Milan Hamada a jeho kultúrna misia
Je šťastím slovenskej kultúry, že posledné tri desaťročia svojho života sa literárny teoretik, historik a kritik Milan Hamada mohol venovať výchove nových generácií
Uplynulé dni ochudobnili slovenský verejný život, slovenskú vedu a kultúru – i rodinu a okruh priateľov – o jednu z najdôležitejších a profilujúcich osobností; 13. februára nás vo veku 89 rokov opustil prof. PhDr. Milan Hamada, DrSc.
Dnešné mladšie generácie slovenských vzdelancov i verejne činných osôb – s výnimkou jeho profesijných kolegov a žiakov – majú zrejme o Milanovi Hamadovi a jeho niekdajšej zásadnej misii v našom kultúrnom živote už len matné povedomie. A pritom on bol svojho času prvoradou veličinou medzi tými, čo svojimi aktívnymi intelektuálnymi výkonmi dávali vnútorný obsah neskoršiemu historickému pojmu „šesťdesiate roky“ako obdobiu, v ktorom sa začali otriasať základné marxistické dogmy o vzťahoch spoločnosti a jednotlivca; z pôdy literárnej kritiky formuloval predstavy a postuláty, ktoré mali korene v nemarxistických filozofických smeroch, a v jeho kritickom a polemickom podaní bezprostredne presahovali do spoločenského života a do politiky. To sa mu neskôr stalo osudným – na šťastie slovenskej kultúry nie navždy, nie definitívne.
Doba, v ktorej Milan Hamada prežíval svoje hviezdne hodiny, teda šesťdesiate roky minulého storočia, bola dobou zápasov o rozširovanie priestorov slobody aj pre všetky druhy kultúrnej tvorby i v jej predtým nepoznaných či netolerovaných formách; súčasne to bola doba, keď sa všetky intelektuálne, kultúrne a umelecké aktivity takrečeno kódovali politicky: prakticky každý prejav z týchto sfér sa interpretoval ako „politikum“: hocijaká báseň mohla byť „politikom“práve tak ako divadelné predstavenie; abstraktná maľba bola „politikum“rovnako ako prípadná výstava, kde bola taká maľba prezentovaná. Politika a kultúra v Hamadových hviezdnych časoch boli v tesnom objatí o to viac, o čo viac sa kultúra a umenie z toho objatia chceli vymaniť. Takmer z každého, kto sa zúčastňoval vtedajších zápasov – hoci čo len o tvarové/formové problémy umeleckého diela – sa časom nevyhnutne stal „homo politicus“. Tak aj z autora tohto textu, o Milanovi Hamadovi ani nehovoriac. On bol však na tie zápasy pripravený takpovediac vedecky.
METODOLOGICKÉ ROZHRANIA
Roku 1964 obhájil v Ústave slovenskej literatúry SAV dizertáciou Od baroka ku klasicizmu (knižne v roku 1967). V nej preskúmal rozhranie barokovej autorskej a anonymnej ľudovej literatúry i rozhranie tejto ľudovej tvorby a neanonymnej tvorby meštiansko-ľudového pôvodu, a samozrejme: rozhranie baroka a klasicizmu v slovenskom literárnom kontexte vôbec. Pri tomto výskume sa prepracoval k dvom okruhom otázok, k dvom súvisiacim, ale kvalitatívne odlišným „svetom“, ktoré ho zaujali aj v iných súvislostiach: k svetu metodologických rozhraní a k svetu prechodových fáz. Kým v tej prvej sfére nachádzal aj neskôr, ba donedávna, svoje nástroje, ten druhý svet, svet prechodových fáz, sa mu stal literárnovednou, ale aj filozofickou, historiografickou a politickou, resp. aj politologickou témou.
