Hrdina či vojnový zločinec?
Českí a slovenskí odborníci vysvetľujú, kto bol v skutočnosti Stepan Bandera
Na prechádzke po ľvivskom námestí Rynok sa okolo kaviarničiek a historických fontán môžete dostať až k architektonicky významnej budove najstaršej polytechnickej univerzity v krajine. Nachádza sa na ulici, ktorá nesie názov jednej z najrozporuplnejších postáv európskej histórie.
Ľviv, ktorý má povesť najviac prozápadného ukrajinského mesta, ju pred vyše tromi desaťročiami pomenoval po Stepanovi Banderovi. Námestia či prospekty s jeho menom sa nachádzajú aj v Kyjive či Dnipre.
Časť Ukrajincov každý rok symbolickými pochodmi či akciami oslavuje výročie Banderovho narodenia. Tento rok si ho uctil aj ukrajinský parlament či náčelník generálneho štábu Valerij Zalužnyj.
Zatiaľ čo pre značnú časť Ukrajincov je Bandera národný hrdina, v iných krajinách vrátane Poľska či Izraela ho mnohí vnímajú ako vojnového zločinca.
KTO BOL BANDERA V SKUTOČNOSTI?
Jeho inak komplikovaný príbeh by sa dal zhrnúť jednou vetou: rozhodne nešlo o liberálneho demokrata západného typu, no všemožné výčitky voči nemu sú často prehnané a do značnej miery k nim prispela komunistická propaganda.
„Bandera nebol žiadny demokrat, ale nemôžeme sa naňho pozerať dnešnou optikou. Pred druhou svetovou vojnou vo východnej Európe nebola žiadna demokracia okrem Československa. Prečo by mala byť práve na Ukrajine?“pýta sa historik Jan Rychlík z Karlovej univerzity, ktorý sa špecializuje na dejiny slovanských národov.
V HNUTÍ PO BOKU DÔSTOJNÍKOV Z VOJNY ZA NEZÁVISLOSŤ
Bandera sa narodil v roku 1909 ako syn gréckokatolíckeho kňaza. Mal osem rokov, keď sa začala Ukrajinská revolúcia, ktorá v roku 1918 vyústila do vyhlásenia Ukrajinskej národnej republiky. Tú následne atakovali ruskí boľševici, „bieli“aj Poliaci.
Bandera vyrastal v Haliči, ktorá sa nachádzala na východe vtedajšej rakúsko-uhorskej monarchie a ktorú od roku 1921 vojensky obsadilo Poľsko. Ako vo svojej publikácii o dejinách Ukrajiny vysvetlil Petr Koubský, v tom čase bola „vyslovene zapadákovom Európy“. Väčšinu ukrajinského územia si podmanil Sovietsky zväz, nad malým kúskom získalo kontrolu aj Československo a Rumunsko.
„Bandera bol členom telovýchovnej mládežníckej organizácie skautského typu Plast, ktorú následne poľské úrady zakázali. Na vysokej škole sa zapájal do činností ukrajinských nacionalistov,“vysvetľuje historik Rychlík.
Organizácia Plast bola mládežníckou ukrajinskou organizáciou s patriotickým charakterom. Po jeho boku boli mnohí veteráni ukrajinskej revolúcie a boja za nezávislosť.
„Cieľom ukrajinských nacionalistov bolo bojovať proti Poľsku a Sovietskemu zväzu, ktoré obsadili ich územie. Na základe vlastných skúseností vychádzali z predpokladu, že mierovými prostriedkami zvíťaziť nedokážu,“pokračuje Rychlík.
Zaujímavý bol pritom ich vzťah s Československom. „Na jeho území síce žili Rusíni, ktorých považovali za svojich občanov, ale ich postavenie považovali za znesiteľné. Preto boli voči Československu neutrálni,“vysvetľuje expert.
V Haliči a Volyni prebiehala násilná polonizácia sprevádzaná cieleným potláčaním ukrajinského jazyka či ich spolkov, nútená asimilácia a katolizácia ukrajinskej cirkvi. V roku 1929 vznikla Organizácia ukrajinských nacionalistov (OUN).
