad rozsiahle útoky na infraštruktúru Ukrajiny, ktoré sa začali po 8. mesiaci vojny – máte odhady zbraní, munície, vysokosofistikovaných zbraňových systémov. A zrazu zásoby postupne klesajú a prídu rozsiahle útoky na infraštruktúru, ktoré využívajú muníciu, o ktorej ste predpokladali, že už by jej nemalo byť toľko alebo by mala byť železná rezerva, ktorú si každý štát drží. To bolo prekvapujúce.
Možno je to aj dôsledkom podpory niektorých hráčov v rámci globálneho trhu so zbrojným priemyslom a tichej podpory niektorých štátov. Nechcem
fabulovať, je však preukázané, že bojové drony boli dodávané z Iránu. Ruský priemyselný komplex obrany je teda pravdepodobne dotovaný aj inými zdrojmi, keďže sú spôsobilí navyšovať zásoby munície aj iným spôsobom.
Dá sa teraz povedať, ktorá strana vyhráva?
Vyhráva jednoznačne ukrajinská strana, ale to nie je futbalový zápas, aby sme si to takto nezjednodušovali.
Západ sa Ukrajine okrem humanitárnej pomoci snaží pomôcť aj vojensky a posielať zbrane. Slovensko dalo Ukrajine napríklad systém protivzdušnej obrany S-300, bojové vozidlá pechoty a predalo aj húfnice Zuzana 2. Momentálne sa uvažuje aj nad tým, že by sme Ukrajincom poskytli stíhačky Mig-29, ale o tie zatiaľ veľký záujem nemajú. Či majú?
Komunikujem po vojenskej línii a z vojenského prostredia viem, že záujem je. Na druhej strane treba vyriešiť viacero technických detailov.
Za každú pomoc, ktorú sme poskytli Ukrajincom, sme od spojencov dostali modernejšiu techniku. Pomohla vojna na Ukrajine urýchliť modernizáciu slovenskej armády?
Jednoznačne áno. Preto sú ozbrojené sily silnejšie a lepšie a budú ešte viac ako pred konfliktom. Všetci sme pochopili, že svet aj po rozpade bipolárneho usporiadania stále nie je bezpečný a musíme si ozbrojené sily budovať s výhľadom dopredu.
Všetko, čo sme dali na Ukrajinu, zásadne neovplyvnilo bojaschopnosť ozbrojených síl. Napríklad S-300 – za 40 rokov svojej existencie neprešla ani raz generálkou, rakety, ktoré sme do nej mali, sa už ani nevyrábali a systém nebol modernizovaný na iné rakety. S-300 nebola zapojená do protivzdušnej obrany štátu, bola využívaná výcvikovo. Bola by využívaná aj vo vojne, ale keďže máme nedostatok náhradných dielov, ktoré napríklad Ukrajina mala, tak u nás by sa, ako hovoria slangovo odborníci, točila možno týždeň, možno dva a potom by skončila.
Ukrajinci si však dokážu zabezpečiť plnohodnotnú prevádzku S-300, prípadne ju modernizovať, lebo na to majú svoje podniky. My sme namiesto toho urgentne dostali batérie Patriotov, ktoré prevyšujú S-300. Zároveň predpokladáme a máme prísľuby z vedenia rezortu, že sa v krátkom čase podpíšu dlhodobé kontrakty na dodávky moderných zbraňových systémov, ktoré budú zásadne prevyšovať S-300.
Čo sa týka modernizácie, aké zbrane by sme potrebovali?
Pozitívum je, že sa hýbeme nielen v letectve, ale aj v pozemných silách – máme 8×8, zatiaľ pre dva prápory, máme podpísaný kontrakt na CV90 pre ďalšie tri prápory – staré BVP 1 a 2 využijeme v našich rezervách alebo možno sa s nimi podľa rozhodnutia vlády niečo iné podnikne.
