Prečo sa filmová Slúžka zamilovala do ženy?
O čom hovorí adaptácia knihy o mladej žene, ktorá išla slúžiť do sveta
Vnovom filme Slúžka režisérky Mariany Čengel Solčanskej príde scéna, ktorá ostane v hlave. Ide o dialóg medzi kuchárkou Kristínou (Aňa Geislerová) a slúžkou Ankou (Dana Droppová). Obe pred zhruba sto rokmi pracujú v pražskej vile honosnej rodiny. Mladé dievča, ktoré práve nastúpilo do služby, je zronené z toho, ako s ňou zaobchádzajú a ako ju vrchnosť vníma.
Skúsená Kristína preruší plač dievčaťa a asertívne ju povzbudí. Ozrejmí jej, že kým panstvo o nich nevie nič, ony poznajú aj najintímnejšie detaily ich života. Je to jasná informačná výhoda a otázka stojí len tak, ako to využiť.
Prínos divákov je zrejmý. Veď je to práve služobníctvo, cez ktoré vstupujeme do uzavretého domu a sme svedkami všetkého, čo sa v ňom deje.
Na tomto modeli je postavený film Slúžka a rovnako jeho rovnomenná literárna predloha z pera Hany Lasicovej. Z oboch si možno odniesť – aj do dneška prenositeľné – posolstvo: Byť slúžkou neznamená, že si s vami každý môže robiť, čo chce.
Otázka je, do akej miery to platí aj o umeleckom spracovaní Ankinho príbehu.
PRENIKANIE KASTAMI
V knihe Hany Lasicovej, ktorej prvé vydanie vyšlo pred desiatimi rokmi, sa píše, že inšpiráciou boli spomienky na Annu M. (1895 – 1986): „Slúžku, pestúnku, starú Štiavničanku.“
Lasicová rozpráva príbeh dievčaťa, ktoré ako trinásťročné odchádza z Banskej Štiavnice do služby vo viedenskej rodine. Komorná story je podaná štýlom prúdu vedomia. Ide o lovenie spomienok a myšlienkové návraty. Dej rámcuje reflektovanie starej ženy, ktorá sa lúči so životom a pred očami necháva plynúť život.
Tak sme svedkami toho, ako mladučká Anka vstupuje do veľkého sveta a do domácnosti, ktorú obýva vysoká sociálna vrstva. Čitateľ sa dostáva do domu, v ktorom už priestorové rozloženie predurčuje možnosť pohybu a výskytu osôb. Ukazuje sa, ako hierarchie prenikajú do jazyka, oslovovania a voľby slov.
Sledujeme život slúžky, ktorý je úplne vyplnený prácou a odrezaný od vonkajšieho sveta. Všetko sa odohráva pod dozorom inštancií Boha, cisára a panského osadenstva domu. Rozloženie moci, pochopiteľne, zasahuje aj do vzťahov medzi pohlaviami. Nachádzame sa v dobe, keď nie je núdza o sexuálne zneužívanie ženského personálu. Ukáže sa, že takouto skúsenosťou prešla aj Ankina mama.
Zápletka Lasicovej knihy spočíva v tom, že mladá slúžka taktiež zažíva emocionálnu epizódu s členom vrchnosti. Týka sa to mladého syna domácej rodiny. Kontakt však nie je založený na zneužívaní. Ide skôr o obojstranne platonickú náklonnosť.
Anka vzhliada k panskému chlapcovi ako k nedostižnému princovi. Dorastajúci aristokrat zase v dievčati z ľudu cíti archetypálnu čistotu, vníma ju ako možnosť vymanenia sa z kazajky rodinou predpísaného života.
Výsledkom je vzťahová fantázia, ktorá chce byť únikom z kastových obmedzení pod romantickým heslom: „Utečme spolu preč!“Vieme, že dvojica nikam utekať nebude. No slúžke aj na staré kolená ostane zásadná životná spomienka.
OD MUŽA K ŽENE
Keď prednedávnom vyšlo druhé vydanie Lasicovej Slúžky (Ikar, 2023), pribudli v ňom fotografie z paralelne odpremiérovanej filmovej adaptácie. Doplnený bol tiež autorkin úvodný text, v ktorom približuje vznik filmového projektu.
Divák je okamžite vtiahnutý do dynamicky rozprávaného príbehu. Rýchlo sa ocitne v útrobách domu, blúdi klaustrofobicky pôsobiacimi chodbami a schodišťami. Zažíva hustú atmosféru v izbách panstva, kde sa miešajú svety vysokej kasty a služobníctva. V dome, kde každý na každého naráža, vzniká veľký potenciál trenia. Film tento fíling skvelo podáva.
Zatiaľ čo Lasicovej kniha je najmä záznamom vnútorného prežívania hlavnej postavy, film bolo potrebné pre oko diváka rozpohybovať. Preto je zaľudnený silnými postavami, ktoré si nesú vlastné drámy. Komunikuje sa v ráznych dialógoch, figúr sa zhostili zdatní herci (spomeňme len mikroherecké majstrovstvo Ane Geislerovej).
