Ako byť šťastní, keď sme osamelí?
Koncert na želanie v SND je určený pre divákov, ktorí chcú v divadle premýšľať aj o ťažších témach
Na javisku sú tri herečky. Presnejšie každá z nich má svoje vlastné javisko, svoj malý byt. Navonok obyčajná situácia, bežný koniec jedného dňa v týždni – príchod z práce a nákupu, následne tradičné domáce rituály.
Lenže Jana Oľhová, Ingrid Timková ani Monika Hilmerová za celý čas na scéne nepovedia nič. Žiadnu vetu, ani jediné slovo. A ako plynie hodinová inscenácia, stále viac je zrejmé, že niečo nie je v poriadku, až sa to vystupňuje k nečakanému koncu.
Novinka Činohry Slovenského národného divadla je nezvyčajne krátka, ale veľmi intenzívna. Koncert na želanie je ďalším titulom, ktorý otestuje publikum. Psychologická nakladačka je príkladom toho, že divadlo nemusí len baviť, a zároveň je aj ukážkou, ako sa dajú inscenovať staré texty, ako môžu po rokoch znamenať niečo iné, než pôvodne autor zamýšľal.
VIZUÁLNE ROZPRÁVANIE
„Možnosť hovoriť iba cez obraz ma zaujíma dlhodobo – zobrazovanie stavu, pocitov, emócií, lenže nie vonkajškovým spôsobom ich ,predstieraním’ ale rôznymi divadelnými prostriedkami. V tomto prípade sa to blíži až skoro k filmovému stvárneniu,“vysvetľuje hosťujúca česká režisérka Kamila Polívková.
Postavy v Koncerte na želanie sa pohybujú minimálne. Párkrát sa prezlečú, jedia, sprchujú sa. Ich vnútorný stav je naznačovaný len priestorom a svetlom. Pripomína to šachovú simultánku – divák musí sledovať tri hráčky naraz, premýšľať spolu s nimi, aby na konci zistil, že výsledok všetkých partií je rovnaký.
Práve takéto spoločné premýšľanie bolo zámerom režisérky. „Divadlo vnímam ako priestor na zdieľanie a komunikáciu, kde spoločne so všetkými zúčastnenými – či už na javisku alebo v hľadisku – môžem uvažovať nad čímkoľvek, o čom nemôžem povedať, že to takzvane viem naisto,“tvrdí Kamila Polívková.
V tomto konkrétnom prípade je centrálnou témou samota. Každá z herečiek je na scéne len sama so sebou. Bez možnosti slovného vyjadrovania sa musí totálne koncentrovať na svoje gestá a mimiku, aj na to, čo robia kolegyne na vedľajších javiskách. Jana Oľhová, Ingrid Timková aj Monika Hilmerová do postáv premietli aj niektoré súkromné domáce zvyky, takže zároveň publikum nazerá aj do ich vlastných životov.
Sledujeme osamelosť žien v strednom veku, ktorým doma robia spoločnosť iba spotrebiče. Dôležitejšie než to, prečo sa to stalo, je to, čo sa s tým dá robiť. Čo s tým urobia tieto tri postavy.
SENTIMENTALITA JE PASCA
Nemecký dramatik Franz Xaver Kroetz (1946) je považovaný za typ hypernaturalistického autora. Jeden z hlavných princípov jeho tvorby znie „sentimentalita je pasca“a platí to aj o jeho Koncerte na želanie.
Túto hru napísal v roku 1970 ako psychologickú monodrámu. Skúmal v nej sociálne dôsledky pracovného zneužívania žien a vychádzal pritom z faktu, na ktorý viackrát narazil v policajných správach. Že samovraždy sú často uskutočnené neuveriteľne dôkladne, „rovnako starostlivo a s rovnakou bezútešnosťou, s akou sa žil život, ktorý ju vyvolal.“
Po piatich dekádach od napísania hry, navyše po troch rokoch s pandémiou, lockdownami a prácou z domu, aj po roku vojny na Ukrajine sa význam hry posúva od kritiky kapitalizmu k téme duševného zdravia.
Bulletin k novinke SND cituje z knihy Ako byť šťastný?, ktorú urobili formou rozhovorov so psychológmi a psychologičkami redaktorky Denníka N Veronika Folentová a Vitalia Bella. Zaznieva v nich myšlienka, že mnohí ľudia sa často porovnávajú s ostatnými, úspech si automaticky spájajú so šťastím, a keď ho nedosiahnu, považujú to za svoje zlyhanie. „Zrazu máme zo seba pocit, že nie sme dosť schopní a hodnotní. To vyvoláva pocit nízkej hodnoty seba, depresie alebo ustavičnej nespokojnosti. Len preto, že sme si ako štandard zvolili dokonalosť. Nestačí byť dobrí, musíme byť najlepší. Prehliadame drobné výhry a úspechy, ktoré zažívame, čo je škoda,“hovorí v jednom z rozhovorov psychologička Silvia Ondrisová.
DVOJITÁ KATARZIA
Novinka Činohry SND však nie je len čisto hodinovým monológom, kde sú tri postavy iba samy so sebou a diváci s vlastnými myšlienkami. Koncert na želanie je čiastočne aj naozajstným koncertom. Ticho na scéne prerušia tri pesničky, ktoré zložila a naživo v sále spieva Katarzia.
Režisérka Kamila Polívková si ju vybrala na základe jej skladby Samota mi nevadí z albumu Celibát (2020) a pre slovenskú hudobníčku žijúcu v Prahe to nie je premiéra v národnom. Už predchádzajúci album Antigona previazala v roku 2018 s rovnomenným titulom Činohry SND.
V Koncerte na želanie Katarzia vystupuje v dvojitej úlohe. Nemú inscenáciu okrem hudby ozvláštňuje aj ako moderátorka. Autor do pôvodného textu zakomponoval dobovú reláciu bavorského rozhlasu populárnu v druhej polovici 20. storočia, kde zneli hudobné šlágre a pre uvedenia hry v iných krajinách odporúča vybrať obdobný program.
Režisérka Kamila Polívková a dramaturgička Miriam Kičiňová spolu s Katarziou vytvorili nový fiktívny formát. Rozhlasovú reláciu s čítaným textom, v ktorej si ako jeden z nosných motívov vybrali huby. Vystupujú tu aj ako metafora toho, že až pri mikroskopickejšom pohľade väčšinou uvidíte to, čo nie je zrejmé na prvý pohľad. Huby rašia z podhubia, ktorého vlákna sú prepojené, a rovnako prepojené sú aj životy troch divadelných postáv.
Okrem knihy Ako byť štastný? sa v inscenácii cituje aj experimentálny zvukový umelec Jonáš Gruska, ktorý je vášnivým znalcom húb a lišajníkov (napísal o nich niekoľko článkov aj kníh). A huby sú momentálne vďačnou témou v umení aj popkultúre. Speváčka Björk s nimi pracuje na aktuálnom albume Fossora, v seriáli The Last of Us postavy blúdia Amerikou spustošenou epidémiou smrteľnej huby. Koncert na želanie v SND je určený podobnému publiku ako tieto diela. Takému, ktoré nehľadá len zábavu.
režisérka