Potrebujeme ďalej rozvíjať rádioelektronický boj – potrebujeme „vidieť a počuť“, čo sa na bojisku deje. Potrebujeme mať odolnosť komunikačno-informačných systémov, kde sme už však urobili obrovský progres – máme jednotnú platformu a zavedený automatizovaný systém velenia. Potrebujeme dokončiť protivzdušnú obranu, aby sme ju brali vážne a neboli to muzeálne kusy so zastaralými raketami, ktorým predlžujeme životnosť, ale nevieme, ako sa budú vo vzduchu správať. Taktiež potrebujeme dokončiť výzbroj jednotlivca, aby sme mali moderné zbrane – samopal vzor 58 má názov podľa toho, že sme ho zaviedli v roku 1958. Tak už by sme ho mohli aj vymeniť. Taktiež potrebujeme posilniť protitankovú obranu, lebo my sa chceme brániť, nechceme na nikoho útočiť.
Dlhé roky sa o armáde hovorilo, dokonca aj minister obrany Jaroslav Naď to spomínal, že vojaci nemajú ani na nové ponožky – zlepšila sa situácia s výstrojom a výzbrojou vojakov?
Ale áno. Do výstroja sa dáva výrazne viac peňazí, ako bolo naplánované v predchádzajúcom období. Teraz je vo vojenských skladoch materiál, čo sa dá nakúpiť za body, ktoré vojaci dostávajú, aby si mohli nakúpiť výstroj.
Nie je to len o ponožkách, to je taký zjednodušený pohľad. Vojak potrebuje mať modernú balistiku – prilbu a vestu, potrebuje mať interpersonálne rádiá, bižutériu, aby sa dokázal orientovať v teréne… Maskáče, ktoré máme na sebe, si tiež už zaslúžia obmenu. Je potrebné implementovať to, čo je dobré na trhu, a zjednodušiť obstarávacie procesy tak, aby sa výstroj dostavil včas a v požadovanej kvalite. Na tom sa intenzívne pracuje.
Myslím však, že dnes už každý vojak má dostatok ponožiek, aj vďaka pánovi ministrovi.
Čo sa týka výcviku – ten sa kvôli vojne na Ukrajine zintenzívnil?
Áno. Prešli sme na dvojročný výcvikový cyklus, neplánujeme z roka na rok, ale na dva roky. Na porovnanie – ak sme pred 6-7 rokmi vykonávali jedno práporné taktické cvičenie s bojovou streľbou v rámci jedného výcvikového roka, tak dnes všetky manévrové jednotky podpory a bojovej podpory musia minimálne raz za dva roky absolvovať takéto vrcholové zamestnanie, aby sa ukázalo, ako je celý prápor zladený ako základná manévrová jednotka. Zintenzívnil sa aj výcvik na jednotlivých stupňoch velenia. Vykonávajú sa rôzne štábne cvičenia, aby sa overovali často aj ostré plány v praxi. Ide to dobrým smerom.
A čo sa týka výcviku nováčikov, ten sa sprísnil? Pripravujete ich na boj?
Sprísnili sme podmienky tak, aby sme ešte vstupný výcvik považovali za súčasť výberového konania – urobili sme ho ťažším. Paradoxne nám však v priebehu vstupného výcviku neodchádza viac ľudí ako predtým. Ako keby ich tie ťažšie podmienky namotivovali.
Že ešte zvládnem, ešte vydržím.
Áno, malo to úplne iný efekt. Mysleli sme si, že vytriedime zrno od pliev a budeme mať 30– až 40-percentnú odchodovosť, ale práve naopak. Odchodovosť zostala skoro rovnaká, ale výcvik je teraz veľmi prísny. Tých sedem týždňov si chlapci a dievčatá v Martine užijú intenzívne.
V čom sa výcvik sprísnil? Sú väčšie nároky na fyzičku?
