Hrozí jadrová vojna!
Vo fantázii všemocnej podriadenosti má Amerika magickú moc prostredníctvom úplnej nečinnosti obnoviť pokojný status quo, v ktorom by sme všetci mohli pokojne spať
Titulok mal, samozrejme, len prilákať čitateľa. A tiež upozorniť na to, že práve to je problém v diskusii o ruskej invázii. Médiá upútajú vašu pozornosť sloganmi ako Eskalácia!, Jadrová hrozba! či dokonca Jadrová vojna! Funguje tu motív zisku, ktorý využívajú ruskí propagandisti, keď odkazujú na jadrové zbrane. Nanešťastie namiesto zvažovania rizík, ktoré by prispeli k triezvej konverzácii, tu máme skôr počítanie dolárov.
To je jeden z dôvodov, prečo by sme sa mali hanbiť za našu diskusiu o jadrovej vojne, ale nie ten hlavný. Naša nukleárna diskusia je spôsob, ako si nárokovať pozíciu obete a potom obviniť skutočné obete. Keď zameriame svoju pozornosť na hypotetickú streľbu rakiet, predstavíme si, že sme obeťami. Zrazu sa zdá, že na skutočnej vojne už nezáleží, pretože si predstavujeme, že naše životy sú ohrozené. A zdá sa, že na vine sú Ukrajinci. Keby len prestali bojovať, všetci by sme mohli byť v bezpečí. Samozrejme, presne takto chcú ruskí propagandisti, aby sme uvažovali. A to je nesprávne.
FANTÁZIA VŠEMOCNEJ PODRIADENOSTI
Nie je to nesprávne len z morálneho hľadiska, aj keď to nemožno poprieť. Skutoční
Ukrajinci v skutočnosti bojujú a umierajú vo vojne, ktorá slúži našej bezpečnosti nespočetnými spôsobmi vrátane zníženia rizika jadrovej vojny, ako o tom budem písať nižšie. A my trávime čas predstavou vlastnej obete?
Podľahnúť ruským rečiam o jadrovej vojne je však tiež nesprávne – a to je zahanbujúce
– aj zo strategického pohľadu. Je to príklad narcistickej fantázie, ktorá sa vznáša nad diskusiami o americkej zahraničnej politike: fantázia všemocnej podriadenosti. Toto je predstava, zrodená z americkej výnimočnosti a netrpezlivosti; keďže za všetkým stojí Amerika, všetko bude v poriadku, ak Amerika neurobí nič. Ak budeme robiť to, čo chcú ruskí propagandisti, a neurobíme nič pre Ukrajinu, potom (v tejto fantázii) žiadna jadrová vojna nebude.
Vo fantázii všemocnej podriadenosti má Amerika magickú moc prostredníctvom úplnej nečinnosti obnoviť pokojný status quo, v ktorom by sme všetci mohli pokojne spať. Ale Amerika takú moc nemá. A neexistuje spôsob, ako nič nerobiť. Americkí tvorcovia politiky musia konať v určitom prostredí, ktoré tvoria mnohí aktéri v zložitých interakciách, v ktorých bude mať ničnerobenie vždy dôsledky, rovnako ako bude mať vždy dôsledky robenie niečoho. Nerobiť nič v skutočnosti znamená vždy niečo robiť a zvyčajne (ako v prípade ruskej invázie) je to niečo nesprávne! V tomto prípade by ničnerobenie (na podporu Ukrajiny) zvýšilo riziko jadrovej vojny. Tým, že urobili niečo konkrétne, teda dodávkami zbraní Ukrajine, Spojené štáty pomohli Ukrajincom znížiť šance na jadrovú vojnu.
Tento argument však môžem uviesť len vtedy, ak ma budete nasledovať do sféry strategického myslenia. Musíme to urobiť krok za krokom.
