Záhadné zmiznutie v Pešťbudíne

Slovensko-maďarská minulosť je plná dobre známych historických postáv. Menej sa však už hovorí o postavách v pozadí

Začiatkom mája 1865 sa v hostinci v Ószőnyi ubytoval peštiansky advokát v strednom veku. Po tom, ako si zložil batožinu a objednal obed na ďalší deň, začal hľadať niekoho, kto by ho zaviedol k starovekým ruinám v chotári mesta, k zvyškom bývalého rímskeho osídlenia Brigetio.

Ponúkol sa mu syn mlynára z tunajšieho vodného mlyna a toho nízkeho muža s krátkou sivou bradou na hľadané miesto odviedol. Cudzinec sa chlapca ešte spýtal, ktorou cestou sa najrýchlejšie dostane do neďalekého Komárna. Chlapec mu poradil trasu pozdĺž rieky, a tak sa muž pustil popri koryte.

Jeho mŕtvolu identifikovali o niekoľko mesiacov neskôr príbuzní v Ostrihome, spomienka naňho však rýchlo upadla do zabudnutia. A to napriek tomu, že záhadné bolo nielen jeho zmiznutie a smrť, ale aj celý jeho život.

NA DNE DUNAJA

Spomínaný advokát sa volal Alexander Wrchovský a kedysi bol vzorom a mentorom Ľudovíta Štúra, Ján Kollár mu zveril hotový majetok i osud slovenskej komunity v Pešti, no rozhodujúcou mierou ovplyvnil aj životnú púť Móra Jókaiho.

Súčasníkov Wrchovského čin dlho zamestnával. Spomínaný Jókai sa ho napríklad pokúsil vysvetliť v básni: Prevravel aj on [Wrchovský], muž veselý v tvári, Postavu mal štíhlu, v čele žiadne chmáry. Smútok ho nekváril, vysmiaty bez zmeny, Mal úctu priateľov i lásku od ženy. Nevládal som uniesť mne zverené bremä, Uskutočniť plán, čo vo mne dávno drieme. Vlasť moju stratenú na kúsky rozdrúzgať, Súdených, väznených do želiez nasúkať. Do cely uvrhnúť najlepších priateľov, Nenávisť vysielať namiesto vľúdnych slov. Nemohol som blatom špiniť meno svoje, Radšej na dne Dunaja budem ticho hovieť.

V Jókaiho interpretácii sa tento navonok veselý muž rozhodol skoncovať so životom z politických dôvodov, zatrpknutý v dôsledku údajnej vlastizrady. Tento predpoklad spisovateľ umocnil, keď Wrchovského nazval konzervatívcom a „kráľom Tótov“.

Jókaiho verzia o Wrchovského smrti je zaujímavá preto, lebo títo dvaja boli v skutočne úzkom kontakte, a tak mohol advokáta dobre poznať. Jókai, ktorý sa pripravoval na advokátsku dráhu, totiž v štyridsiatych rokoch 19. storočia trávil čas vo Wrchovského kancelárii v Pešti ako koncipient a býval v jeho dome.

Dokonca sa práve tam rozhodol, že advokáciu radšej vymení za literatúru, v čom ho jeho šéf nadšene podporoval. Aspoň tak sa píše v Jókaiho životopise z pera Kálmána Mikszátha, kde Wrchovský so silným slovenským prízvukom konštatuje: „Móric už nechce byť prokátor, ‚vzdal sa toho, ani sa na to nehodí, nech sa len stane poetom, lebo tie somariny píše tak nádherne, že nakoniec môže prerásť cez hlavu aj barónovi Miklósovi Jósikovi‘.“

V tomto období Jókai predstavil Wrchovského aj svojej rodine a ten potom poslal do komárňanského domu Jókaiovcov svoju dospelú mladšiu sestru, aby si tam u spisovateľovej matky osvojila nielen kumšt vedenia domácnosti, ale aj maďarčinu. Interpretoval však veľký literát smrť svojho niekdajšieho principála správne?