Pod vplyvom poľskej „polonizácie a pacifikácie“sa OUN v Haliči radikalizovala. Jedným z krokov ukrajinských nacionalistov bol atentát na poľského ministra vnútra Bronisława Pierackého o štyri roky neskôr.
„Bandera sa zúčastnil na jeho príprave. Za účasť ho odsúdili na trest smrti, ktorý mu však zmenili na doživotné väzenie. To si odpykával v pevnosti v Breste blízko dnešnej hranice Poľska s Bieloruskom,“pokračuje historik.
NEVYDARENÁ STÁVKA NA HITLERA
Jeden z kľúčových okamihov Banderovho života sa udial v čase, keď ešte sedel vo väzení. Bol rok 1938, keď tajný agent sovietskej NKVD Pavel Sudoplatov v Rotterdame bombovým útokom zavraždil Jevgena Konovalca, vedúceho predstaviteľa ukrajinských nacionalistov.
„Za nástupcu si členovia zvolili plukovníka Andrija Meľnyka. Vtedy sa však v hnutí vykryštalizovalo radikálne krídlo tvorené predovšetkým mladou generáciou, ktoré na predsednícky post chcelo Banderu, hoci sedel vo väzení,“vraví Rychlík.
Vtedy sa ukrajinskí nacionalisti rozdelili na dve veľké skupiny, ktoré pre zjednodušenie dodnes ľudia poznajú ako „meľnykovcov“a „banderovcov“. Mnohí pritom Banderovi pripisujú činy, za ktoré bol v skutočnosti zodpovedný Meľnyk.
„Rozdiel medzi nimi nespočíval v cieli, ale v otázke spojenectva a taktiky. Kým Meľnyk sa orientoval na Nemecko a úzko s ním spolupracoval,
Na Ukrajine podľa Banderu pomenovali viacero ulíc: napríklad v Kyjive po anexii Krymu premenovali Moskovský prospekt na Banderov prospekt. V hlavnom meste sa v deň jeho narodenín tradične koná pochod jeho podporovateľov.
Bandera vychádzal z premisy, že žiadny štát v Európe nemá záujem o samostatnú Ukrajinu,“pokračuje historik. Bandera partnerstvo s Nemcami neodmietal, ale zároveň si o nich nerobil žiadne ilúzie.
Keď Nemecko zaútočilo na Poľsko a začalo tak druhú svetovú vojnu, Banderu z väzenia v Breste prepustili. Odišiel do Ľviva, odkiaľ sa zase presťahoval do Krakova. „Tam žil pod nemeckým policajným dozorom a očakával vypuknutie nemecko-sovietskej vojny, ktorá mala podľa jeho predstavy obnoviť ukrajinskú samostatnosť,“konštatuje Rychlík.
Bandera a ľudia okolo neho sa vtedy prepočítali. V roku 1941 bez súhlasu Nemcov deklarovali obnovenie ukrajinského národa, no očakávali, že Adolf Hitler ich gesto podporí.
„Všimnite si, že ukrajinskí nacionalisti nehovorili o vyhlásení samostatnosti, ale o jej obnovení. Vychádzali z toho, že samostatnosť vyhlásili už v roku 1918 a odvtedy ich územie okupovali Sovieti a Poliaci,“vraví expert.
Bandera všetko organizoval z Krakova: „Očakával, že Nemcov postaví pred hotovú vec a tí ju budú akceptovať. Lenže tento kalkul sa nevyplatil. Nemci ho namiesto želaného výsledku zadržali, previezli do Berlína a následne poslali do koncentračného tábora.“
V tábore v Sachsenhausene bol až do roku 1944.
NAJVÄČŠIA KONTROVERZIA
Banderovo meno sa mimo Ukrajiny najčastejšie spája s takzvaným Volynským masakrom z rokov 1943 až 1944. V skratke: ukrajinskí aj poľskí nacionalisti budovali na území dnešnej západnej Ukrajiny podzemné štruktúry.
