Kým chceme byť?

Aby sa roky komunizmu a roky slobody na Slovensku vyrovnali, chýba ešte šesť, sedem rokov

Tento mesiac si pripomenieme 75 rokov od „Víťazného februára“v roku 1948. Pretože som len o niekoľko mesiacov starší, môžem sa považovať za „svedka“týchto rokov. Sú to takmer dve rovnaké obdobia ostatných, novodobých slovenských dejín. Čo sa dá o nich dnes heslovite povedať?

Na prvom mieste môžeme konštatovať, že za komunizmu išiel čas veľmi pomaly. Žili sme v uzavretej krajine, pri moci bola stále jedna vláda, okrem rodinných udalostí bol život bez zmeny. Naproti tomu roky slobody ubehli veľmi rýchlo. Vlády sa menili, otvoril sa nám svet, médiá nám prinášajú stále nové informácie. V slobode akoby sme žili rýchlejšie, a teda kratšie.

Samozrejme, nemožno porovnávať život za komunizmu pre ľudí, ktorí mali iný politický a spoločenský názor ako komunistická strana, s dnešnými názorovými oponentmi vlád. Sedemdesiattritisíc politických väzňov, odsúdených na viac ako osemdesiattisíc rokov väzenia na Slovensku, postihy ich rodín a výlučné postavenie členov komunistickej strany v spoločnosti je našťastie navždy minulosťou. Na tomto poli niet čo porovnávať. Ale to nie je všetko.

Za komunizmu sme boli izolovaní od najnovších poznatkov vedy a techniky, mali sme síce zaujímavých ľudí, ale z objektívnych príčin sme sa ťažko mohli porovnávať s vyspelým Západom. Ale vyrástli tu duchovné i spoločenské autority, ktoré svojím svedectvom i videním sveta možno považovať za súčasť a obohatenie slobodných európskych dejín. V cirkvách spomeniem ľudí ako monsignor Viktor Trstenský, biskup Ján Korec, evanjelický kňaz Pavel Uhorskai, v kultúre Dominik Tatarka, Milan Hamada a ďalší. Ich názor znamenal doma i vo svete veľa.

V slobode nám vďaka kontaktom s cudzinou a novými technológiami vyrastajú na Slovensku odborníci na európskej i svetovej úrovni, pokiaľ ide o ľudský kapitál, nemáme dôvod byť frustrovaní. V dnešnej dobe, plnej internetovej nenávisti, facebooku a hoaxov, sa však len ťažko presadzujú osobnosti s celospoločenským dosahom. Ich slová zanikajú často v záplave priemernosti a hrubosti, ktorá nás obklopuje. Výzvou pre nich je, aby neprestali podávať svedectvo, rovnako ako spomínaní ľudia za komunizmu.

K tomu, aby sa roky komunizmu a roky slobody na Slovensku vyrovnali, chýba ešte šesť, sedem rokov. Dnešné politické i spoločenské problémy na Slovensku súvisia však nielen s korupciou a generačným vyhorením. Za štyridsať rokov komunizmu, a najmä v jeho závere, sme si na Slovensku uvedomili, kým, alebo čím nechceme byť. V novembri 1989 sme to spontánne vyjadrili.

Náš najväčší problém dnes je, že nevieme, kým sme, alebo ešte viac, kým chceme byť. Táto otázka stojí nakoniec v pozadí všetkých politických a spoločenských zápasov. Aby sme pri hľadaní odpovede nepremárnili celých štyridsať, slobodných biblických rokov, zostáva nám ešte teda šesť, sedem rokov. Uplynulých tridsaťštyri rokov pritom nemusí byť zbytočných. Aj za komunizmu rozhodli nakoniec tie posledné roky. Február 1948 s jeho tragickými dôsledkami i spoločenské zápasy za roky slobody by nám na diskusiu o nás mohli stačiť.