ŠTÚR PRI NOHÁCH

Faktom je, že Alexander Wrchovský bol známou postavou slovenského národného hnutia. Narodil sa v roku 1811 v rodine skalického súkenníka, v rokoch 1823 – 1824 študoval na gymnáziu v Komárne (pravdepodobne sa práve tam naučil po maďarsky), v rokoch 1825 – 1830 navštevoval evanjelické lýceum v Prešporku (dnešnej Bratislave), no štúdium práva už absolvoval vo Viedni.

Tu sa zoznámil s poľskou revolučnou mládežou a z veľkej časti pod jej vplyvom založil po návrate do Prešporka tajný spolok s názvom Vzájomnosť, ktorý si vytýčil slovenské národné ciele. Plánoval založiť aj časopis Samolet Slovenska. Pravda, časopis napokon nevznikol a viedenské úrady rýchlo zakázali aj Vzájomnosť, no jeho vplyv bol predsa len obrovský, keďže tieto iniciatívy sa stali prakticky predobrazom projektov slovenského národného hnutia, ktoré sa o pár rokov stali realitou.

Jozef Miloslav Hurban vykreslil Wrchovského v tej dobe bežným spôsobom, ktorý je však pre nás zrejme príliš afektovaný: „Zjav tento báječný, zajasavši sa v mládeži bratislavskej, dlho nechával po sebe kolesá a kráže, plné podivuhodnej dojímavosti. Sám Štúr a Červenák sedávali často pri nohách nádherného tohto mladíka.“

Mladý advokát sa čoskoro presťahoval do Pešti, kde si vybudoval úzke kontakty s mestskou elitou, otvoril si vlastnú advokátsku kanceláriu a čoskoro prišiel k nemalému majetku. Hoci jeho revolučné nadšenie už patrilo minulosti, nepretrhol celkom väzby ani so slovenským národným hnutím.

V jeho kancelárii sa (podobne ako kedysi Jókai) otočilo viacero angažovaných slovenských mladíkov – údajne koncipientov –, no oveľa dôležitejšia bola Wrchovského mecenášska aktivita. Napríklad v roku 1857 ponúkol svoj dom v Pešti plánovanému slovenskému kultúrnemu spolku – Matici slovenskej. Keďže slovenský spolok nakoniec vznikol až v roku 1863 v Turčianskom Sv. Martine, Wrchovský ho v čase jeho vzniku podporil namiesto sídla „len“vyššou sumou (200 forintov).

Podľa Jókaiho však Wrchovský po čase začal svoju vlasť nenávidieť, zatrpkol a spáchal samovraždu. Ibaže príbeh je určite zložitejší, navyše v skutočnosti za tým všetkým nebola jeho rozpoltenosť. Práve naopak: za jeho zmiznutím bol jeden mimoriadne dôležitý slovenský národný projekt.

CASSU MANIPULOVAL

Wrchovský bol totiž aktívnym členom slovenského evanjelického zboru, ktorý v Pešti organizoval Ján Kollár. Kollár chcel za tridsať rokov svojho duchovného pôsobenia v Pešti vytvoriť zo slovenských členov miestneho evanjelického zboru samostatný zbor a uvedomelú slovenskú komunitu. To si však okrem odhodlaného farára a angažovaných veriacich vyžadovalo aj veľa peňazí, za ktoré by mohli byť postavené nehnuteľnosti nového cirkevného zboru: kostol, fara a škola.

Obrovskou pomocou bol preto závet bohatej vdovy Žofie Hvizdákovej, ktorá slovenskému cirkevnému zboru odkázala dom v Pešti, pričom suma z jeho predaja mala byť použitá výhradne na výstavbu kostola. Nuž a spravovaním majetku vo výške 28-tisíc forintov poverili v roku 1845 práve Alexandra Wrchovského.

Keď sa koncom päťdesiatych rokov 19. storočia chcel medzičasom osamostatnený zbor pustiť do výstavby kostola, začali sa vynárať prvé problémy. Kollárov nasledovník Jozef Podhradský už vtedy objavil v účtovníctve manko 7-tisíc forintov, ktoré v tom čase predstavovali slušný majetok. Navyše protestantský patent z roku 1859, ktorý prijala cirkev v Pešti, predpisoval zboru okrem iného aj väčšiu transparentnosť v spravovaní cirkevnej pokladnice. „To mu nevoňalo,“napísal Podhradský o Wrchovskom.

