Ako sa Jaja stala našou dcérou
Biologický otec chcel dcéru na Vianoce, aj keď ju predtým nikdy nevidel
Jaja sedí pod stolom a hrá sa s plastovým psíkom, ktorý vydáva zvuky podľa toho, ktorý gombík sa stlačí. Občas tak počujeme štekanie, inokedy mňaukanie, potom začne hrať melódia.
Jej rodičia Juraj a Martina Lukáčovci s ňou hovoria o jej adopcii aj pôvode otvorene.
Jaju vzali do pôrodnice, kde sa narodila, spravili si spoločnú fotku s lekárkou, ktorá bola pri pôrode. Chcú, aby mala spomienky aj na svoje rané detstvo.
„Jaja sa ma raz spýtala, prečo má tmavšiu pokožku ako ja. Povedala som jej, že je to preto, lebo je Rómka. Nerozumela tomu a našla si svoje vysvetlenie: Je to preto, lebo ona jedáva čokoládu, kým ja kokosové guľky,“opisuje Martina, kým Jaja na jej kolenách cmúľa čokoládový bonbón. V apríli bude mať štyri roky.
Martina si kúpila aj knihu o Rómoch, aby ich lepšie spoznala. „Bezpečie jej vytvoríme aj tým, že my prijmeme a jej pomôžeme prijať, že je z rómskeho etnika,“vysvetľuje.
S negatívnymi poznámkami na Rómov sa Juraj a Martina stretávajú bežne. „Často je to akoby súčasťou bežnej konverzácie, keď sa stretneme s ľuďmi na ulici,“hovorí Martina, ktorá je naša kolegyňa z redakcie.
K malému hnedookému dievčatku sa pritom správajú s láskou aj cudzí ľudia. „Potrebujem poznať tieto poznámky, tak budem vedieť Jaju pripraviť na to, s čím sa zrejme stretne, keď bude väčšia,“hovorí jej adoptívna mama.
PÝTALI SA NÁS, ČI SA NEBOJÍME ADOPTOVAŤ SI RÓMSKE DIEŤA
Martina s Jurajom sú spolu 15 rokov, ich vzťah sa začal po tridsiatke. „Nemala som to tak, že by som si v pätnástich povedala, že budem mať dve deti a budú sa volať Zuzka a Miško. Mám dve sestry, jedna je o 13 rokov mladšia, takže mamičkovské obdobie som si odžila,“hovorí Martina.
„Neriešili sme hneď deti, ale rodina, kde je detský krik, je pre nás prirodzená,“hovorí Juraj. Pochádza zo štyroch súrodencov.
Keď začali spolu riešiť deti, zistili, že prirodzená cesta by bola v ich prípade veľmi náročná a možno by to ani nebolo možné. „Racionálne nám z toho vyšlo, že naša cesta bude adopcia,“hovorí Juraj.
Nastúpili tak na prípravu k adopcii. Vybrali si pre ňu združenie Návrat, kde príprava trvala rok. „Nepripravovali nás na to, čo príde. Skôr sa uisťovali, či sme pre dieťa dosť dobrí,“hovorí Juraj.
Návrat je jedno zo združení, ktoré môže potvrdiť, že pár je vhodný pre adopciu. Okrem neho sa tým zaoberá aj Úsmev ako dar alebo sa dá potvrdenie získať od psychológa na Ústredí práce, sociálnych vecí a rodiny.
Nie všetky páry, ktoré boli s nimi v príprave, ju aj dokončili. Čo je na príprave najdôležitejšie? Byť k sebe úprimní, zhodujú sa Martina s Jurajom. Príprava slúži aj na to, aby si pár ujasnil, čo napíšu do žiadosti o dieťa. „Ak nechcete mať rómske dieťa, tak to tam napíšte. Neznamená to hneď, že ide o rasistov. Možno vedia, že žijú v prostredí, ktoré by ich dieťa neprijalo,“hovorí Martina.
Aj oni sa stretli s otázkami, či sa „neboja“, že si adoptujú dieťa z rómskej komunity. Adopciu už dnes podľa Martiny ľudia vnímajú ako bežnú vec, skôr ťažšie prijímajú, ak ide o rómske dieťa.
NESPLNILI, ČO SME CHCELI, ALE MALO TO TAK BYŤ
Martina s Jurajom mali tri podmienky – chceli, aby bolo dieťa zdravé, aby malo do jedného roka a aby bolo právne voľné. To znamená, že by sa hneď mohol začať proces adopcie. „Niekoľko mesiacov po príprave nám volali, že majú dieťa, ktoré má viac ako rok a ešte nie je právne voľné a či si chceme pozrieť dokumentáciu,“hovorí Juraj.
Súhlasili. Jaja mala vtedy rok a tri mesiace.
„Mohli sme odmietnuť, ale všetci by sme prišli o príležitosť. My, že by sme mali Jaju, a Jaja o to mať rodičov,“hovorí Martina. Čím je dieťa staršie, tým je jeho šanca na adopciu nižšia. Mnoho párov totiž preferuje mladšie deti.
