Vláda môže, nemôže, smie, mala by poslať ustajnené migy

Vysoká miera odvahy v rozhodovaní predstavuje jedinú cestu zo spleti rozmanitých definícií toho, či odovzdanie migov ne/tvorí zásadnú otázku zahraničnej politiky

Poverená vláda Slovenskej republiky nemá kompetenciu rozhodovať o zásadných otázkach zahraničnej politiky. Znenie ústavného článku je lakonické a pomerne zrozumiteľné, ak odhliadneme od faktu, že nie je úplne jasné, čo všetko patrí do zásadných otázok zahraničnej politiky.

Z nedostatku ústavnej praxe (ak nerátame jedno uznesenie Ústavného súdu, ktoré vyhlásilo za zásadnú otázku zahraničnej politiky nomináciu kandidáta na Európsky súd pre ľudské práva) nezostáva iné, iba každý prípad posudzovať individuálne.

Naznačený prístup platí aj pre zodpovedanie otázky, či poverená vláda, ak sa preveria všetky relevantné fakty, môže rozhodnúť o dodávke (dare, predaji, nejakom bartri) migov, ktoré sú na zemi a zjavne už nebudú nikdy pilotované slovenskými vojakmi.

KOĽKO PRÁVNIKOV, TOĽKO NÁZOROV?

Prečítal som si názory viacerých kolegov, ktorí sa intenzívne venujú ústavnému právu. Rozpätie ich postojov je široké.

Niektorí odmietajú, že by odovzdanie migov mohla byť zásadná otázka zahraničnej politiky, iní sú opatrnejší, vidia ústavný problém, považujú také rozhodnutie vlády za realizáciu zahraničnej politiky zásadného významu.

Sú aj názory, ktoré odkazujú na predošlé rozhodnutie legitímnej vlády o vojenskej pomoci Ukrajine, a dodávka migov by bola len realizáciou už raz prijatého uznesenia vlády.

V každom výklade o tejto ťaživej téme nachádzam silné a racionálne argumenty za i proti tomu, aby sa poverená vláda zriekla migov v prospech boja Ukrajiny proti ruskému agresorovi.

Poverená vláda potrebuje jednoznačnú interpretáciu článku ústavy zakazujúceho jej rozhodovať o zásadných otázkach zahraničnej politiky. Lenže toho sa nedočká.

Nie je totiž nijakou výnimkou, že právne normy pripúšťajú viaceré výklady. Na Ústavnom súde sme neraz také situácie riešili. Preto sa nedá diviť produkcii viacerých interpretácií ani v tejto výsostne citlivej veci. Zostáva jediné východisko: vybrať si z ponúknutých výsledkov uvažovania ústavných právnikov.

ODVAHA A ZODPOVEDNOSŤ

Uznávam, že také rozhodnutie narazí na odpor bez ohľadu na to, či bude kladné (migy dodáme) alebo negatívne (migy odovzdať nesmieme, ide o zásadnú otázku zahraničnej politiky).

Bez odvahy, iste, spojenej s najvyššou mierou zodpovednosti, sa však vláda pri riešení ústavnej hádanky nepohne. V tomto ťažkom rozpoložení poverenej vláde nepomôže ani koordinácia s našimi spojencami. Ani po nej nezmizne problém zásadnej otázky zahraničnej politiky.

Len vysoká miera odvahy v rozhodovaní predstavuje cestu zo spleti rozmanitých, prevažne ozaj rozumných definícií toho, či odovzdanie migov ne/tvorí zásadnú otázku zahraničnej politiky.

VLÁDA MUSÍ PRIJAŤ VLASTNÝ VÝKLAD ÚSTAVY

Môže však poverená vláda prijať vlastný výklad ústavného článku o zásadnej otázke zahraničnej politiky? Nielenže môže, nazdávam sa, že musí. Výpomoc v podobe odborných názorov profesionálov z odvetvia ústavného práva je vítaná, ťarcha konečného verdiktu bude však len na vláde ako najvyššom exekutívnom orgáne štátu.

Azda by pri takom rozhodovaní trochu pomohlo, ak by sa vzal zreteľ na to, že novela ústavy, ktorá ustanovila také obmedzenie právomocí poverenej vlády (zákaz rozhodovať o zásadných otázkach zahraničnej politiky), je dodnes považovaná za nie veľmi šťastnú a vydarenú zmenu nášho základného zákona, ak nemáme rovno napísať, že ňou došlo k určitej deformácii nášho ústavného (inštitucionálneho) systému.

NEMÔŽE BYŤ V SPORE SAMA SO SEBOU

Na záver dve poznámky. Prvá: Niektorí volajú po odpovedi Ústavného súdu. Výklad ústavy však vyžaduje spor dvoch ústavných orgánov, ktoré sú podľa základného zákona štátu oprávnené riešiť v konkrétnej praxi problém zásadných otázok zahraničnej politiky. My však máme len jeden taký orgán – vládu. A tá nemôže byť sama so sebou v spore, ktorý sa požaduje na to, aby si Ústavný súd sadol a podal výklad pojmu „zásadné otázky zahraničnej politiky“. Pre úplnosť treba dodať, že prezidentka takým činiteľom nie je. Dokonca nemôže pri zásadných otázkach zahraničnej politiky ani uvažovať o nejakom súhlase či negácii.

Poznámka číslo dva: Už som dostal otázku, či mám názor na výklad zásadných otázok zahraničnej politiky. Nuž, dačo by som dokázal povedať. Ale predtým by som musel vyriešiť zopár značne komplikovaných dilem. Čo sú otázky zahraničnej politiky? Ktoré z nich sú zásadné, ktoré menej zásadné a kde sa nachádzajú nepodstatné? Kto to určí? Patrí k nim dodávka zbraní? Má Slovensko uprednostniť plnenie medzinárodných záväzkov pred plným rešpektom k ústave? Aj keby som sa dopátral dajakých prijateľne znejúcich odpovedí, tak by to boli názory jedného človeka, kritizovateľné, sčasti, ba možno úplne chybné… Preto sa vraciam k napísanému. Vláda musí sama prevziať zodpovednosť za zodpovedanie týchto otáznikov.

Už som dostal otázku, či mám názor na výklad zásadných otázok zahraničnej politiky. Nuž, dačo by som dokázal povedať. Ale predtým by som musel vyriešiť zopár značne komplikovaných dilem.