Nie je jedno, ako Ján Budaj vstúpi do histórie
Na jeho život za komunizmu treba nazerať cez fakty v dobových reáliách
Pred niekoľkými týždňami sa v súvislosti s úmrtím významného predstaviteľa maďarskej menšiny na Slovensku Miklósa Duraya objavila v spravodajskom článku Denníka N (Napunk) táto veta: „V roku 1988 odcestoval do USA v rámci štipendia.“V článku sa takisto píše, že predtým, v januári
1983, sa Duray postavil pred súd „po obvinení z protištátnej činnosti“. A historik László Szarka, profesor na Univerzite J. Selyeho v Komárne, k tomu dodáva: „Neustále ho sledovali, dvakrát ho zadržali a držali vo väzbe, a napriek politickému procesu, ktorý proti nemu začali v januári 1983, ako Maďar na Slovensku a signatár Charty 77 dával komunite, ktorej práva boli napadnuté, formu, vieru a odvahu.“
Koho však prekvapí, ako mohli v roku 1988 komunisti a ich násilnícka odnož ŠtB pustiť súdeného disidenta a nepriateľa režimu Duraya na štipendium do USA, možno nájde odpoveď v spomienkach Kálmána Janicsa. Tie sú v článku Denníka N takisto spomenuté a dá sa na ne prekliknúť. Podľa vtedajšieho disidenta a Durayovho spolupútnika Janicsa bol Duray profesionálny „provokatér a dezinformátor“, ktorý sa ho snažil dostať do väzenia. V rozsiahlom texte, ktorý treba do google prekladača vkladať po častiach, sa snaží aj vyargumentovať prečo.
Aká je teda pravda o Miklósovi Durayovi? Disident alebo agent? Alebo oboje naraz?
MÁME TO ĽAHŠIE AKO MAĎARI
Slovenská spoločnosť Miklósa Duraya zaregistrovala až po Nežnej revolúcii. Pre mnohých (asi drvivú väčšinu) Slovákov to bol nesympatický bojovník za práva maďarskej menšiny, iredentista. A hoci jeho pôsobenie za totality v slovenskom prostredí nikoho nezaujíma, slovenské prostredie dnes „rieši“obdobné otázky: Bol Ján Budaj disident alebo agent? Alebo oboje naraz?
A z istého hľadiska to má o niečo ľahšie ako Maďari a ich historiografia. Ján Budaj nebol počas komunizmu na stáži v USA. A neexistuje ani žiadny slovenský „Kálmán Janics“, ktorý by sa snažil podložiť argumentmi a osobnými zážitkami svoje tvrdenie, že niekdajší kurič Budaj bol dezinformátor a agent. Ani podľa Ústavu pamäti národa sa doteraz nenašli žiadne dokumenty preukazujúce, že by Budaj udával eštebákom ľudí zo svojho okolia. Inými slovami, život Jána Budaja za komunizmu sa podľa dostupných zistení nepodobá na život profesora Pavla Joseka z filmu Kawasakiho růže.
Na druhej strane existujú dôkazy o Budajovej protištátnej činnosti za komunistickej totality. Z dnešného uhla pohľadu boli zápasom o slobodu a demokraciu. Jeden poskytla samotná ŠtB, keď ho v roku 1981 vylúčila zo svojej agentúrnej siete s odôvodnením, že „podvádza a pod prikrytím spolupráce sám sa prepožičiava na vykonávanie protispoločenskej činnosti“.
Druhým môže byť trebárs ekologická iniciatíva z roku
1987 Bratislava nahlas, ktorej bol Budaj jedným z autorov. Hoci sa táto publikácia objavila v období Gorbačovovej „glasnosti“, stále to bol odvážny počin a neuveriteľne svieži vzduch kritického myslenia vypustený do spoločnosti, v ktorej oslavovanými symbolmi diktatúry proletariátu boli dymiace komíny fabrík.
A tým tretím vrcholom Budajovej protištátnej činnosti bol, prirodzene, november 1989. Dnes to vyzerá ako jasná vec, ale v prvých dňoch národu vôbec nebolo jasné, či komunistická klika nebude pokračovať v tvrdých represáliách proti svojim odporcom. Ľudia len pozvoľne a opatrne opúšťali svojej bubliny a smerovali na námestia. Takže keď Ján Budaj s Milanom Kňažkom začali na nich burcovať národ, aby sa konečne verejne postavil za slobodu a demokraciu, bola to od nich vec mimoriadnej osobnej odvahy.
NEVOLIA LEN TÍ, ČO SÚ NA SMRTEĽNEJ POSTELI
Vec osobnej odvahy v spoločnosti, v ktorej sa na neslobodných komunistických voľbách zúčastňovalo absurdných
99,8 percenta občanov. To, že nevolia len tí, čo sú práve na smrteľnej posteli, malo akože dávať legitimitu režimu, ktorý bol násilnícky, neľudský a bez skutočnej väčšinovej podpory občanov. Bol to režim, čo drvil človeka v substancii jeho dôstojnosti, v mravnej integrite, v jeho predstave o sebe samom. Tam sú zdroje mnohých osobných tragédií a zlyhaní inak vnútorne rovných ľudí…
Keď neexistujú dôkazy, že
Ján Budaj udával, potom ani nemožno brať dôkazy o jeho protištátnej činnosti za komunizmu za poľahčujúce okolnosti, ktoré ho akože čistia. Poľahčujúce by boli len v prípade, keby sa nejaké udávanie preukázalo. Na jeho život za komunizmu treba nazerať cez fakty v dobových reáliách. Nie cez to, s kým sa po novembri 1989 nezhodol, rozkmotril, kto sa cíti jeho politickými postojmi urazený, zradený či sklamaný. Alebo sa nadchol jeho silnou charizmou.
Budaj je totiž s hŕstkou statočných významnou a asi aj najviditeľnejšou postavou protikomunistického odboja na Slovensku, slovenského disentu. Nie je teda jedno, ako vstúpi do histórie. Do tej našej histórie, ktorá je kolaboráciou s totalitnou mocou, zbabelosťou, oportunizmom, udavačstvom, špicľovaním, pretvárkou a prevracaním kabátov napchaná na prasknutie. Veď sa len pozrime na mravnú nulu, exkomunistu Fica, ako do Budaja bez hanby kope.
Keď neexistujú dôkazy, že Ján Budaj udával, potom ani nemožno brať dôkazy o jeho protištátnej činnosti za komunizmu za poľahčujúce okolnosti, ktoré ho akože čistia. Poľahčujúce by boli len v prípade, keby sa nejaké udávanie preukázalo.