Hrozí jadrová vojna!

Tým scenárom je veľká vojna medzi Ruskom a NATO, v ktorej by boli jadrové mocnosti na oboch stranách. Vo svojej sovietskej a neskôr ruskej verzii táto vízia prenasleduje mysle Američanov a Európanov už desaťročia. Vďaka ukrajinskému odporu je takáto vojna oveľa menej pravdepodobná, ako bola. Na Ukrajine sa ničia sily, ktoré Rusko mohlo použiť pri útoku na člena NATO. Dokonca aj v scenári, kde Rusko nejakým spôsobom zaháji ofenzívu proti štátu NATO, sa akékoľvek pokušenie použiť jadrové zbrane ako odpoveď znižuje s vedomím, že Rusko môže byť porazené v konvenčnej vojne. A tak podpora Ukrajiny znižuje šancu na jadrovú vojnu, čím je menej pravdepodobný aj európsky scenár.

Po štvrté, aj ázijský scenár jadrovej konfrontácie by mal byť taký nepravdepodobný, ako je to len možné. V posledných niekoľkých desaťročiach dominovala diskusiám vo Washingtone možnosť čínsko-americkej konfrontácie o Taiwan. Američania boli frustrovaní a vystrašení z toho, čo považujú za nevyhnutnosť konfrontácie. Myšlienka, že by to mohla odvrátiť nejaká iná krajina, nebola nikdy súčasťou diskusie. Ale práve toto sa deje. Ukrajinci odporom voči Rusku prinútili Peking, aby uznal, že útočné operácie sú riskantné a môžu sa skončiť zle. Peking v žiadnom prípade nestratil záujem o Taiwan, ale dá sa povedať, že akýkoľvek drastický krok bol odložený, prinajmenšom o niekoľko rokov.

A bude to pár dôležitých rokov. Pred rokom, keď Rusko napadlo Ukrajinu, sa stále tradovalo, že Čína je rastúcou mocnosťou. V širšom americkom uvažovaní o tomto všetkom to bola podstata problému: rastúca mocnosť (Čína) sa musí konfrontovať s upadajúcou mocnosťou (USA). Dnes je však to, či je Čína rastúcou mocnosťou, jasné oveľa menej. Ukrajinci oddialili najnebezpečnejší scenár, a tým nás mohli dostať cez najnebezpečnejší moment. Je pozoruhodné, že to všetko urobili bez toho, aby konfrontovali priamo Čínu. A tak podpora Ukrajiny znižuje šancu na jadrovú vojnu tým, že ázijský scenár je oveľa menej pravdepodobný.

ZVLÁŠTNA EMPATIA K PUTINOVI

Ak chceme znížiť riziko globálnej jadrovej vojny, mali by sme Ukrajincov vyzbrojiť. Tým sa zníži príťažlivosť jadrového vydierania, riziko šírenia jadrových zbraní i pravdepodobnosť načrtnutých scenárov.

Ak máme na mysli lokálne použitie jadrových zbraní Ruskom na Ukrajine, to je iná otázka. Nedá sa to vylúčiť, ale je to riziko, o ktorom majú právo diskutovať Ukrajinci, keďže ide o ich krajinu a ich ľudí. Znovu a znovu dávali najavo, že dodávka západných konvenčných zbraní je ich prioritou. Dalo by sa povedať, že Ukrajinci nesprávne odhadujú riziká, to by však zaváňalo koloniálnou aroganciou, ktorá mnohých z nás už dávno presvedčila, že Ukrajina by neodolala alebo by bola rýchlo porazená. Ukrajinské vedenie vie, čo robí. A robí to, čo od neho chcú jeho voliči. Namiesto toho, aby sme len počúvali Ukrajincov a ich hodnotenie rizika, pátrame po Putinových vnútorných myšlienkach. Keď si ľudia predstavia použitie ruských jadrových zbraní na Ukrajine, do hry vstupuje istá zvláštna empatia: Putin bude mať pocit, že je pritlačený k stene, že nemá na výber.

Ak to považujeme za hypotézu, vidíme, že bola vyvrátená. Rusko prehralo bitky o Kyjiv, Charkiv i Cherson bez použitia jadrových zbraní. Rusko utrpelo takmer rok prekvapivých porážok rôzneho druhu, v neposlednom rade zažilo kolaps celého svojho vojnového plánu, ktorý zahŕňal zvrhnutie ukrajinskej vlády a kontrolu nad celou krajinou. A predsa žiadne jadrové zbrane nepoužilo. Namiesto toho sa po každej porážke objavujú príbehy o tom, ako Rusko v skutočnosti nebolo porazené. To stojí za povšimnutie. Eskalácia, ktorú človek skutočne vidí, je eskalácia naratívu. Vysvetľovanie porážky ako víťazstva si od Rusov vyžaduje čoraz viac práce. Ale zatiaľ to zvládli.