Ukrajinskí povstalci na Poliakov zaútočili ako prví a vo Volyni zabili desaťtisíce poľských civilistov. Samotný Bandera však s vraždami nemal nič spoločné, pretože sedel v koncentračnom tábore.
Za násilie bola zodpovedná povstalecká jednotka známa ako UPA, ktorú založil iný ukrajinský aktivista a nacionalista Taras Buľba Borovec, hoci ten už v čase násilia na Volyni jej súčasťou nebol. „Stala sa organizovanou vojenskou silou proti Červenej armáde,“vysvetľuje Rychlík.
„Súčasne od roku 1942 bojovala aj proti Nemcom, ktorí vyvážali Ukrajincov na nútené práce. Veľké množstvo ukrajinských vojenských jednotiek vznikalo práve ako domobrana proti násilnostiam Nemcov,“pokračuje.
Ukrajinské jednotky sa však dostávali aj do čoraz častejších sporov s poľským podzemím, ktoré budovala poľská exilová vláda v Londýne v podmienkach nemeckej okupácie a ilegality. Halič a Volyň považovali Poliaci za svoje územia, ktorých sa neplánovali vzdať, čo Ukrajinci ostro odmietali.
„Ukrajinskí povstalci považovali poľské ozbrojené sily za nepriateľov štátu, pretože boli presvedčení, že na ich území má fungovať samostatný štát Ukrajiny.“
UPA systematicky vypaľovala dediny, v ktorých žili Poliaci, a masakrovala ich obyvateľstvo. Podľa rôznych odhadov zomrelo 40- až 60-tisíc Poliakov. Zabíjanie pritom bolo obojstranné: odhaduje sa, že aj Poliaci zabili 15- až 20-tisíc Ukrajincov.
„Z hľadiska ukrajinskej politiky to pritom bolo kontraproduktívne. Poliaci utekali do väčších miest a žiadali nemecké orgány, aby ich ochránili. Nemci na to nemali sily, ale sľúbili im zbrane. Tým vytvorili poľskú milíciu, ktorá následne, pochopiteľne, útočila na Ukrajincov,“tvrdí historik.
Bandera, ktorý sedel v koncentračnom tábore, sa prirodzene neujal vojenského velenia UPA, no masakre na Volyni neodsúdil.
Šmigeľ dodáva, že volynská tragédia mala svoje pokračovanie. „Po vojne sa Poliaci pomstili na ukrajinskej menšine, ktorá sa ocitla v povojnovom Poľsku. Poľských Rusínov a Ukrajincov, teda Lemkov a Bojkov, vyhnali na sovietsku Ukrajinu a následne v rámci ‚akcie Wisla‘ deportovali na územia povojnového západného Poľska.“
V súvislosti s Banderom sa takisto často nesprávne spomína divízia SS Halič podriadená jednotkám nemeckých nacistov Waffen-SS. „Za ňou však v skutočnosti nestálo krídlo banderovcov, ale meľnykovcov,“tvrdí Rychlík.
„Tí odsúdili spomenuté obnovenie nezávislosti v Ľvive, pretože argumentovali, že naň nebol správny čas. Nemci k nim však nemali dôveru aj tak a napokon sa ich terčom stali aj meľnykovci, hoci nie v takej miere ako banderovci,“pokračuje.
„Banderovci sa k tejto divízii postavili negatívne a tvrdili, že Nemci sú nepriatelia. Opakovali, že žiaden uvedomelý Ukrajinec nemôže slúžiť v SS.“
AKO TO BOLO V ČESKOSLOVENSKU
U nás majú v časti spoločnosti banderovci povesť ukrajinských povstalcov, ktorí po skončení druhej svetovej vojny rabovali obce na východe Slovenska. „Problémom je, že ich pôsobenie je dlhodobo vnímané ako izolovaná záležitosť bez rešpektovania veľmi širokého záberu tejto tematiky,“vysvetľuje historik Michal Šmigeľ z Filozofickej fakulty Univerzity Mateja Bela v Banskej Bystrici.