Jeho až intímne osobné „metodologické rozhranie“bolo rozhraním medzi literatúrou a filozofiou, kde pod filozofiou sa rozumela „naozaj filozofia“, a nie jej dobová, marxisticky redukovaná verzia. Hamada sa totiž pomerne včas – a na základe aktívneho záujmu – dostal k súdobej francúzskej a nemeckej filozofii, najmä k existencializmu a k fenomenológii, a jeho následné implicitné umiestnenie sa „mimo marxizmu“a explicitné prihlásenie sa k antropologizujúcim myšlienkovým smerom ho začiatkom šesťdesiatych rokov nevyhnutne doviedli do konfrontácie s dobovou bezduchosťou, ktorá vyznávala jedinú metodológiu a akceptovala jedinú filozofiu: takú, v ktorej bol človek, jednotlivec, iba materiálom na dosahovanie „spoločenských cieľov“. Hmotným podkladom týchto konfrontácií bola mu literatúra a literárna kultúra, a nástrojom sa stala literárna kritika.
ODMENENÝ TRESTOM
Prielom Milana Hamadu do slovenskej literárnej kritiky začiatkom šesťdesiatych rokov bol impozantný a je dodnes pamätný aj preto, že Hamada veľmi včas jemnou textovou analýzou najmä poetických textov odhalil, že to, čo dobová ideológia s vážnou tvárou propagovala ako prechodovú fázu „medzi kapitalizmom a komunizmom“, teda „socializmus“, je síce prechodová fáza, ale je to fáza prechodu medzi dvomi ľudskými situáciami: situáciou (orwellovského) zotročenia a situáciou slobody. Asi to nikdy presne takto vyhrotene nepovedal, ale generačne dôležité bolo, že takto sme to v tom čase z jeho textov čítali. Jeho polemika s Vladimírom Mináčom, vedená roku 1964, i ďalšie Hamadove analytické a kritické prejavy, ktoré postupne čoraz väčšmi presahovali literárne rámce a týkali sa celej kultúry, ba celej dobovej spoločenskej situácie, na Slovensku priamo a bezprostredne utvárali atmosféru a nastoľovali éru relatívne liberálneho myslenia posledných dvoch tretín šesťdesiatych rokov. Tieto texty a táto atmosféra sú zachytené v jeho knihách V hľadaní významu a tvaru z roku 1966, Básnická transcendencia z roku 1969 i v súbore Sizyfovský údel z roku 1994.
Hamadov intelektuálny prínos k tzv. obrodnému procesu bol, samozrejme, ľahko identifikovateľný a po potlačení celého projektu bol pri prvej príležitosti odmenený trestom: zbavili ho zamestnania a nemohol publikovať práce zo svojho odboru. On niesol svoju situáciu dôstojne a v tvrdých podmienkach zamestnanca Pedagogickej knižnice sa dlhé roky venoval tomu, čomu sa venovať mohol: dejinám starších období pedagogiky na Slovensku. Pritom a ponad to sa mimovoľne, ale nevyhnutne a logicky, pretože pripravený na rolu, dostal do pozície kultúrneho historika, historika politického myslenia a filozofa dejín a z týchto pozícií obsadzoval čoraz širšie výskumné priestory. Od polovice sedemdesiatych rokov postupne publikoval množstvo vedeckých statí, v ktorých študoval a interpretoval veľkú šírku javov a osobností reformačnej, barokovej, predosvietenskej a osvietenskej kultúry a ktoré napokon mohol v polovici deväťdesiatych rokov zhrnúť do impozantného a zásadného diela Zrod novovekej slovenskej kultúry (1995).
Je šťastím slovenskej kultúry, že posledné tri desaťročia svojho života sa mohol Milan Hamada venovať výchove nových generácií. Mojím šťastím bolo, že v mladosti som ho mohol pokladať za svojho kolegu, priateľa, aj učiteľa.
Bol prvoradou veličinou medzi tými, čo svojimi aktívnymi intelektuálnymi výkonmi dávali vnútorný obsah neskoršiemu historickému pojmu „60. roky“ako obdobiu, v ktorom sa začali otriasať základné marxistické dogmy o vzťahoch spoločnosti a jednotlivca