Nevylučujem kandidatúru na prezidenta
Vedec Robert Mistrík vraví, že sa pokúša o integráciu stredopravých politikov a strán, vie si však predstaviť aj to, že bude kandidovať za prezidenta
Priaznivci Zuzany Čaputovej, spriaznené médiá a niektorí politici príliš chránia prezidentku pred oprávnenou kritikou, tvrdí Robert Mistrík, ktorý sa môže zapojiť do kampane pred parlamentnými, no i prezidentskými voľ bami.
Keď vás predstavujeme, hovoríme o vás ako o vedcovi, chemikovi a podnikateľovi, no nie ako o politikovi. Mali by sme?
Ja si myslím, že áno. Do politiky som vstúpil už pred desiatimi rokmi. Síce som sa z nej trošku vytratil, ale v prezidentskej kampani som sa do nej vrátil. Jasné, že som politik.
Znamená to, že sa chcete zapojiť do parlamentnej kampane? V akej fáze to je?
Nie je tajomstvom, že sa snažím spojiť a integrovať strany stredopravého spektra, môžeme to nazvať demokratické strany. To je moja najnovšia misia. Som plne ponorený do politiky.
Pred pár dňami ste pre pre TASR povedali, že „pripravujete konkrétne kroky na vytvorenie politickej nádeje pre Slovensko“. S kým?
Prebieha delikátna, diskrétna a diplomatická misia. Nerád by som teraz hovoril o konkrétnostiach, lebo by som to všetko pokazil. Zažili sme v predchádzajúcich voľbách, ako sa donekonečna hovorilo o spájaní. Boli to diskusie, ktoré nás všetkých unavili, až nakoniec voľby vyhral smejúci sa tretí. Tejto chyby by som sa ja a moji kolegovia radi vyvarovali.
Budem pokračovať v citáte: „Mali by sme už konečne skončiť s kikiríkaním na malých a ešte menších smetiskách a začať hľadať zmysluplný ekonomický, vzdelávací, zdravotnícky, sociálny a zahraničnopolitický program pod jednou vlajkou. Ešte nie je neskoro.“Podobné slová dnes hovoria viacerí, minimálne Eduard Heger aj Mikuláš Dzurinda. Budete tú vlajku niesť s niekým z nich alebo s obomi naraz?
Nerád by som hovoril o konkrétnostiach. Samozrejme, so všetkými týmito ľuďmi sa rozprávam, aj s mnohými inými. Situácia je vážna. Ak niečo nepodnikneme, môže to dopadnúť veľmi zle. Keď s týmito ľuďmi hovorím, kladiem im jednu otázku: či sa zhodneme na niektorých základných tézach.
Povedzte ich.
V prvom rade, či sa zhodneme na zahraničnopolitickej orientácii. Všetci súhlasíme, že Slovensko musí patriť do západného civilizačného priestoru, z čoho vyplýva aj postoj k EÚ, NATO či vojne na Ukrajine. Tu panuje absolútna zhoda. Ďalšia vec je ekonomický program. Všetci razíme teóriu rozpočtovej zodpovednosti, máme podobné predstavy o fiškálnej politike a makroekonomickej stabilite.
Kto sú „všetci“? V parlamente vidím dostatok politikov, ktorí takýto prístup nerazia.
Máte pravdu, ale je tu veľká skupina, ktorá tieto názory zastáva. Vymenujem aj ďalšie. Je to aj modernizácia krajiny, razíme filozofiu „nielen montovňa, ale aj mozgovňa“. Radi by sme vybudovali zo Slovenska high-tech krajinu. Žijeme v dobe paradigmatických zmien a ide o to, aby sme reálne vedeli urobiť to, čo chceme. Nemôže to byť len slogan, na ktorý sa zabudne po voľbách. V tomto máme veľký deficit.
Na čom ešte máte zhodu?
Na tom, že sme strašne zanedbali regióny. Medzi Bratislavou, veľkými mestami a zvyškom Slovenska sú obrovské regionálne rozdiely. Tiekli tu miliardy eurofondov, no buď to pomohlo málo, alebo vôbec. Len taká pikoška: keď bola moja manželka nakupovať v Kysuckom Novom Meste, predavačka jej povedala, že Bratislava je iný štát. Takto sa na to ľudia pozerajú. Zanedbalo sa veľa vecí a s týmto treba pohnúť nielen verbálne, ale aj skutočne.