Expert pripomína, že vedenie banderovcov predpokladalo, že krátko po vojne dôjde k politickej roztržke medzi členmi antihitlerovskej koalície a vypuknutiu ďalšieho vojenského konfliktu medzi Spojenými štátmi a Britániou na jednej strane a Sovietskym zväzom na strane druhej. Verili, že tento vojenský konflikt by mohol dopomôcť k ukrajinskej nezávislosti.
„Jednoducho povedané, snažili sa vyvolať protisovietske povstanie vo východnej, v strednej a juhovýchodnej Európe,“vysvetľuje historik. „A z tohto dôvodu rozpracovali koncepciu Frontu podrobených a ohrozených národov východnej a strednej Európy stalinizmom.“
„Pod podrobenými sa rozumeli národy ZSSR a pod ohrozenými komunizmom národy strednej a juhovýchodnej Európy, ktoré boli oslobodené Červenou armádou a sovietizované.“
Šmigeľ vraví, že banderovci z tohto dôvodu založili takzvaný Antiboľševický blok národov. Na jeho čele stál Ukrajinec Jaroslav Stecko, ale členom prezídia bol napríklad aj Slovák Ferdinand Ďurčanský, jeho zástupcom profesor Ostrovskij, ktorý bol Bielorus, a tajomníkom Litovčan J. Gitis.
Ukrajinskí povstalci sa pod vplyvom týchto udalostí rozhodli uskutočňovať takzvané „rejdy“, teda propagandistické ťaženia do susedných štátov. Výnimkou nebolo ani Československo.
„Banderovci vnímali, že v Československu sa proces sovietizácie uskutočňoval pomalším tempom a komunisti v ňom mali slabšie pozície,“pokračuje odborník. Slovákov zároveň na Ukrajine vnímali ako potenciálnych spojencov antiboľševickej rezistencie, pretože medzi obomi národmi nikdy nedošlo k výraznejším sporom.
Historik Vlastimil Ondrák, ktorý o banderovcoch písal dizertačnú prácu na Ústave českých dejín Filozofickej fakulty Univerzity Karlovej, potvrdzuje, že ťaženia UPA boli propagandistické, a nie koristnícke.
„Cieľom bolo propagovať boj Ukrajincov za slobodu pred sovietskym a poľským útlakom a varovať miestne obyvateľstvo pred hrozbou komunizmu. Ak by akcie sprevádzalo násilie či kriminalita, len ťažko by splnili svoj účel,“vraví.
Ondrák zdôrazňuje, že rusínske aj slovenské obyvateľstvo ukrajinských povstalcov často vítalo a obdarovávalo ich: „Vojakov UPA dokonca pozývali na trhy, rôzne slávnosti a dokonca aj svadby či bohoslužby.“
V rokoch 1945 až 1947 sa uskutočnili tri „rejdy“. Prvý sa začal na jeseň 1945 a zúčastnilo sa na ňom asi 400 mužov. Ako vysvetľuje Šmigeľ, ukrajinskí povstalci „rozdali propagandistický materiál, vykonali desiatky prednášok v obciach a besied v domácnostiach a následne sa stiahli na svoje bázové územia“.
Druhý rejd sa uskutočnil v apríli 1946 a mal podobné zameranie ako ten prvý. Historik vraví, že k nemu výrazne prispeli parlamentné voľby, ktoré sa v Československu konali na jar 1946.
„Príslušníci UPA sa snažili v maximálnej možnej miere znechutiť obyvateľstvu na Slovensku Sovietsky zväz a komunizmus. Rozprávali mu o stalinských zločinoch, hladomoroch, gulagoch a bezprávnom postavení národov v Sovietskom zväze,“pokračuje Šmigeľ.
„Varovali pred nastolením moci boľševikov aj ‚diktatúry proletariátu‘ a odporúčali v nadchádzajúcich voľbách voliť slovenských demokratov. Svedčí o tom analýza ich propagandistického materiálu – letákov – ktorý šírili na Slovensku.“
Tretí rejd, ktorému sa hovorí aj Veľký rejd, bol „diametrálne odlišnou akciou“, počas ktorej bola propaganda druhoradá. „Prioritne sa oddiely UPA mali demonštratívne prebiť do americkej okupačnej zóny v Nemecku a s touto akciou sa očakával medzinárodný ohlas, aktivizácia miestnych antikomunistických hnutí východného tábora a napokon zviditeľnenie boja Ukrajincov so stalinským totalitarizmom na Západe. To sa aj čiastočne podarilo, najmä v prípade medzinárodného ohlasu,“vysvetľuje historik.