Okrem priestorovo vnímavej kamery si skvelo počína aj zvuk, ktorý sprostredkúva kolektívne bzučanie domu. Čo prekáža, je nadmiera hudobného podmazu, ktorý diváka stále upozorňuje, kedy má cítiť.
Hana Lasicová dala náčrt filmovej adaptácie prečítať otcovi. Od neho prišiel návrh, aby sa vo filme slúžka Anka nezamilovala do muža, ale do ženy. „Bolo by to vizuálne zaujímavejšie a zároveň by to malo presah do súčasnosti,“ píše autorka v knihe. Dodáva, že pri práci na scenári s režisérkou cítili, že „tento zvrat výpoveď príbehu nezmení“.
Ten presah do súčasnosti je zrejme dnešná otvorená tematizácia homosexuálnych vzťahov. Najviac však zaujme konštatovanie, že obrat od heterosexuálneho zbližovania k vzťahu dvoch mladých žien na začiatku 20. storočia nezmení výpoveď príbehu. V skutočnosti sa toho zmení veľmi veľa.
V ROVNAKÝCH KLIETKACH
Resi je najstaršia dcéra panskej rodiny, jej život je riadený smerom k vydaju. Budúceho muža si nevyberá jej srdce, ale otec. Kritériom sú benefity pre rodinu a cieľom čo najrýchlejšie splodenie mužského potomka. Mladej žene nie je dožičené kúzlo zaľúbenosti a prvých dotykov, jasným míľnikom je svadobná noc, keď má dôjsť k počatiu. Celý jej život je drezúra, ktorá sa začína pri správnom sedení za stolom, pokračuje šnurovaním do korzetu a končí sa podrobením sa budúcemu manželovi.
Od slúžky Anky Resi delia svety, no ich klietky sú veľmi podobné. Ani slúžke nie je súdené romantické zbližovanie, pre mužskú časť personálu je od začiatku len sexuálnym objektom. Výhľad na akýkoľvek harmonický vzťah je v rámci uzavretého domu nulový. A to, že celý život slúžky sa skladá len z príkazov, vyplýva už z jej spoločenského statusu a pracovného zaradenia.
Zblíženie týchto dvoch mladých žien z rozličných vrstiev je dané hlavne tým, že ich situácia je podobná. Ide o podvedomé spolčenie sa proti patriarchálnemu teroru. Čo Resi a Anku spája, je nenaplnená túžba po nežnosti a dotyku.
Zatiaľ čo kniha je najmä záznamom vnútorného prežívania hlavnej postavy, film bolo potrebné rozpohybovať. Preto je zaľudnený silnými postavami, ktoré si nesú vlastné drámy.
Takýto obraz intímneho splynutia dvoch žien na začiatku 20. storočia možno považovať za legitímny. Otázka je, či je podaný uveriteľne.
VZŤAH AKO NÁVNADA
Dve dievčatá nemajú žiadnu sexuálnu skúsenosť, mužské telo je pre nich veľká neznáma. Netušia, čo sa v neodvratnom kontakte s ním bude diať. Všetko telesné je pre ne absolútne nové, zahalené neurčitými predstavami a spojené so strachom. Napriek tomu sa o pár scén neskôr prejavujú ako celkom suverénne aktérky vzájomného preplietania svojich tiel.
Nebadať u nich ani náznak nejakého vnútorného boja s „inou“orientáciou. V dobe, keď je heterosexuálny vzťah absolútnou spoločenskou normou, dievčatá nijako neriešia jej porušenie. Mladú slúžku netrápi, čo si o neštandardnom vzťahu budú myslieť dohliadajúce autority – mama, Pán Boh a cisár František Jozef.
Atmosféru porušenia tabu by mohli zahustiť oči rodinných príslušníkov a hrozba odhalenia dvojnásobne abnormálneho vzťahu medzi slúžkou a slečnou z panskej rodiny. Keď však k prasknutiu dôjde, reakcia je skôr vlažná. Ako by dve nahé ženy vo vani patrili aj na začiatku 20. storočia skôr k tomu všednejšiemu, čo môžete stretnúť vo vašej kúpeľni.
Z tohto pohľadu nepôsobí intímny vzťah dvoch žien vo filme ako pokus o autentickosť. Ale skôr ako atraktívna návnada pre diváka, na pozadí ktorej beží zobrazenie sociálnych pomerov v panskej rodine pred sto rokmi.
FIKCIA A SKUTOČNOSŤ
Na konci filmu sa slúžka Anka vracia z veľkomesta do Banskej Štiavnice. Z vety na plátne sa dozvieme, že s Resi sa už nikdy v živote nestretne. Vtedy sa objaví záber na skutočný štiavnický cintorín, na hrob Anny Murančíkovej, ktorá príbeh Slúžky inšpirovala. Tento obraz nás nevyhnutne hodí do reality. Svety sa prepoja a nastolí sa otázka, čo majú fiktívna a skutočná Anka vlastne spoločné.
Vieme, že vzťah so ženou to nebude, pretože ten bol dodatočne skonštruovaný pre účely filmu. Hľadiac na hrob v Štiavnici, divák uvažuje, čo by na to skutočná slúžka Anna povedala.