Nie som žiadna obeť
Pamela Anderson hovorí v dokumente o nestabilnom detstve, znásilnení, pózovaní pre Playboy aj o nevydarených manželstvách
Je ťažké nevedieť, kto je Pamela Anderson, ak máte viac ako tridsať. Bez ohľadu na to, či ste patrili k fanúšikom seriálu Baywatch, alebo ste v ranom veku internetu sťahovali domáce video, na ktorom má sex so svojím manželom, alebo ani jedno z toho.
Stala sa neprehliadnuteľným symbolom 90. rokov. Sexsymbolom, ak to chcete presnejšie.
Dnes má 55 rokov, za sebou päť manželstiev a dvoch dospelých synov.
Práve oni ju vraj podnietili k tomu, aby svoj príbeh povedala sama za seba. Tak ju tu máme: v podobe autobiografie s názvom Love, Pamela a dokumentu Pamela, A Love Story, ktorý práve beží na Netflixe.
Je ešte niečo nové, čo môžeme vidieť na Pamele Anderson? Nuž, v podstate úplne všetko. Akurát je to tentoraz výsostne jej vlastnými slovami a v rámci hraníc, ktoré si sama určila.
ĽUDÍ MÔŽEM IBA PREKVAPIŤ
„Rozhodla som sa, že nebudem mať na sebe žiaden mejkap,“vraví štábu, zatiaľ čo je uvelebená v kresle a krátko nato spočiatku s vážnym výrazom dodáva: „A čo keby som bola po celý čas nahá? Nie je tu čo skrývať.“
Keď to hovorí, nie je v tom žiadna lascívnosť ani provokácia. Skôr nadhľad a ešte istý druh temperamentu, espritu, ktorý v nej zjavne prežil aj viacero fatálnych kotrmelcov. Pôsobí veľmi uvoľnene, väčšinu času v širokých, no čiastočne priehľadných bielych šatách s odhaleným ramenom, vedomá si svojho mena, veku, svojho tela a tváre – a najmä svojich rozhodnutí –, ktoré ju dostali tam, kde je dnes.
Je späť v meste Ladysmith na kanadskom ostrove Vancouver Island, kde vyrástla. Tesne pred pandémiou sa tam vrátila po rozchode s francúzskym futbalistom Adilom Ramim, manželom číslo štyri.
Pri renovácii domu, do ktorého celý život len posielala prebytočné topánky, stohy denníkov a videokaziet, detailne mapujúcich takmer každý jej pohyb („aby existovali dôkazy, keby sa mi niečo stalo!“), sa spoznala s mužom, ktorý bol zjavným opakom všetkých predošlých „zlých chlapcov“. Nemohlo by to konečne vyjsť?
Piaty manžel sa v dokumente napokon iba mihne. Kým materiál zamieril do strižne, bolo po vzťahu. Azda by nad piatym nevydareným manželstvom už ktosi zalomil ruky alebo sa utápal v sebaľútosti, ona nie. „Ó, drahá,“komentuje to s ironickým povzdychom v rozhovore s novinárkou britského Guardianu, ktorá ju na ostrove navštívila. „Normálnosť bola zo všetkého najhoršia.“
Dá sa to pochopiť. Dá sa tomu všetkému, čo hovorí o svojom živote, pomerne ľahko uveriť. Je to len šikovná manipulácia? Snaží sa o sebe vytvoriť lepší obraz, než aká v skutočnosti je? Ak by to tak aj bolo, má na to niekto väčšie právo ako práve ona?
„Ľudí môžem iba prekvapiť,“vraví Anderson pre New York Times a je to presné.
AKO TO MOHLA PREŽIŤ?
Mala dvadsať, keď si ju všimli na futbalovom zápase v tričku s logom piva Labatt a urobili z nej jeho tvár. Odtiaľ to bolo z kanadského malomesta do Kalifornie a k „škandinávskej blond“už len na vzdialenosť jedného telefonátu, ktorý jej zmenil život.
„Bol to prvý gentleman, akého som kedy stretla. Prvá osoba, ktorá hovorila tým spôsobom: Miláčik, miláčik,“opisuje Hugha Hefnera, zakladateľa magazínu Playboy, familiárne Hefa. Ani po rokoch nie je ochotná čo i len na okamih pripustiť, že Hef bol odjakživa starý chlipník využívajúci naivné dievčatá, akým bola aj ona.
Po prvom pózovaní vracala, no dodnes vníma Playboy ako príležitosť, ktorá jej po prvýkrát umožnila vziať vlastnú sexualitu do svojich rúk. Aspoň na chvíľu. Vidí ho ako ruku, ktorá ju a mnohé ďalšie dievčatá vytiahla zo života, ktorý nestál za veľa.
Vracia sa k spomienkam na detstvo a rodičov, pohltených vlastným búrlivým manželstvom, ktorí neboli práve vzorom zdravých vzťahových
Museli by vám vyoperovať akúkoľvek empatiu, aby ste necítili to poníženie, o ktorom hovorí v súvislosti s ukradnutým intímnym videom a snahou brániť sa na súde v pokročilom štádiu tehotenstva. Po výsluchu, kde sa jej pýtali na to, aké sexuálne polohy uprednostňuje a aké časti svojho tela má najradšej, sa vraj opäť cítila ako to dvanásťročné dievča, ktoré prežilo znásilnenie.