Historik Ondrák zdôrazňuje, že UPA slovenské obce neprepadávala a nerabovala v nich, hoci je faktom, že k niekoľkým tragickým udalostiam došlo. Vysvetľuje, že ukrajinskí povstalci preukázateľne zavraždili troch slovenských obyvateľov.
Konkrétne boli zavraždení príslušníci finančnej stráže Štefan Ondrejčák a Jozef Pavlík po tom, čo ich zajala rota Brodyč, ktorá sa ocitla v obkľúčení, a Slovákov zabila, aby neprezradila ich pozície. Ondrák vraví, že ďalšia preukázateľná vražda slovenského občana spadá do roku 1948, keď skupina Ukrajincov pochodujúcich do Bavorska zistila, že Matej Štepita bol členom Zboru národnej bezpečnosti (ZNB).
„Hlavná ‚kriminalita‘, ktorú príslušníci UPA na československom území páchala, spo
Pozitívne ho vnímajú najmä v Haliči, Volyni a Ľvive. Ukrajina smerom viac na východ bola, pochopiteľne, oveľa viac ovplyvnená sovietskou propagandou, ktorou bol Bandera vykreslený oveľa negatívnejšie.
Michal Lebduška
analytik
čívala v krádežiach potravín a šatstva. V žiadnom prípade nie v násilnostiach na československých občanoch,“tvrdí.
Šmígel dodáva, že v období medzi prienikmi UPA na Slovensko sa udiali tragické udalosti v obciach Sninského okresu, kde boli na prelome novembra a decembra 1945 zlikvidovaní dvaja komunisti, zmizla jedna osoba v Novej Sedlici a bolo zavraždených pätnásť Židov v Uliči a Kolbasove. „Tieto udalosti boli pripísané na účet banderovcom. V skutočnosti však to, kto bol za ne zodpovedný naozaj, presne nevieme povedať.“
Expert dodáva, že prieniky UPA na československé územie komunistom nahrávali do karát. „Komunistická propaganda vrieskala, že Československo je zamorené banderovcami, umelo navyšovala ich počet a dožadovala sa nasadenia obrovskej sily na ich elimináciu.“
Predstavu o banderovcoch ovplyvnenú komunistickou propagandou následne prevzala aj populárna kultúra, film Akcia B (1951) a neskôr Rubínový kríž (zo seriálu Třicet případů majora Zemana) či film Stíny horkého léta (1978).
POHĽAD Z POĽSKA
Pohľad na Banderu bol dlho prekážkou vo vzťahoch medzi poľskou a ukrajinskou diplomaciou. Varšava a Kyjiv sa preň sporia dodnes.
Keď Ukrajina minulý rok vymenovala za štátneho tajomníka ministerstva zahraničných vecí Andrija Meľnyka, ktorý popieral Banderovu zodpovednosť za masové vraždy Poliakov a Židov, ohradili sa voči tomu viacerí predstavitelia vládnucej strany Právo a spravodlivosť (PiS).
Meľnyk následne svoje vyjadrenie oľutoval.
O tejto téme sa začiatkom roka rozprávali aj poľský premiér Mateusz Morawiecki a jeho náprotivok Denys Šmyhal.
„Z dlhodobého hľadiska je Banderova podpora vo vzťahu k Poľsku a čiastočne aj Izraelu problematická. V poľskom kontexte je to dôležité, pretože v poľskej politike hrá história dôležitú úlohu,“vysvetľuje analytik Michal Lebduška z českej Asociácie pre medzinárodné otázky.
