Vzdajme sa ilúzií o sile pokojného protestu
Moderné formy zla nemožno odstrániť internetovými mémami. Ktokoľvek, kto nie je pripravený bojovať v najfyzickejšom zmysle slova, môže byť ďalšou obeťou
Kolektívna zodpovednosť Rusov za inváziu na Ukrajinu čiastočne spočíva v našom neúspechu zbaviť sa Putinovho režimu, ktorý medzitým skĺzol k nefalšovanému fašizmu. V posledných rokoch boli prevraty a násilné protesty čoraz efektívnejšie, zatiaľ čo ten typ pokojného protestu, ktorý presadzovala ruská opozícia, až kým nebolo neskoro, prinášal čoraz slabšie výsledky.
Je načase pochovať ilúziu, ktorá sa zrodila z vegetariánskeho postoja niekoľkých rozpadajúcich sa komunistických režimov z konca 80. rokov, že ak vyjde veľa ľudí na ulicu alebo bude počúvať ušľachtilé prejavy na námestí, nakoniec to dobrovoľne vzdajú aj tie najodpornejšie režimy. Fungujúce demokracie na pokojný protest stále reagujú. No súčasný Gándhí alebo Nelson Mandela riskuje, že sa v autokraciách – dôkladne zabezpečených proti prevratom – , ako je Rusko, Bielorusko, Irán, Kuba alebo Čína, už nikdy nedostane z väzenia.
VIAC PREVRATOV, MENEJ ÚSPEŠNÝCH PROTESTOV
Frekvencia a úspešnosť prevratov sú na vzostupe, vyplýva zo súboru údajov, ktorý zosumarizovali politológovia z University of Illinois v Urbane-Champaign. Podľa neho sa predminulý rok uskutočnilo šesť „realizovaných“– jednoduchším jazykom úspešných – prevratov: v Tunisku, Sudáne, Mjanmarsku, Mali, Čade a Afganistane. To bol najvyšší počet od roku 1999. A celkový počet pokusov o prevrat a sprisahaní v roku 2021 – spolu ich bolo vo svete trinásť – nebol zaznamenaný od roku 1996.
V roku 2022 možno za „realizované“považovať štyri prevraty – dva v Burkine Faso, po jednom na Srí Lanke a v Kazachstane, kde zakladajúceho prezidenta krajiny Nursultana Nazarbajeva zbavil jeho nástupca Kasym-Žomart Tokajev funkcie vo vláde.
Naopak, zdá sa, že účinnosť pokojných masových protestov klesá. Podľa Carnegie Endowment’s Global Protest Tracker, ktorý zbiera údaje od roku 2017, protestná aktivita narastá, pričom tento rok bolo zaznamenaných 89 významných protivládnych akcií, čo je viac ako v ktoromkoľvek z predchádzajúcich sledovaných rokov, lenže podiel tých, ktoré dosiahli nejaké ústupky zo strany vlády, klesajú — tento rok len na 23,6 percenta, čo je najmenej od roku 2017.
NIKAM TO NEVIEDLO
V dokumente z roku 2022 založenom na inom súbore údajov o protestoch – oveľa selektívnejšom, ktorý počíta iba s „maximalistickými“akciami zameranými na zvrhnutie vlád a zároveň iba v podstate s nenásilnými akciami – Erica Chenoweth z Harvardskej univerzity poznamenala, že „napriek ich zvýšenej popularite zaznamenávajú maximalistické nenásilné kampane najnižšiu úspešnosť za viac ako storočie“.
Ako ďalej píše vedkyňa: „Ale roky 2020 a 2021 boli najhoršie roky pre moc ľudu od 30. rokov minulého storočia. V tom istom roku, keď povstanie Talibanu zvrhlo afganskú vládu, boli brutálne rozdrvené ľudové kampane v Mjanmarsku a Bielorusku. Prvýkrát od 40. rokov 20. storočia, čo bolo desaťročie, v ktorom dominovali štátom podporované partizánske rebélie proti nacistickej okupácii, nenásilný odpor nezaznamenal štatisticky významnú výhodu oproti ozbrojeným povstaniam, pokiaľ ide o mieru úspešnosti.“
V roku 2022 bola geografia protestov skutočne globálna – od Argentíny po Belgicko, od Kamerunu po Kubu, od Haiti po Maďarsko. Vo väčšine prípadov ľudia vyšli do ulíc pre ekonomické ťažkosti, ale nikam sa nedostali. Rovnako neúspešné boli väčšinou pokojné protesty motivované túžbou po väčšej slobode alebo rozhorčením nad korupciou vlády. Príkladom je neúspech iránskych protestov – aspoň dosiaľ – napriek širokej podpore, ktorú majú v iránskej spoločnosti.