„Snažili ste sa o tom pocite hovoriť?“pýta sa jej reportérka. „Ťažko sa to dalo vtesnať do rozhovoru s Lettermanom, keď jediné, o čom chceli hovoriť, boli moje prsia.“
Aj vtedy, aj potom mala pocit, akoby to všetko mala napísané na čele. A časom tomu sama začala veriť. Priznáva, že zišla z koľají. „Na dvadsať rokov som zmizla – aj sama sebe. Pila som, skúšala som drogy – a to sa pritom ku mne tak nehodí.“
Lenže teraz je „späť“, a keď vidí, že platforma Hulu nakrútila seriál Pam & Tommy, ktorý sa celý točí okolo jej vzťahu s otcom jej detí Tommym Leem a ukradnutej videokazety, zúri.
Odmieta sa na to pozerať, odmieta komunikovať s herečkou, ktorá jej po prijatí tejto ponuky napísala list. Odmieta sa opäť stať objektom, stratiť kontrolu nad vlastným životom. „Ako to vôbec mohli urobiť?“pýta sa rozčarovane a má pocit, že znova ju niekto okradol a ešte na tom aj zarobil.
LÁSKA VO FORME EMPATIE
Je nepochybne zámer, že názov knižnej biografie aj dokumentu o Pamele Anderson obsahujú slovo láska. Ak ide o lásku partnerskú, jej príbeh by mohol slúžiť ako exemplárny príklad, ako to nerobiť.
Lenže viac než o lásku k iným tu ide o lásku k sebe. Pamela Anderson totiž rekapituluje jedno na prvý pohľad pochybné rozhodnutie za druhým s hlbokou empatiou voči sebe samej. Možno si nevyberala dobre, možno sa celý život nevymanila zo zlých vzorcov, ktoré nabrala v mladosti, ale zato vedela, kde sú hranice. Hneď ako prišlo na fyzické či psychické násilie, odišla, nech si ktokoľvek myslí, čo chce. „Ja nie som žiadna kráska v núdzi. Som schopná, a to niektorí muži skrátka neznášajú,“hovorí v dokumente.
Je v tom istá úľava, ako sa nesnaží zmeniť, kým je, ani ospravedlňovať, ani vykúpiť tým, že by si len sypala popol na hlavu. Jediné, o čo jej vraj ide, je „stať sa opäť ľudskou bytosťou“, a to sa jej darí.
Aj režisér Ryan White priznal, že už keď sa s ňou prvýkrát rozprával cez Zoom, totálne si ho podmanila. Bola úplne inou osobou, než za akú ju dovtedy považoval. Inou osobou, než akú ju dovtedy prostredníctvom médií videl. Rozhodol sa, že ju nechá, nech ho vedie svojím príbehom. Možno to nebolo najlepšie režisérske rozhodnutie jeho života, ale ak ho mal niekedy urobiť, nemohol si vybrať lepšiu príležitosť.
Mnohé veci v samotnom dokumente ostávajú nedopovedané alebo sa ani nespomínajú – jej neslávna dvojnásobná účasť v reality šou, zvláštny vzťah k Julianovi Assangeovi, kontakty s Vladimirom Putinom, ktorého v časoch angažovania sa pre organizáciu PETA na ochranu zvierat opakovane (úspešne) vyzývala na pomoc, ale toto je skrátka to, čo v tejto chvíli chcela o sebe povedať, a bodka.
*
Keď vlani získala Pamela Anderson ponuku na úlohu Roxie v muzikáli na Broadwayi, nebola jediná, kto pochyboval, či to zvládne. V čiernom kostýme s vyčesanými vlasmi a so sýtym červeným rúžom tam náramne pripomínala inú ikonu – Marilyn Monroe.
Podobnosť pritom nespočíva iba vo výzore. Kľúčový rozdiel je však ten, že Marilyn Monroe sa nedožila ani tridsiatych siedmych narodenín. Dodnes ľudí fascinuje jej krása a v stvárňovaní jej pohnutého osudu zachádzajú až na hranice znesiteľnosti, ako to nedávno urobil režisér Andrew Dominik v diskutovanom filme Blonde.
Pamela Anderson svojou autobiografickou výpoveďou nezabráni tomu, že o nej budú ľudia nakrúcať filmy, aké si zaumienia. A nevyzerá to ani tak, že by sa z rekapitulácie všetkých svojich skrachovaných vzťahov nejako zásadne poučila, keďže hovorí, že na „lásku treba odvahu“.
Ale odteraz tu už budú znieť aj jej vlastné slová o tom, že sa necíti ako obeť. A možno jej bude odteraz o čosi viac ľudí držať palce v tom, aby jej niektorý z ďalších bláznivých snov už vyšiel, nech je to čokoľvek. Napríklad aj túžba byť opäť ľudskou bytosťou.