NAJPRV TREBA PREKONAŤ ÚZKOSŤ
Fantázia všemocnej podriadenosti buduje a uvoľňuje úzkosť. Niekto v Rusku prezentuje hrozbu, bezhlaví komentátori a propagandisti ju umocňujú a my potom hľadáme rýchly spôsob, ako sa zbaviť strachu. Alebo inak: Spojené štáty posielajú zbrane, bezhlaví komentátori a propagandisti kričia Eskalácia! a my opäť hľadáme rýchly spôsob, ako sa zbaviť strachu. Keď sa to stane zvykom, nahradí to premýšľanie o rizikách a výhodách.
Zo psychologického hľadiska je fantázia všemocného podriadenia sa pochopiteľná. Chápme ju teda ako psychológiu – a tiež pochopme, že ju Rusi používajú ako psychológiu. Fantázia je použitá proti nám. Aby sme tomu odolali, musíme na to myslieť. A keď sa budeme snažiť spod nej vymaniť, musíme si uvedomiť, že je tu na to, aby zabránila strategickému mysleniu.
Takže hlboký nádych. Rusko má záujem o úzkosť, médiá sa zaujímajú o úzkosť i vaše telo môže byť paralyzované úzkosťou. Dostať sa cez ňu je najťažšia úloha. Keď to však urobíme, strategické myslenie už bude tou ľahšou úlohou.
ŠTYRI DÔVODY PRE POMOC
Strategické myslenie sa začína v reálnom svete. Rusko napadlo Ukrajinu. To sa stalo a my sa nemôžeme preniesť späť do sveta v roku 2021. (Aj keby sme to nejako dokázali, ocitli by sme sa opäť vo svete, kde sa Rusko chystalo napadnúť Ukrajinu…) Najrozumnejšou jadrovou politikou vo svete, kde došlo k invázii, je pomôcť Ukrajine vyhrať konvenčnú vojnu. Sú pre to štyri dôvody.
Po prvé, ak by ruské jadrové vydieranie uspelo, bola by to katastrofa pre každého. Ak by ktorýkoľvek jadrový štát mohol odkazmi na svoje jadrové zbrane k niečomu nútiť ostatných, potom by sa znemožnila zahraničná politika akéhokoľvek typu; štáty, ktoré nemajú jadrové zbrane, by museli vždy ustúpiť a svet by riadili jadrové štáty. Ak bude ruské jadrové vydieranie úspešné, môžeme očakávať nielen viac ruského jadrového vydierania, ale aj jadrového vydierania zo strany iných jadrových mocností. Môžeme tiež očakávať, že jadrové zbrane budú vyrábať aj ďalšie krajiny, len aby odolali budúcemu vydieraniu. A tak podpora Ukrajiny znižuje šance na jadrovú vojnu tým, že ukazuje, že jadrové vydieranie nefunguje.
Po druhé, malo by sa zabrániť globálnemu šíreniu jadrových zbraní. Riziko jadrovej vojny má matematický charakter. Čím viac krajín má jadrové zbrane, tým je pravdepodobnejšie, že budú použité. Ruská politika tlačí svet k šíreniu jadrových zbraní. Ukrajina sa v roku 1994 svojich jadrových zbraní vzdala. Potom ju Rusko napadlo v roku 2014 a znova v roku 2022. Poučenie pre nejadrové štáty teda je, že na to, aby zabránili ruskej invázii alebo invázii akejkoľvek jadrovej mocnosti, budú potrebovať jadrové zbrane. Spôsob, ako zabrániť takémuto výsledku, je, že Ukrajina zvíťazí v konvenčnej vojne. A tak podpora Ukrajiny znižuje šance na jadrovú vojnu tým, že znižuje pravdepodobnosť šírenia jadrových zbraní.
Po tretie, pravdepodobnosť európskeho scenára jadrovej konfrontácie treba znížiť tak, ako je to len možné.
Ak by ktorýkoľvek jadrový štát mohol odkazmi na svoje jadrové zbrane k niečomu nútiť ostatných, potom by sa znemožnila zahraničná politika akéhokoľvek typu; štáty, ktoré nemajú jadrové zbrane, by museli vždy ustúpiť a svet by riadili jadrové štáty.