Nemci si opäť spytujú svedomie a lúčia sa s Ruskom
Na konferencii v Berlíne padlo mnoho výčitiek na adresu Nemecka, ale boli to práve nemeckí historici a intelektuáli, ktorí si pozvali ľudí zo strednej Európy vrátane Ukrajiny, aby si tieto výčitky vypočuli
Nemci svojím porozumením pre Rusko a svojimi miliardami za ruský plyn prispeli k rozpútaniu vojny. Vojnu pritom už od čias Hitlera z duše nenávidia, lenže tú súčasnú len zhoršujú neochotou vojensky Ukrajine viac pomáhať – s argumentom, že nechcú vojnu. Stali sa pacifistami a usilujú sa byť dobrí, lenže sú v tom takí dôkladní, že napokon spôsobia ďalšie zlo.
Tieto myšlienky mi bežali hlavou minulý týždeň na konferencii v Berlíne. Prijal som pozvanie, lebo som si chcel na vlastné oči overiť, ako vyzerá nemecké „Zeitwende“(historický obrat), ku ktorému sa Nemci odhodlali potom, čo Rusi zradili ich historické partnerstvo.
Poľská profesorka Anna Kwiatkowska Nemcom vytkla, že dávali vždy prednosť Rusom pred všetkými ostatnými štátmi v strednej Európe a že Ukrajinu nepovažovali za skutočný štát.
Ukrajinský historik Andrij Portnov (žije v Nemecku) opísal, čo sa jeho dcéra učí na gymnáziu: v učebnici je karikatúra škaredého ruského medveďa a odpudivého „strýka Sama“, ktorí sa naťahujú o malé dievčatko oblečené v modro-žltom. „Ukrajina je v nemeckých školách vykreslená ako bezmocná a nemá obeť súboja dvoch veľmocí,“povedal Portnov. Nemecké publikum zhrozene vzdychlo.
CENA ZA MIER
Mohli by sme sa od Nemcov učiť, ako si spytovať svedomie: sú v tom dôslední, ako napokon vo všetkom. Aj preto im trvá tak dlho, kým prežujú a pochopia svoje omyly. Nemeckí profesori, historici a intelektuáli počúvali výčitky účastníkov konferencie a súhlasne pokyvovali hlavami.
Snažia sa pochopiť, čo všetko pokazili už od 70. rokov, keď prijali doktrínu kancelára Willyho Brandta o zbližovaní s komunistickým Ruskom, vtedy ešte pod značkou Sovietsky zväz. Autorom tejto doktríny bol Brandtov poradca Egon Bahr, ktorý sa preslávil aj výrokom, že „mier je dôležitejší ako Poľsko“. Aj preto Nemecko (a najmä sociálna demokracia) ignorovala za komunizmu ruský útlak Poliakov a ignorovala aj poľské hnutie Solidarita. „Teraz je tým Poľskom Ukrajina a my nesmieme urobiť tú istú chybu,“povedala bývalá nemecká politička Marieluisa Becková.
Lenže práve nemecká dôkladnosť ich brzdí. Za celé dekády sa na univerzitách a v akademickej sfére usadili profesori ruskej literatúry a histórie, ktorí o Ukrajine nevedia nič alebo ju považujú za súčasť Ruska. „Je to strašné,“povedal mi pri káve
Andrij Portnov. Je takmer sám proti obrovskej presile nemeckých akademikov, ktorí si na interpretácii Ruska ako dôležitého nemeckého partnera založili kariéry.
Súčasťou „Zeitwende“musí byť aj obrat v myslení a vzdelávaní. Lenže Nemci sú príliš dôkladní a nevedia to urobiť tak ako my na Slovensku, keď sa stádo marxistov premenilo po roku 1989 švihnutím čarovného prútika na politológov.
O Rusku by mohli Nemcom namiesto akademikov rozprávať milióny imigrantov z bývalého sovietskeho bloku (žije ich v Nemecku takmer päť miliónov). Podľa profesora Hansa-Christiana Petersena je to najväčšia imigrantská komunita v Nemecku. „Poznajú Rusko, chcú hovoriť, ale Nemci ich nepočúvajú,“povedal.
Jedna z týchto čerstvých imigrantiek dostala slovo aspoň na konferencii v Berlíne. Irina Ščerbakovová založila a viedla legendárnu organizáciu Memorial, ktorá zhromažďovala svedectvá obetí stalinizmu. Až do minulého roku, keď ju Putinov režim zakázal.
„Rusi dodnes nepochopili, prečo sa rozpadol Sovietsky zväz,“povedala pokojným hlasom, z ktorého sálala únava z prehratého celoživotného zápasu. „Roky 1991 a 1992 zmizli z ruskej mysle, z tohto obdobia sa stala mŕtvola ruských dejín, ktorá leží ako prekážka na ceste k demokracii, zapácha stále viac, ožíva ako zombie a je čoraz agresívnejšia. Deštrukcia ruskej spoločnosti je dokonaná – od morálky až po vedu a umenie.“
NA VEĽKOSTI ZÁLEŽÍ
Ešte nejaký čas potrvá, kým to Nemcom naozaj dôjde. Nie je ľahké priznať si omyl, ak patríte k veľkému národu, lebo vtedy sa omyl stáva už vinou alebo prinajmenšom zodpovednosťou – za krvavú vojnu, zničenú krajinu a množstvo mŕtvych.
Na prvý pohľad túto tieseň v Berlíne necítite. Krčmy sú plné veselých mladých ľudí, mesto kypí dobrou energiou.
Ale neskoro večer som si pustil v hotelovej izbe televíziu a na všetkých kanáloch verejnoprávnej televízie bežali debaty o vojne na Ukrajine a o nemeckej zodpovednosti za ňu.
Opäť bola citovaná veta Egona Bahra o Poľsku a mieri, opäť bolo zdôraznené, aký obrovský to bol omyl, ktorý sa nesmie opakovať. Diskutujúci sa prekrikovali, bývalý liberálny politik z FDP si takmer trhal vlasy nad výrokmi političky z Die Linke (radikálnej ľavice), ktorá rovnako ako u nás Smer odmieta vojenskú pomoc Ukrajine. Politička však mala na rozdiel od Roberta Fica aspoň toľko poctivosti, že Putina nazývala zločincom.
Nemecká debata o Ukrajine a Rusku má monumentálne rozmery, ako napokon v Nemecku všetko. Ten rozdiel je naozaj vo veľkosti. Na Slovensku môže povedať ktokoľvek hocičo, Fico môže tárať o tom, že s Rusmi chceme byť priatelia, z čoho nevyhnutne vyplýva, že s Ukrajinou sa priateliť nechceme. Rusko sa však s malými národmi nepriatelí, ono ich buď okupuje, alebo využíva. Ale nikoho v Európe nezaujíma, čo sa povie na Slovensku, sme takí bezvýznamní, že môžeme ublížiť len sami sebe.
Preto je nemecká debata taká zaujímavá. Zeitwende je síce nepreložiteľné slovné spojenie, ale tá premena sa tam naozaj deje. Nemci sa naozaj odpútavajú od Ruska, s ktorým si ponad strednú Európu rozumeli po celé stáročia. Konečne.