Sú priebežné hodnotenia. Pri fyzickej príprave sme sa rozhodli znížiť kritériá pre vstup na výcvik, lebo sedem týždňov intenzívneho výcviku nám v niektorých prípadoch dokáže fyzickú výkonnosť zdvihnúť až o 50 percent. Načo by sme sa vopred zbavovali v niektorých prípadoch dobrých ľudí, srdciarov, ktorí chcú slúžiť vlasti, no nemajú ešte dobrú kondičku. Dáme im teda šancu pri vstupe, ale priebežne sú preskúšaní, myslím, že majú tri preskúšania. Až keby tretie nespravili, tak sa s nimi rozlúčime, aby skúsili nabudúce.
Taktiež bývalo bežné, že počas výcvikových týždňov mohli nováčikovia chodiť na víkendy domov. Teraz je to sedem týždňov vkuse. Obmedzili sme im aj používanie mobilného telefónu, čo môže byť pre niektorých v dnešnej dobe traumatizujúce.
Zaznamenali ste od vypuknutia vojny na Ukrajine aj znížený záujem o vstup armády?
Mierne poklesol záujem. Nevieme, či má na to vplyv konflikt na Ukrajine, alebo všeobecné postavenie profesionálneho vojaka na trhu práce. Musíme si dobre zanalyzovať, ako sme konkurencieschopní na trhu práce.
Pokles sme zaznamenali v novembri a decembri, ale akurát ma informovali, že zase sa zvýšil počet žiadostí. Chceme osloviť populáciu, otvárame možnosti prihlásiť sa na službu v armáde v podstate v každom útvare, ktorý je. Ľudia nemusia hľadať regrutačné centrá. Chceme aj viac komunikovať s mladými ľuďmi, viac sa ukazovať…
Vlani ste povedali, že vojak, ktorý obdivuje Putina, nemá v našej profesionálnej armáde čo robiť. Viete o prípade, že ste sa museli s profesionálnym vojakom práve pre takúto situáciu rozlúčiť?
Viem o pár prípadoch. Vojak, ktorý sa nevie stotožniť s oficiálnou bezpečnostnou politikou štátu, nemá v armáde čo robiť. Veď slúži štátu. Ak by niekto chcel spochybňovať naše pevné ukotvenie v NATO, v európskych štruktúrach, hodnotovú orientáciu v demokratickej spoločnosti, tak skutočne nemá v ozbrojených silách čo robiť. Za tým si stojím. Ale tých prípadov by sme spočítali na prstoch jednej ruky, zanedbateľný počet. Nič, čo by nás malo zvlášť vyrušovať.
Novým českým prezidentom je generál Petr Pavel, ktorý v rokoch 2012 – 2015 bol náčelníkom generálneho štábu českej armády. Aj Slovensko bude mať na budúci rok prezidentské voľby – necháte sa inšpirovať? Neplánujete kandidovať za prezidenta?
Pokiaľ sa nič vážne nestane, tak budúci rok budem so cťou vykonávať funkciu náčelníka generálneho štábu. Asi teda nebudem mať čas zúčastniť sa prezidentských volieb. Je mi to veľmi ľúto, ale asi mi to nevyjde, dve funkcie naraz, predvolebná kampaň, to by som ťažko ladil. To na odľahčenie. Nemám politickú ambíciu.
Ako si spomínate na generála Pavla ako vojenského funkcionára?
Skvelý človek. Poznám ho osobne, stretol som sa s ním aj na oslavách 30. výročia vzniku českej armády, kde som mu pogratuloval. Znova sme sa stretli po štyroch rokoch. Myslím si, že Česká republika si vybrala dobre. Takého zodpovedného a pracovitého človeka s takou charizmou len tak ľahko nestretnete. Bola to dobrá voľba a verím, že jeho výkon funkcie prispeje aj k stabilite v Európe a bezpečnosti.
Preto sú ozbrojené sily silnejšie a lepšie a budú ešte viac ako pred konfliktom.