NASADENIE REČÍ NAMIESTO ZBRANÍ

Vojny sa končia, keď je ohrozená politická moc vládcov, a my sme tento bod ešte nedosiahli. Keď sa tak stane, Putin bude cítiť hrozbu v Moskve, nie na Ukrajine. V takejto situácii mu použitie jadrových zbraní na Ukrajine nepomôže. Ale stiahnutie konvenčných síl z Ukrajiny pre boj o moc v Rusku by už mohlo. Počas tohto boja o moc žiadny Rus, ktorý sa snaží ovládnuť Kremeľ, neprizná, že vojna na Ukrajine je stratená. Namiesto toho budú uchádzači o moc súťažiť so svojimi naratívmi o tom, aké veľké v skutočnosti bolo ruské víťazstvo. Očakávam, že ďalší ruský vodca (alebo Putin, ak ním zostane) bude tvrdiť, že Rusko získalo mimoriadne víťazstvo nad NATO tým, že zlikvidovalo sily NATO na Ukrajine skôr, ako mali šancu prejsť na ruské územie.

V globálnom aj ukrajinskom prostredí ruská kalkulácia hovorí, že vyhrážky jadrovými zbraňami odradia Európanov a Severoameričanov od posielania zbraní. Ale nasadenie rečí je veľmi odlišné od nasadenia zbraní. V skutočnosti ide o alternatívu. Príliš ľahko predpokladáme, že slovo musí predchádzať činu. Ale tu je skutkom slovo. Keď je politikou nasadzovanie jadrových rečí, potom nasadenie jadrových zbraní túto politiku ruší. Implicitná hrozba už po skutočnom použití nie je dostupná. A ruské vedenie vie, že keby Rusko použilo jadrovú zbraň na bojisku, Američania a všetci ostatní by poslali na Ukrajinu oveľa, oveľa viac zbraní.

Použitie jadrovej zbrane na ukrajinskom bojisku by však pre Rusko predstavovalo oveľa vyššie náklady nielen v súčasnosti, ale aj v priebehu nasledujúcich rokov a desaťročí. Moskva by stratila aj tú predbežnú podporu, ktorú má po celom svete dnes. Stratila by svoju schopnosť prezentovať sa ako obeť v medzinárodných vzťahoch. Jej vodcovia by vedeli, že si ich budú pamätať ako zločincov a vyvrheľov. A to ešte nehovoríme o tom, čo sa zvyčajne spomína ako prvé: priame odstrašovanie. Ak by Rusko prelomilo tabu používania jadrových zbraní, jeho vlastný status vojenskej veľmoci by bol dramaticky ohrozený vojenskou reakciou ostatných.

TO TOLEROVAŤ NEBUDÚ

Jadrové zbrane sú symbolické, a to pre rôznych ľudí rôznymi spôsobmi. Chcem uzavrieť otázku ich štatútu z ruského hľadiska. Ľudia niekedy hovoria, že jadrová veľmoc nemôže prehrať vojnu. Historikovi je z takýchto tvrdení do plaču. Spojené štáty sú jadrovou veľmocou, ktorá pravidelne prehráva vojny. Sovietsky zväz prehral v Afganistane, Rusko prehralo prvú čečenskú vojnu. Francúzsko jeho jadrový test v roku 1960 krajinu nezachránil pred porážkou v Alžírsku o nič viac, ako britské jadrové zbrane ochránili impérium. Použitie jadrovej zbrane by Rusku nevyhralo vojnu na Ukrajine, ale bolo by to obrovskou ranou pre ruské postavenie, čo je niečo, na čom ruským lídrom záleží.

Toto si vyžaduje určité vysvetlenie. Keď sa táto vojna začala, dve veci, ktoré prinútili Rusov veriť, že sú superveľmocou, boli armáda a jadrový arzenál. Prvý zdroj tohto presvedčenia je dnes otázny. Ak Rusko použije jadrovú zbraň, znamená to priznanie, že jeho armáda bola porazená. V momente, ak Rusko použije jadrovú zbraň, ostatné krajiny vrátane tých s lepšími ekonomikami a vedeckým vybavením, si vybudujú svoje vlastné jadrové arzenály. Ak sa to stane, Rusko prestane byť superveľmocou, dokonca aj v mysliach Rusov. To je však pre ruské elity jediný netolerovateľný výsledok tejto vojny. Je to oveľa horšie ako stiahnutie jednotiek z Ukrajiny – na to sa vždy nájde nejaký príbeh. No príbeh, ktorý by mohol obnoviť pocit superveľmoci po jeho strate, neexistuje.

NAJDÔLEŽITEJŠIA VETA

Už je to takmer rok, čo Rusko začalo svoju totálnu inváziu na Ukrajinu. Kúzlo výročí zaručuje, že 24. februára bude o Ukrajine veľa článkov, niektoré nepochybne zaujímavé. No objaví sa aj množstvo esejí v zmysle: „Hej, hovorme ďalej o jadrovej vojne.“S istotou sa dá povedať aj to, že nikto nezverejní editoriál v zmysle „Rok sme hovorili o Putinovej mysli a mýlili sme sa“, prípadne „Napriek nášmu reflexívnemu používaniu slova eskalácia sa to nikdy nestalo“. A celkom určite sa neobjaví komentár s titulkom: „Rok po ruskej invázii Ukrajina znížila riziko jadrových konfliktov po celom svete“.

Lenže v skutočnosti najdôležitejšia veta o jadrovej vojne, znie: To sa nestane.