Ospravedlňujem sa, že do debaty budem vnášať skepticizmus. Ale toto nie je niečo, čo by som nepočul pred minulými voľbami, napríklad od politikov strany Za ľudí, alebo pred voľbami v roku 2016 od politikov strany Sieť. Aj voliči to už počuli. Pred rokmi ste povedali, že politiku nerobia stroje, ale ľudia. Preto ma zaujíma, kto ste „vy“, medzi ktorými panuje zhoda, o ktorej hovoríte. Povedzte aspoň, s kým sa stretávate.
Skepsa je aj základnou výbavou každého vedca, idete na to dobre. Práve preto sa hľadajú ľudia, ktorí sa majú spojiť, aby sme išli do volieb samostatne či vo väčšej koalícii, prípadne sa pridali k nejakej strane. Všetko sa rieši a neviem vám dať na to odpoveď. Ale títo ľudia tu sú a sú viditeľní. Ak sa vieme zhodnúť na základných tézach, prečo by sme nešli spoločne do volieb? Fragmentácie tu bolo až-až.
Skúste mi povedať aspoň to, s kým sa bavíte.
To vám nemôžem povedať, prebiehajú rokovania a pokazil by som ich, ak by som hovoril o podrobnostiach.
Niektorí ľudia majú pocit, že čím viac politikov hovorí o spájaní, tým viac strán vzniká. Nie som chemik ani vedec, ale možno je v prírodných vedách príklad procesu, keď delením vznikne nakoniec niečo dobré a jednotné. Ale v politickej rovine tu zatiaľ ten pocit nie je.
Celý profesionálny život som sa venoval hmotnostnej spektrometrii, kde sa molekuly fragmentujú, z toho vznikne hmotnostné spektrum a my sa z fragmentov snažíme vytvoriť štruktúru. Spájame informácie, integrujeme a dosahujeme výstup.
V tomto som dosiahol svoje najväčšie úspechy, mám tam tri patenty, na tomto princípe som vybudoval veľkú firmu, ktorú som predal jednému z najväčších biotechnologických gigantov na svete. Už len z môjho profesionálneho života vyplýva, že som sa o integráciu snažil, lebo spojená informácia je presne ten výsledok, ktorý chemici čakajú.
Teraz je otázka, či to, čo sa vám darilo s molekulami, viete urobiť s Eduardom Hegerom, Mikulášom Dzurindom, Jurajom Šeligom a ďalšími.
Bola to len metafora. No myslím si, že tu sú skúsení a etablovaní politici, ktorí niečo dokázali, a aj nejakí mladí ľudia, ktorí prinášajú novú krv a nové myšlienky. Nemyslím si, že my – na pravom spektre – sme až tak názorovo rozbití. Bolo by chybou, aby sa títo ľudia nedali dokopy. Mená, osoby a strany sú známe. Teraz by sme radi vymysleli niečo, čo ich konečne zintegruje, a dali dokopy program, s ktorým chceme ísť do volieb. Nemôže to byť založené len na osobách, záujmoch a stranách, ale aj na programe. A tu je prienik veľký. Samozrejme, sú aj rozdiely, ale bolo by strašnou politickou chybou hľadať päťdesiaty odtieň šedej, najmä v tejto komplikovanej a vážnej situácii.
Voliči majú svoje skúsenosti napríklad so stranou Za ľudí Andreja Kisku. Tam sa spojilo mnoho expertov, ľudí s dobrou kariérou, len to nejako nefungovalo a po voľbách sa aj veľmi rýchlo rozpadlo. Nehrozí, že sa pred voľbami spojí partia ľudí s príbehom, ktorá potom zistí, že to nefunguje?
Existuje koncept, ktorý sa nazýva „Gambler‘s fallacy“alebo „omyl hazardného hráča“. Hovorí o tom, že keď niekto hádže kockou a po troch hodoch mu nepadne šestka, tak si povie, že teraz má väčšiu pravdepodobnosť, že šestka padne. No nie je to tak, vždy začínate na nule, jednotlivé hody sú od seba nezávislé. To, že sa v minulosti nejaké veci diali, neznamená, že sa budú diať aj teraz. Iste, dá sa poučiť z chýb, napríklad z veľmi zlej komunikácie a diskusií o spájaní, ktoré nakoniec všetkých unavili. Toto teraz nejdeme robiť. Sme na diskrétnej misii a počkajme, ako dopadne.