„Prišli sme na prvé stretnutie, kde nám dali papiere, a tam bolo, že sa dievčatko volá Jadranka a narodilo sa 1. apríla. Hneď sme si povedali, že to nemôže byť náhoda,“hovorí so smiechom Martina. Jaja je len prezývka, skratka. Chvíľu zvažovali, či jej meno zmenia, zžívalo sa im s ním ťažšie. Nakoniec ho však v rodnom liste nechali.
„Je to jediná spomienka na jej biologickú mamu a rodinu. To jediné hmatateľné,“hovorí Martina.
Keď sa s Jajou stretli, mala viac ako rok. Vedela, ako sa volá, reagovala, keď ju niekto oslovil. „Keď som ju videla, nevedela som si predstaviť, že by som jej dala meno, aké sme mali vybraté. Nevedela som si predstaviť, že by sa volala inak ako Jadranka,“hovorí Martina.
BIOLOGICKÝ OTEC S ŇOU CHCEL STRÁVIŤ VIANOCE
Jaja bola prvý mesiac svojho života v nemocnici, potom žila s profesionálnou mamou. Juraj a Martina sa začali s Jajou stretávať, tráviť spolu čas. Začal sa medzi nimi vytvárať vzťah. Vedeli, že musia počkať, kým si ju budú môcť adoptovať. Jej biologickí rodičia, ktorí o ňu od narodenia nejavili záujem, ešte neboli zbavení rodičovských práv.
Znamená to neistotu, či sa všetko podarí. Sú prípady, keď sa deti vrátili k biologickým rodinám – za 20 rokov činnosti Návratu sa s tým stretli päťkrát. Centrum pre deti a rodiny tvrdilo, že o dva mesiace si Juraj s Martinou budú môcť Jaju adoptovať. Tesne predtým, ako mala lehota vypršať, im však povedali, že došlo k omylu a proces sa predĺži o ďalšie štyri mesiace.
„Išli sme na spoločné stretnutie, hovorili sme si, že to bude posledné. Vtedy nám povedali, že zle pozreli papiere a bude to trvať ďalšie štyri mesiace. Bolo to náročné. Keď to nie je úplne dohodnuté, vždy je tam riziko, že sa to skončí inak,“hovorí Juraj.
„Báli sme sa, že nám ju zoberú,“dodáva Martina.
Práve v tomto období chodia biologickým rodičom upozornenia a „žlté lístky“, kde ich informujú, že sa začal adopčný proces s ich dieťaťom. Reakcia je často taká, že sa zrazu začnú o dieťa zaujímať, chcú veci riešiť a začať sa o dieťa starať.
„Najviac stresujúci zážitok bol, keď sa ozval Jajin otec. Povedal, že si ju vezme na Vianoce. V živote ju nevidel,“opisuje Juraj.
Snažil sa, aby k stretnutiu nedošlo. Jaja svojho biologického otca nevidela, nepoznala ho, nikdy o ňu neprejavil záujem. Zároveň bola v období, keď odchádzala od profesionálnej mamy k Martine a Jurajovi. Vytvárali si spolu vzťah. „Nebránime sa, aby sa stretli, ale nie v čase, keď Jaja prechádzala takou zmenou,“vysvetľuje Martina.
Snažili sa o tom presvedčiť aj sociálnych pracovníkov. Tí však argumentovali, že biologický rodič má na stretnutie podľa zákona právo. „Povedali nám, že na dieťati nebude páchané žiadne násilie, že sa toho nemusíme báť. Boli to hrozné momenty,“hovorí Juraj. Nenašiel u sociálnych pracovníkov pochopenie, keď argumentoval, že násilím môže byť aj to, že sa ohrozí vzťah a vytváranie väzby s adoptívnymi rodičmi.
Martina s Jurajom len chceli, aby so stretnutím s biologickým otcom počkali, aby Jaja z toho nebola zmätená. „Na ústredí práce sme stretli dva typy ľudí. Kompetentných, ktorí nám pomáhali, vedeli prevziať zodpovednosť; bol som rád, že tam sú. A potom druhú skupinu, ktorá bola odtrhnutá od reality; ani sa nás neopýtali, ako dlho u nás dieťa je, ale opakovali, že takto to je napísané v zákone,“približuje Juraj.
Nakoniec k stretnutiu nedošlo, lebo Jajin biologický otec už záujem neprejavil. Raz sa ozvala aj Jajina biologická mama. Ale ani s ňou sa nakoniec nestretla.
„Prechádzala odpútavaním sa, do toho sme prišli my – pre ňu dvaja neznámi ľudia. Bola som nastavená tak, že môžeme byť pestúni, ak by o ňu biologickí rodičia prejavili záujem. Zvládli by sme to. Nebránila som sa, aby mali kontakt. Ale práve v období, keď sa diala takáto zmena, tam nemôže prísť biologický otec. To ju už môžeme dať rovno susedovi cez plot, nech si ju vezme na víkend,“hovorí Martina.