NÁSILIE PRINÁŠA AJ NÁSLEDKY
Chenoweth za neúspechom protestov vidí techniky „inteligentnej represie“, ktoré vlády po celom svete prijali v posledných rokoch: „Ide o kombináciu stratégie rozdeľuj a panuj, digitálnej represie, propagandy a dezinformácií a vyhlasovania núdzových právomocí v kontexte kríz.“
Tieto techniky boli zdokonalené počas pandémie covidu, keď sa dokonca aj demokratické štáty naučili obmedzovať zhromaždenia, cenzurovať sociálne siete a využívať masové sledovanie. „Len za posledný rok,“poznamenal Ronald Deibert, riaditeľ Citizen Lab na Munk School University of Toronto, „bezpečnostné agentúry v najmenej štyroch európskych krajinách – Grécku, Maďarsku, Poľsku a Španielsku – boli zapletené do škandálov, v ktorých boli štátne orgány obvinené z nasadenia spywaru proti novinárom a predstaviteľom politickej opozície“. Vypínanie internetu je v súčasnosti počas masových nepokojov už rutinou, no politické režimy sa naučili aj to, ako rozdeľovať a panovať na platformách od Facebooku po Telegram.
Keď sa spoločnosti vymanili z pandémie, sloboda protestných aktivít sa tiež zdanlivo vrátila – ich moc sa však zmenšila. Teoretik nenásilných protestov Gene Sharp vymenoval 198 spôsobov, ako môžu ľudia a vlády dosiahnuť svoje ciele bez toho, aby sa uchýlili k hrubej sile, no proti každému z nich boli od najúspešnejších desaťročí pokojného použitia ľudovej moci, teda od 90. a nultých rokov, prijaté účinné protiopatrenia.
Žijeme teda ťažšie časy, než moja generácia kedy videla, a zrovnávanie ukrajinských miest so zemou je len jedným z príkladov tohto vývoja. V Rusku, krajine, ktorá viac-menej pokojne rozložila to, čo bolo kedysi jedným z najrepresívnejších režimov v histórii ľudstva, sme potom príliš dlho žili relatívne dobré časy, čo umožňuje Vladimírovi Putinovi bagatelizovať a marginalizovať protesty a udržiavať represívny aparát, ktorý je dostatočne desivý na to, aby ľudí odradil od eskalácie, ktorú sme, kým to ešte bolo možné, vedome znova a znova odmietali. Naopak, úspech ukrajinskej revolúcie dôstojnosti v roku 2014 nezabezpečili tisíce ľudí, ktoré sa držali za ruky. Aktívne jadro protestu sa zorganizovalo, aby čelilo sile silou – a zvíťazilo. Pamätám si, že som si vtedy myslel a písal, že takto by to v Rusku nemalo byť. Mýlil som sa. Rovnako ako som nesprávne pochopil Putinovo odhodlanie používať násilie v reakcii na ukrajinskú slobodu. Násilie plodí násilie, no v súčasnosti sa zdá, že prináša aj výsledky.
PIESNE NEFUNGUJÚ
Na Srí Lanke aj v Kazachstane minulý rok demonštranti dosiahli určitý úspech – vo forme vládnych zmien –, pretože boli ochotní za svoje ciele bojovať. V oboch prípadoch ľudia napadli vládne budovy a boli hlásené aj obete.
Pokračujúca ľudová nespokojnosť v Mongolsku po korupčnom škandále prinútila vládu, aby išla po niektorých obzvlášť úplatných úradníkoch, pretože demonštranti ukázali svoje odhodlanie pokusom o útok na sídlo vlády. V Peru bola výsledkom konfliktu medzi prezidentom a parlamentom násilná vzbura. Hoci kríza ešte nebola vyriešená, pouličné strety už dosiahli rezignáciu niektorých ministrov. Dokonca aj v Číne, kde sú represívne právomoci režimu väčšie ako vo väčšine ostatných krajín, môže násilný protest priniesť výsledky – tento rok demonštranti prispeli k zmäkčeniu prísnej politiky krajiny ohľadom covidu.
Pre mnohých ľudí bol rok 2022 rokom zbavovania sa ilúzií. Jedna z najromantickejších z nich – pokojná moc ľudu – sa musí skončiť bez ohľadu na to, ako veľmi za ňou môžeme smútiť. Moderné formy zla nemožno odstrániť piesňou alebo mémom a ktokoľvek, kto nie je pripravený bojovať v najfyzickejšom zmysle slova, môže byť ďalšou obeťou.
V roku 2022 bola geografia protestov skutočne globálna – od Argentíny po Belgicko, od Kamerunu po Kubu, od Haiti po Maďarsko. Vo väčšine prípadov ľudia vyšli do ulíc pre ekonomické ťažkosti, ale nikam sa nedostali.