V akej pozícii sa vidíte vy?
To ukáže situácia. Netajím, že mám ambície to spojiť, ale viem byť aj tímový hráč.
Ale aj líder?
Keď to vyjde zo situácie, prečo nie.
Miroslav Kollár, jeden z aktérov spájania stredopravých politikov, povedal, že je tu „veľa náčelníkov a málo indiánov“. Vy sa teda cítite skôr ako náčelník alebo ako indián?
Lídrom sa niekto nestane tak, že to bohorovne oznámi v štúdiu Denníka N. K tomu sa musíte prepracovať, cesta je kľukatá. Počkajme si, kam to celé dospeje.
Ešte jeden pokus: čo si predstavujete pod zatiaľ veľmi abstraktným „my“? Máte ambíciu oslovovať aj strany, ktoré spoluprácu vylúčili a povedali, že do volieb pôjdu samostatne? Teda PS, KDH, SaS?
V politike je to niekedy ako v láske. „Nie“neznamená vždy „nie“. Ja sa to snažím vidieť širšie, rokujem aj s ľuďmi mimo priestoru, o ktorom ste hovorili. Ale je veľmi predčasné niečo oznamovať.
Ale s Igorom Matovičom asi nerátate, či?
S ním som sa nerozprával asi dva roky.
Je Matovič najväčším problémom slovenskej politiky, ako hovorí Richard Sulík?
Najväčším problémom slovenskej politiky je nezrelosť aktérov, ktorí sa v nej nachádzajú. Najväčšou hrozbou je však to, že sa môžu k moci dostať temné sily minulosti. To by som považoval za najväčší problém. Nevravím, že všetko, čo robil Igor Matovič, bolo správne. Ale pozerajme sa z nadhľadu. Kto nevidí, čo nám číha za rohom, ten nečíta dobre politiku.
Keď som písal knihu o Matovičovi, hovoril som s ľuďmi z SaS o tom, ako sa dostal v roku 2010 na ich kandidátku. Hovorili mi, že ste s tým ako jeden z mála nesúhlasili.
Áno. Nebol som jedným z mála, bol som jediný.
Preto je otázka, či Matoviča do budúcna považujete za možného partnera alebo skôr za niekoho, kto vládnutie znemožní.
Nie je to také jednoduché. Keď poviete „s týmto áno, s týmto nie“, musíte povedať aj argumenty. Svet nie je binárny, je možné povedať aj „áno, ale za týchto presne definovaných podmienok“. Navyše treba myslieť aj na voličov, ktorých ten politik zastupuje. Keď poviete, že s ním nepôjdete, odpisujete aj jeho voličov, ktorých rovnako chcete osloviť. Preto by som to teraz nehnal na hranu. Na tieto otázky sa najlepšie odpovedá po voľbách.
Aké miesto vo svete, ktorý je – vašimi slovami – nebinárny, má strana Hlas?
Presne takéto isté. Samozrejme, všetci vieme, čo je Hlas; je to len odštiepenecká frakcia Smeru. Rovnako vieme, čo má Smer za sebou, akú má históriu; Smer je najväčším nepriateľom demokracie a najväčšou hrozbou pre Slovensko. To je na jednej strane váh.
Na druhej strane vnímam snahu o obrodu. Peter Pellegrini povedal, že by nikdy nešiel do vlády s Robertom Kaliňákom. Teraz je otázka, či sú to len predvolebné medové motúzy alebo je snaha o obrodu úprimná. Po voľbách sa to dozvieme.
Každopádne vidíte medzi Smerom a Hlasom rozdiel?
Ale hej, určitý áno. Je tam iná rétorika a aj postoje k zahraničnopolitickým témam sú rozhodne iné. Vajatajúce, ale iné. V tejto ťažkej situácii môžeme aspoň toto oceniť.
Agentúra TASR sa vás pred časom nepýtala len na parlamentnú, ale aj na prezidentskú kampaň. Láka vás aj prezidentský súboj?