Expert vraví, že zatiaľ čo v Poľsku je volynský masaker jednou z kľúčových tém, na Ukrajine o ňom mnohí nemajú až tak veľa informácií: „V Poľsku si zase neuvedomujú, že z pohľadu Kyjiva nejde o žiadny antipoľský symbol. Takže je to tak trochu nedorozumenie na oboch stranách.“
Lebduška si nemyslí, že v nasledujúcom období sa situácia zhorší, hoci po roku 2015 s nástupom vlády PiS vznikli okolo historických otázok veľké spory. Medzičasom však lídri oboch krajín Andrzej Duda a Volodymyr Zelenskyj iniciovali spoločnú snahu historické nezhody vyriešiť.
Ukrajinské úrady napríklad poľským špecialistom dali povolenie exhumovať hroby civilistov, ktorých zabíjali ukrajinskí nacionalisti. Historik Šmigeľ dodáva, že zároveň vznikla spoločná komisia historikov Poľska a Ukrajiny, ktorá sa zaoberá poľsko-ukrajinskými tragickými momentmi dejín a snaží sa im navzájom porozumieť.
Poľsko aj po začiatku ruskej vojny na Ukrajine kyjivským predstaviteľom opakuje, aby sa nebáli „konfrontovať so svojou nepríjemnou minulosťou“. Hovorca poľského rezortu diplomacie vyhlásil, že Ukrajina má dnes veľa „iných, skutočných hrdinov“, ktorých by mala oslavovať.
Staršie prieskumy ukázali, že akcie ukrajinských nacionalistov považuje za genocídu až zhruba 70 percent Poliakov.
Lenže zároveň platí, že súčasné ukrajinsko-poľské vzťahy sú napriek historickým šrámom vynikajúce, a Zelenskyj pravidelne opakuje, že Varšava patrí medzi jeho najdôležitejších spojencov.
Historik Svoboda hovorí: „Len vo svete Putinových propagandistov sa dnes môže dariť predstave, že Ukrajina prechováva voči Poliakom taký typ nepriateľstva, aký bol vlastný Banderovi a jeho generácii.“
V KREMLI SÚ TÍ POSLEDNÍ, ČO MAJÚ HOVORIŤ O FAŠISTOCH
Analytik Lebduška vysvetľuje, že vysoká podpora Banderu na Ukrajine má dva základné rozmery. „Po prvé, je symbolom boja za nezávislosť. Po druhé, symbolizuje aj boj proti Sovietom, a teda v súčasnosti proti Rusom,“tvrdí.
Podľa neho si však treba uvedomiť, že Bandera bol dlhodobo predovšetkým fenoménom západnej Ukrajiny. „Pozitívne ho vnímajú najmä v Haliči, Volyni a Ľvive. Ukrajina smerom viac na východ bola, pochopiteľne, oveľa viac ovplyvnená sovietskou propagandou, ktorou bol Bandera vykreslený oveľa negatívnejšie,“pokračuje.
Prieskum z roku 2021 ukázal, že 31 percent Ukrajincov vnímalo Banderovu činnosť pozitívne, zhruba rovnaký počet ľudí negatívne a asi pätina ľudí aj pozitívne, aj negatívne. Na západe ho však vnímalo pozitívne až 70 percent ľudí, zatiaľ čo na juhu a východe má Bandera výraznejšie negatívnu povesť.
Vidno to aj na tom, ktorí prezidenti si Banderu uctievali – zatiaľ čo prozápadný Viktor Juščenko mu v roku 2010 udelil titul Hrdinu Ukrajiny, jeho proruský nástupca Viktor Janukovyč mu ho odobral.
Historik Šmigeľ v tejto súvislosti hovorí: „Je pozoruhodné, že UPA vnímajú pozitívne obyvatelia toho územia, kde ukrajinskí partizáni pôsobili. Hovoríme tomu ‚historická pamäť‘. Negatívne zase tí obyvatelia, kde UPA prakticky nepôsobila.“
Je to paradox? „Nie, skôr vidíme, akú úlohu zohrala komunistická propaganda. Inými slovami, obyvatelia tej Ukrajiny, kde UPA nepôsobila, s ňou nemali skúsenosti, a preto dlhodobo verili vtláčanej propagande,“pokračuje historik.