To, že má biologických rodičov, pred Jajou netaja. „Povedala som jej o biologickej mame, vie aj to, že sa volá Barbora. Ale zatiaľ to nechápe. Bola zmätená, lebo aj moja sestra sa volá Barbora. Ešte si to nevedela vyhodnotiť. No keď bude staršia, budeme sa o tom rozprávať,“vraví Martina.
„Informácia, že je tam biologický rodič, je pre mňa prirodzená, je to jej súčasťou,“dodáva Martina. Je pripravená, že sa s Jajou jej biologickí rodičia v určitom čase spoznajú.
Mesiac a pol po tom, ako sa Martine a Jurajovi ozvali z detského domova, mohla u nich Jaja ostať. Každý týždeň s ňou ešte prišli do centra pre deti a rodiny, ale už tam neostávala a bývala u nich. Jaja mala vtedy rok a pol.
SÚDY SI ICH PREHADZOVALI
Jajini biologickí rodičia sa už neozvali. Neprišli ani na súdne pojednávania, kde ich zbavili rodičovských práv.
Celkovo mali tri pojednávania, kým súdy rozhodli, že si Martina s Jurajom môžu Jaju adoptovať. Ani to však nešlo hladko.
Takmer trištvrte roka trvalo, kým mali prvé pojednávanie, tri súdy sa nevedeli medzi sebou dohodnúť, kto o tom rozhodne, a prehadzovali si ich spis. Problém bol, že biologickí rodičia, Juraj s Martinou aj Centrum pre deti a rodiny boli v inom okrese.
Na ústredí práce sme stretli dva typy ľudí. Kompetentných, ktorí nám pomáhali, vedeli prevziať zodpovednosť; bol som rád, že tam sú. A potom druhú skupinu, ktorá bola odtrhnutá od reality; ani sa nás neopýtali, ako dlho u nás dieťa je, ale opakovali, že takto to je napísané v zákone.
Juraj Lukáč
Jaja bola v tom čase u Juraja a Martiny, ale nemali istotu, či u nich aj ostane. Biologickí rodičia dostali druhýkrát čas na nápravu svojich sociálnych a rodinných pomerov, aby sa k nim dieťa mohlo vrátiť. „Oni už ani neboli spolu, nemalo to zmysel,“hovorí Juraj.
Dnes už majú súdne rozhodnutie, že Jaja je ich dcéra, sú zapísaní aj v rodnom liste. „V princípe ten systém funguje. Berieme to tak, že to tak malo byť,“hovorí Martina.
V roku 2021 bolo v zozname žiadateľov o osvojenie 966 ľudí. Na adopciu alebo pestúnstvo čakalo takmer 1400 detí. Za tento rok bolo 193 detí právoplatne adoptovaných, jedno z toho do cudziny. Ide o najnovšie údaje, ktoré ústredie práce, sociálnych vecí a rodiny má k dispozícii.
„Naša cesta k dieťaťu bola síce administratívne komplikovaná, ale nie vždy je to tak. Ak je dieťa právne voľné, čiže biologickí rodičia sú už zbavení rodičovských práv, potom je celý proces plynulejší. Jadranka je úžasné dieťa; aj keby sme na začiatku vedeli, čo všetko nás čaká, neodradilo by nás to,“hovorí Martina.
Počas celého procesu komunikovali so združením Návrat. Dodnes si prípravu u nich nevedia vynachváliť. Aj po skončení procesu sa stretávajú s ostatnými rodinami, hovoria, čím si prechádzajú, aké majú starosti či problémy.
„Máme klub Malkáčov, stretávame sa v herni u saleziánov. Väčšina adoptívnych rodičov, s ktorými tam sme, sú praktizujúci kresťania. Chcela by som vedieť, ako berú to, keď ich detský ombudsman vníma ako neúplné rodiny alebo keď ich deti vníma inak ako deti vyrastajúce s biologickými rodičmi,“hovorí Martina.
Reaguje tak na prvý výskum detského ombudsmana Jozefa Mikloška. V ňom interpretoval názory, pocity a strachy detí aj podľa toho, či pochádzajú z úplných rodín alebo vyrastajú s biologickými rodičmi. Deti z úplných rodín podľa jeho záverov dosiahli lepšie výsledky než deti adoptované.
Pýtať sa detí, čo si myslia a ako sa cítia, je podľa Martiny pekná myšlienka. Ale to, ako u ombudsmana interpretovali závery výskumu, ju nahnevalo. „Som spokojná kompetentná mama. Nehovorím si, že to je škoda a že som mohla mať vlastné dieťa. Mňa sa tieto výsledky nedotkli. Stali sme sa úplnou rodinou, keď k nám Jaja prišla. Ale nie každý to takto berie. Mohlo sa to dotknúť detí, ktoré sú adoptované alebo žijú len s mamou. Rozdeľovať deti podľa tohto je nešťastné,“hovorí.
Ako dodáva Juraj, možno je to pre detského ombudsmana dôležité, ale pre nich je dôležité ich dieťa. „Neriešime, či je osvojené, riešime všetky dôležité obyčajné veci ako akíkoľvek iní rodičia.“