Netajím, že ma tento súboj láka, mal som niekoľko rozhovorov o tom, že o tom uvažujem. No v istom momente som si uvedomil, že nemôžem šesť či deväť mesiacov čakať so založenými rukami a s vyloženými nohami a občas vystreliť jedovatý šíp na Prezidentský palác. V prezidentskej kampani sme všetci tvrdili, ako sa chceme zasadiť o krajinu. Ak to malo byť úprimné, tak dnes je kritická a ťažká doba. Bolo by neúprimné, aby sme sa nesnažili pomôcť krajine aj v tejto situácii.
Čo to znamená?
Uvedomil som si, že ľudia, ktorí majú energiu, kredit a víziu, by mali pomôcť a ísť aj do parlamentných volieb. Možno budú prezidentskí kandidáti, ktorí budú teraz vyčkávať a potom sa zrazu zobudia z hibernácie a povedia – toto a toto chcem v krajine zmeniť. Budem to považovať za niečo veľmi slabošské a vypočítavé. Mali možnosť pomôcť aj skôr a nič nespravili.
Takže vaša účasť na predvolebnej parlamentnej kampani ešte neznamená, že nebudete kandidovať za prezidenta.
Môžeme to aj tak povedať.
V ktorej úlohe sa vidíte skôr? V exekutívno-parlamentnej alebo protokolárno-reprezentatívnej?
Ak by prišla exekutívno-parlamentná funkcia, samozrejme, by som sa do nej vnoril. Aby to zase nebolo chápané ako nejaká vypočítavosť – ak sa do toho pustím, bolo by smiešne, ak by som z toho vycúval. Túto aktivitu myslím smrteľne vážne.
Niekto by zrejme mohol povedať, že vaša snaha kandidovať teraz môže byť odrazový mostík pre prezidentskú kampaň, ktorá bude na jar 2024.
Nevidel by som to ako odrazový mostík. Integráciu stredopravých síl myslím vážne a chcem sa o to zasadiť.
V decembri ste pre Mladú Frontu Dnes v súvislosti s výzvami na to, aby sa niektorí českí prezidentskí kandidáti vzdali v prospech iných, povedali: „Po skúsenostiach so Zuzanou Čaputovou by som kandidátov pri úvahách, či sa majú vzdať v prospech niekoho iného, nabádal k veľkej opatrnosti.“Ako si tento výrok vysvetliť?
Vysvetlil som ho v tom rozhovore. Ak by som dnes vedel, aká bude hodnota akcií Tesly, tak o päť rokov mám rozsiahle majetky na Bahamách. Nikto nevie čítať budúcnosť a v danom momente som sa rozhodoval správne. Keď sa v danom momente rozhodujete racionálne a myslíte si, že správne, svoju chybu nemôžete oľutovať, lebo ste konali s najlepším vedomím a svedomím. Ja rozhodnutie rozhodne neľutujem.
Čiže ten výrok smeruje skôr ku kritike pôsobenia Zuzany Čaputovej v prezidentskom úrade, nie k momentu v roku 2019.
Dá sa to tak povedať.
V spomínanom rozhovore z decembra ste povedali, že Zuzana Čaputová začína byť veľkým sklamaním. Čo prezidentke vyčítate?
Aby sme to zhodnotili objektívne, najprv poviem pochvalu. Prezidentka v zahraničnopolitických témach nezlyhala, dokonca by som povedal, že odviedla veľmi dobrú prácu. To je v súčasnej situácii obrovské pozitívum. Myslím si, že sa aj úprimne zasadzuje za myšlienky právneho štátu a demokracie, v tomto je absolútne uveriteľná a v tomto smere aj veľa robí.
Ja sa teším aj na tú kritiku.
My – alebo teda jej spriaznené médiá, politici a priaznivci – robia jednu veľkú chybu…
Kto sú prezidentkine spriaznené médiá?
Myslím si, že tam patrí aj Denník N.
Čo nás robí spriazneným médiom s prezidentkou Čaputovou?