Na Ukrajine podľa Banderu pomenovali viacero ulíc: napríklad v Kyjive po anexii Krymu premenovali Moskovský prospekt na Banderov prospekt. V hlavnom meste sa v deň jeho narodenín tradične koná pochod jeho podporovateľov.
Podľa minuloročného prieskumu dnes Banderu vníma pozitívne bezprecedentných 74 percent Ukrajincov. Lebduška však upozorňuje, že prieskumy v čase vojny sú často skreslené.
Analytik zároveň dodáva, že Banderov kult by nepreceňoval a nezdá sa mu, že by slúžil ako výrazný zjednocujúci prvok ukrajinskej spoločnosti.
Historik Svoboda pripomína, že Bandera bol „naozaj terorista“a „takých ľudí je ťažké svätorečiť“. „Lenže treba dodať, že extrémne metódy volila jeho generácia v podmienkach medzivojnovej poľskej a vojnovej sovietskej a nemeckej okupácie západnej Ukrajiny,“konštatuje.
Pripomína, že ukrajinský radikálny nacionalizmus bol dieťaťom doby, v ktorej „bolo násilie normou a civilizovaný svet ignoroval ich útrapy“.
„Ukrajinci Poliakom hrdinov nediktujú, Briti nediktujú hrdinov Írom a Francúzsko nevyčíta Alžírom, ako sa správali v 50. a 60. rokoch dvadsiateho storočia počas vojny o nezávislosť. Lenže Ukrajina počúva niečie rady neustále.“
Svoboda pripomína, že Bandera bol nielen extrémistom, ale aj nositeľom ukrajinského boja za nezávislosť: „Iba samotní Ukrajinci môžu rozhodnúť, ako zaobchádzať so svojou minulosťou.“
Aj historik Rychlík tvrdí, že Banderu osobne za hrdinu nepovažuje, ale chápe, prečo ho tak vidia mnohí Ukrajinci.
„Treba si uvedomiť ešte jeden rozmer. Keď dnes povieme, že niekto je fašista, automaticky si predstavíme darebáka, a to z dobrých dôvodov. V 30. rokoch však bol fašizmus ‚len‘ jedným z legitímnych politických smerov, ktorý ľudia popri komunizme a demokracii vnímali v zásade normálne.“
Rychlík vraví, že banderovci vo svojej ideológii miešali viaceré prvky, ktoré využívalo aj fašistické Mussoliniho Taliansko či Salazarovo Portugalsko. Medzi nimi napríklad ekonomický systém korporativizmu.
„Rozhodne však nekopírovali nemecký národný socializmus. Napokon je veľmi ťažké obhajovať ideológiu, podľa ktorej sami patríte do menejcennej rasy,“dodáva. Na záver zdôrazňuje, že hoci má k nemu „rezervovaný vzťah“, súčasné ruské vedenie je jeho kritizovaním „to posledné, ktoré má čo hovoriť o fašistoch“.
Bandera nebol žiadny demokrat, ale nemôžeme sa naňho pozerať dnešnou optikou. Pred druhou svetovou vojnou vo východnej Európe nebola žiadna demokracia okrem Československa. Prečo by mala byť práve na Ukrajine? Jan Rychlík
historik
V januári americká armáda informovala o decembrovom incidente, ktorý označila za nebezpečný manéver čínskej stíhačky.
Podľa predstaviteľov americkej armády stíhačka letela príliš blízko k americkému prieskumnému lietadlu v medzinárodnom vzdušnom priestore nad Juhočínskym morom.
Čínska stíhačka J-11 sa priblížila k lietadlu na šesť metrov, čím „donútila RC-135 vykonať úhybné manévre, aby nedošlo ku kolízii,“uviedlo v stanovisku americké veliteľstvo pre Indopacifik.
Špionážny balón, ktorý napokon americká armáda zostrelila, prvý raz vstúpil nad americké územie 28. januára, keď preletel ponad Aljašku.
Lietal severne od Aleutských ostrovov, potom opäť nad pevninskou Aljaškou, ponad Kanadu a následne nad štátom Idaho. Pentagón však o ňom oficiálne neinformoval až do chvíle, keď o jeho prítomnosti nad štátom Montana neinformovala stanica NBC News.