Podhradského podozrenie nebolo zďaleka bezdôvodné. V čase, keď Wrchovský v máji 1865 zmizol, už od neho márne vymáhali majetok vo výške minimálne 26-tisíc forintov, z toho hvizdákovské dedičstvo tvorilo 13-tisíc forintov (podľa iných zdrojov 20- alebo 24-tisíc). Čiže ak Wrchovského v máji 1865 niečo osvietilo, pravdepodobne za tým nebolo maďarské národné osvietenie, ale oveľa viac strach z toho, že bude braný na zodpovednosť.

Kým ho súrodenci ešte zo všetkých síl hľadali, jeho majetok bol už zapečatený a začalo sa s dražbou jeho majetku. Wrchovský, ktorý vlastnil domy v Pešti či parný mlyn vo Vácduke a ktorý sa ako advokát poškodených v minulosti zúčastnil nespočetného množstva konkurzných konaní, sa teraz sám ocitol v konkurznom konaní.

Nikdy sa už nedozvieme, čo sa mu vlastne stalo cestou zo Szőnyu do Komárna, či dorazil do mesta svojich gymnaziálnych štúdií a koho tam vyhľadal (Jókaiovcov alebo niekoho iného), či sa mu stala nehoda alebo spáchal samovraždu a či pri Ostrihome našli skutočne jeho telesné pozostatky, keďže nikto, kto by mohol Wrchovského identifikovať, nemohol mŕtve telo naozaj vidieť.

Mŕtvolu vylovenú z Dunaja 16. mája 1865 po súdnej pitve okamžite pochovali, takže jeho brat, ktorý v septembri pricestoval do Ostrihomu, mohol Wrchovského identifikovať len na základe zápisnice o vykonanej pitve (čiže ani len podľa oblečenia nie). Možno ten, koho pochovali, bol naozaj Wrchovský, ktorý sa dva týždne predtým utopil v Dunaji pri Komárne, ale možno to bol niekto úplne iný.

Samozrejme, mali by sme vziať do úvahy aj možnosť, že keby sa niekto chcel vyhnúť zodpovednosti za spreneveru takého obrovského majetku, zrejme by to riešil podobným spôsobom – záhadným zmiznutím v cudzom prostredí – a zanechal by po sebe dobre identifikovateľné stopy a, pravdaže, očitých svedkov – o pátraní najbližšej rodiny pred zrakom verejnosti či nepriamej identifikácii ani nehovoriac.

NEBOL JEDINÝ

Aby sme neistotu ešte viac vystupňovali, dodajme, že v šesťdesiatych rokoch 19. storočia podobný osud postihol mnohých predstaviteľov verejného a politického života na maďarskej i slovenskej strane. V tom čase našiel smrť v Dunaji aj predseda frakcie vládnucej strany a tajný podporovateľ Matice slovenskej József Justh, ale aj vydavateľ slovenskej verzie vládnych novín Lukács Mácsay či vládny komisár Lajos Beniczky, ktorý bol v roku 1848 považovaný za odborníka na slovenskú politickú otázku.

To, či tieto prípady spolu súviseli alebo či menovaných k týmto skutkom dohnal pretlak emócií, zapríčinený lavírovaním na slovenskej i maďarskej politickej scéne, takisto ostáva zahalené rúškom tajomstva.

Je však takmer isté, že slovenskému evanjelickému zboru v Pešti, ktorý Ján Kollár budoval tridsať rokov, ale ktorý v tom čase už oslabovali vnútorné spory, zasadila ranu z milosti práve táto kauza. A Wrchovský, ktorý odštartoval kariéru Móra Jókaiho i Ľudovíta Štúra, vypadol z kanonizovaných dejín oboch národných hnutí.

Samozrejme, mali by sme vziať do úvahy aj možnosť, že keby sa niekto chcel vyhnúť zodpovednosti za spreneveru takého obrovského majetku, zrejme by to riešil podobným spôsobom – záhadným zmiznutím v cudzom prostredí.