Príliš ju ochraňujete od akejkoľvek kritiky. Každý je kritizovateľný. Vy, ja, všetci politici. Okolo nej sa vytvára aura, skleník, a každého, kto konštruktívne kritizuje, jej komunita úplne zvalcuje. Zažil som to, keď som vydal status ohľadom Petra Plavčana. Čo tam sa spustilo na mňa, to bola úplne hysterická reakcia. Myslím si, že nie je správne donekonečna a niekedy aj bez príčiny kohokoľvek chváliť. Aj politici potrebujú spätnú väzbu. Je normálne v tejto situácii urobiť aj veľa chýb. Nemyslím si, keby som bol v jej pozícii, že by som sa žiadnej chyby nedopustil. Nemôžeme vytvárať dojem, že ona je to najbezchybnejšie a najlepšie, čo kedy na tejto planéte chodilo. Pardon, ja takýto dojem mám.
Lenže to je dojem. Viem vám povedať konkrétne príklady, keď bola prezidentka kritizovaná zo strany Denníka N. Bolo to pre známe stretnutie na pôde SIS, po tom, ako si zavolala Roberta Fica na stretnutie, či teraz v súvislosti s vládnou krízou, kde naši komentátori viackrát tvrdili, že je k vláde príliš benevolentná, lebo ju necháva bez dôvery vládnuť do septembra.
Vymenovali ste príklady kritiky na prstoch jednej ruky. Proti tomu je celá masa chvály a niekedy až pochlebovačných článkov.
Nepochybne, určite sme prezidentku veľakrát pochválili. No vy vravíte, že ju „ochraňujeme“. Podľa mňa je to tak, že ju často chválime, občas aj kritizujeme, ale neochraňujeme.
Je to môj autonómny názor, ku ktorému dodám, že táto prílišná ochrana prezidentke škodí. Musíte byť vystavený kritike na to, aby ste boli lepšie pripravený na politické súboje a debaty, ktoré prídu pred prezidentskými voľbami.
Aké najväčšie chyby Zuzana Čaputová spravila?
Začalo sa nemastným-neslaným postojom v pandémii, za chybu považujem aj požiadavku na interpretačnú doložku k obrannej zmluve s USA, vyznamenanie Bielej légii bola veľká chyba, veľmi dobre známy je môj názor na vymenovanie profesora Plavčana za rektora univerzity. A myslím si, že aj posledné udalosti sa jej začínajú vymykať z rúk. to
Aj vy si myslíte, že nechala pridlho vládnuť vládu s nedôverou?
Nerieši konkrétne výzvy, na ktoré by mala adekvátne reagovať. Nie je úlohou prezidenta od rána do večera útočiť na vládu. Ale k istým veciam by sa mala jasne postaviť. Myslím si, že nechať vládu v dočasnom vládnutí deväť mesiacov je nezmysel a veľká chyba.
Mala vymenovať úradnícku vládu?
Samozrejme, ale premeškala to. Nevravím, že niekto z nás predvídal, aký chaos nastane. Bol by som nespravodlivý, ak by som hovoril, že to mala čakať. Vývoj je naozaj dynamický. No myslím si, že bola chyba, že nechala vládu vládnuť ďalej.
Úradnícka vláda nie je najlepšie riešenie. Bola by to vláda bez legitimity, väčšiny v parlamente, a chaos v parlamente by zostal. Zároveň máme skúsenosť s vládou Jiřího Rusnoka, ktorú český prezident Zeman pol roka držal bez dôvery parlamentu, a išlo o riadny precedens.
Ale je tu aj precedens úradníckej vlády Jana Fischera…
Tá mala podporu v parlamente.
Presne tak to mohla prezidentka spraviť. Nemusela vymenovať úradnícku vládu zo straníckych kamarátov a bratislavskej kaviarne, ale vyskladať ju tak, aby mala aspoň čiastočne oporu v parlamente. Teda aby človek, ktorého by poverila zložením vlády, to čítal tak, že do vlády možno musí zobrať aj nejakých súčasných ministrov, aby kabinet odrážal zloženie parlamentu.
Vrátane politikov Hlasu?
To si nemyslím, len vravím, že ten, kto by zostavoval vládu, mohol brať do úvahy politickú realitu.
Ak by Zuzana Čaputová znovu kandidovala za prezidentku, viete si predstaviť, že budete jej vyzývateľ?
Áno, v prípade, že súčasnú situáciu nezvládne.
Nie je tajomstvom, že sa snažím spojiť a integrovať strany stredopravého spektra, môžeme to nazvať demokratické strany. To je moja najnovšia misia.