Balón vyvolal politický rozruch. Niektorí republikáni kritizovali Bidenovu administratívu za to, že ho nedala zostreliť skôr. Minister zahraničia Antony Blinken odložil návštevu Číny len pár hodín pred plánovaným odletom.
Americkí spravodajskí analytici potom identifikovali ako špionážne balóny aj niekoľko objektov, ktoré predtým nedokázali nikam zaradiť.
Technické odvetvie zhromažďovania spravodajských informácií MASINT je schopné zachytiť radarové a elektromagnetické signály – teda také, ktoré môžu vysielať aj prieskumné balóny.
ČÍNA JE V KONCOCH
Oslovení štátni predstavitelia nám povedali, že v niektorých prípadoch dokázali armádne a spravodajské zložky určiť, z ktorých krajín pochádzajú – a to vrátane Číny. Zistenie, že aj v minulosti išlo v určitých prípadoch o čínske balóny, vysvetľuje, prečo predstavitelia obrany slúžiaci v Trumpovej administratíve o tejto hrozbe nevedeli.
Podľa amerických predstaviteľov Čína balóny vo veľkom využívala na sledovanie pozemných cieľov. Balóny zväčša nedisponujú najmodernejšou technológiou – vo väčšine prípadov senzory nie sú schopné zhromaždiť viac informácií, než je Čína schopná získať satelitmi.
Balóny však majú svoje výhody. Nad cieľom sa môžu vznášať niekoľko hodín, zatiaľ čo satelit obiehajúci Zem má na vyhotovenie snímok zväčša len niekoľko minút.
„Extrémne pomaly sa pohybujúci balón vám poskytuje vytrvalosť, ktorú satelit poskytnúť nemôže,“vysvetľuje generálporučík letectva vo výslužbe a bývalý bojový pilot Charlie Moore.
Analytici si myslia, že balóny môžu byť ovládané na diaľku podobne ako drony – podľa odhadu jedného z úradníkov pri rýchlosti 48 až 96 kilometrov za hodinu. A keďže balóny sa pohybujú vo vysokých výškach a pod vplyvom vetrov, je omnoho ťažšie predvídať ich trasu.
Oproti vesmírnym satelitom sú tiež oveľa lacnejšie z hľadiska výroby a uvedenia do prevádzky.
Podľa oslovených amerických predstaviteľov niektoré z čínskych balónov preleteli okolo celého sveta.
Poznamenali, že čínske ministerstvo zahraničia zjavne zaskočilo a rozčúlilo zrušenie návštevy Antonyho Blinkena. Ministerstvo spočiatku vydalo vyhlásenie, v ktorom tvrdilo, že Čína „ľutuje, že vzducholoď omylom zablúdila do Spojených štátov“.
Odvtedy sa Čína snaží dávať svojim susedom najavo, aby pokračovali v otvorenej komunikácii. Podľa nami osloveného úradníka z Tichomoria je to signál, že Peking sa hanbí za prelet balóna nad Spojenými štátmi a snaží sa situáciu utlmiť.
Hovorkyňa čínskeho ministerstva Mao Ning vo víkendovom stanovisku vyzvala na zachovanie „pokojného a rozvážneho“prístupu k incidentu.
Štátny predstaviteľ nám povedal, že „neprevláda názor“, že vpád balóna nad americké územie v predvečer Blinkenovej návštevy bol zámernou čínskou provokáciou, no dodal: „Sme však presvedčení, že išlo o súčasť cieleného globálneho programu.“
„Čínska zahraničná politika je založená na sústavnom hľadaní výhod a vo väčšine prípadov je na to dostatok príležitostí,“povedal.
„V tomto konkrétnom prípade sa však zdá, že ich bolo veľmi málo. Takže keď Čína volá po pokoji a rozvahe, môžete si byť istí, že sú v koncoch.“
Extrémne pomaly sa pohybujúci balón vám poskytuje vytrvalosť, ktorú satelit poskytnúť nemôže.
Charlie Moore
generálporučík letectva vo výslužbe a bývalý bojový pilot