Chceli nakrútiť komédiu a čo najviac sa zabaviť
Režisér filmu Invalid Jonáš Karásek nevyštudoval filmovú školu, ale urobil už tretí celovečerný film, o ktorom sa veľa hovorí
Veľa nápadov aj hlášok, presné obsadenie. Invalid je nový slovenský film na aký sa dlho čakalo a okamžite sa stal diváckou jednotkou v našich kinách. Jeho režisér Jonáš Karásek je známy vďaka predchádzajúcim celovečerným filmom Kandidát a Amnestie.
Invalid mal za otvárací víkend v kinách 23-tisíc divákov. Ste spokojní?
Ďakujeme, veľmi. Podobné čísla sme mali aj s Kandidátom pred desiatimi rokmi. Postupne prišiel fenomén Netflixu a ďalších streamovacích služieb, následne korona, zmena návykov. Dnes kiná bojujú o prežitie, takže z tohto pohľadu sme veľmi spokojní.
Váš predchádzajúci film Amnestie je na Netflixe. Sprístupníte online aj Invalida?
Toto závisí najmä od producenta Maroša Hečka, ale predpokladám, že na niektorej streamovacej platforme sa Invalid nakoniec ocitne, keď film absolvuje povinnú jazdu po kinách a televíziách. Vraj už konečne začali ponúkať férovejšie ceny aj za lokálne projekty, takže je to o to pravdepodobnejšie.
Robíte momentálne niečo pre streamingové televízie?
Nie, nie som v ničom takom namočený. Momentálne máme vo vývoji len jeden seriál pre RTVS, ktorý by sa mohol nakrúcať najskôr o rok. Nehrotím to, robím vždy len jeden filmový projekt – medzitým sa živím nakrúcaním a vymýšľaním reklám.
Robiť málo znamená môcť si dobre vyberať?
Áno, presne. Pretože pustiť sa do celovečerného filmu znamená skutočne mu venovať niekoľko rokov života. Pri Invalidovi to boli zhruba tri roky.
Kým hudobný album sa dá urobiť rýchlo a ľahko, film je časovo náročný a veľmi drahý, takže často je výsledkom mnohých kompromisov. Aké kompromisy ste museli robiť pri Invalidovi?
Ako režisér mám vždy nejaké východiskové body a aj mantinely, do ktorých sa musím jednoducho vtesnať. Musí sa to vymyslieť tak, aby výsledok nepôsobil ako kompromis, to slovíčko nemám rád. Kameraman Martin Štrba tvrdí, že obmedzenia robia štýl, a je to veľká pravda. Pri tomto projekte sme mali naozaj málo času a šialene sme sa naháňali, pravidelne sme išli aj 16 hodín denne. Ale možno to nakoniec filmu pomohlo. Strihač Maťo Beneš nám zakaždým nadáva, ak mu neurobíme klapku a podobne, ale tu keď videl, koľko materiálu mu chodí za deň, pochopil, že sme makali úplne na hrane možností. Preto nám prvýkrát nenadával. Na klapky sme sa vykašľali – každá znamená stratu niekoľkých sekúnd navyše, a keď je tých klapiek za deň päťdesiat, urobí to vo výsledku časovú stratu, ktorú sme si absolútne nemohli dovoliť.
Niekedy sa stáva, že scenárista a režisér majú nejakú prvotnú predstavu, ale pri nakrúcaní to nefunguje, alebo sa film mení tým, ako vznikajú zaujímavé improvizácie. Ako pracujete vy?
Snažím sa zo scenára vyťažiť vždy čo najviac. V scenári však môže byť čokoľvek – v písanej podobe človek často nevie odhadnúť, či je to sfilmovateľné, a najmä či to reálne bude fungovať. Keď si to vyskúšate s hercami, hneď to zistíte. No niektoré veci sa dajú zistiť až na pľaci, na skutočnej lokácii a napríklad v interakcii s komparzom. Scenárista Tomáš Dušička bol našťastie veľmi ochotný, stále bol na nakrúcaní, scenár sa menil za jazdy, podľa toho, čo ako fungovalo. Vždy sme si len povedali: „Tieto repliky musíme trochu prepísať, toto zjednodušiť…“A on to na mieste ihneď upravil. Veľa vtipných hlášok a situácií však v scenári nebolo. Keď si vyberiete správnych hercov a herečky, oni sami prinesú veľa dobrých nápadov. Niekoľko sme si ukradli už aj zo samotných castingov a prepašovali do scenára. Následne som dal hercom dostatok priestoru na improvizáciu, pretože som chcel, aby to bolo čo najviac autentické, uveriteľné. Gregor Hološka alebo napríklad Mišo Kubovčík sú práve v takejto improvizácii úplne najlepší. Keď im necháte voľnosť, vypadnú z nich skvelé veci.
Zdeněk Godla mohol byť v seriáli Most! pred kamerou sám sebou. Aj v Invalidovi ste mu dali voľnosť?
Pri Zdeňkovi sme, nanešťastie, nemohli naplno využiť jeho improvizačné schopnosti. V slovenčine sa necíti tak suverénne ako v češtine. To ho zväzovalo. Veľa vecí zvládol fantasticky, ale často som ho musel opravovať. Problém nebol s prízvukom, ten má dokonalý, jeho otec je, myslím, od Prešova. Viackrát však bolo treba opakovať niektoré repliky a konkrétne slová, ktoré nepoznal – plietla sa mu tam často čeština. Napriek tomu je Zdeněk pre náš film nenahraditeľný – hoci som ho s tou slovenčinou riadne vytrápil. Veľmi ho to zjemnilo vo výraze a v kombinácii s jeho rómskym basovým hlasom je podľa mňa absolútne očarujúci.
Ako padlo rozhodnutie, že hlavným rozprávačom príbehu bude on v postave Róma?
Nad scenárom sme s Tomášom Dušičkom aj s producentmi sedeli mnoho mesiacov. Prvú verziu sme úplne prekopali. Mne najviac prekážalo, že vzťah dvoch hlavných postáv bol veľmi náhodný. Že sa pôvodne stretli „len tak“. Toto sa však podarilo vyriešiť, čoho vedľajším produktom bolo, že postava Róma Gaba dostala oveľa väčší priestor. Potom prišiel nápad vyrozprávať celý príbeh retrospektívne, práve cez neho. Veľmi sa nám táto myšlienka zapáčila a predstavovali sme si, ako bude sedieť na polícii a že môže byť milo-vtipné, keď to, čo hovorí, bude trochu iné a naivne prikrášlené než to, čo následne vidíme. Postupne pribudlo aj niekoľko drobných liniek, ako napríklad primátorské voľby, pokazená žiarovka, Štefánikova čiapka… Takto evolučne sme sa prepracovali k finálnej podobe filmu.
A to, že idete robiť politicky nekorektnú čiernu retrokomédiu, bolo jasné už od začiatku?
Začínali sme pri komédii a postupne sa to transformovalo do tejto podoby. Keď napríklad dostali v scenári viac priestoru Rómovia, zrazu tam samovoľne presiakla aj taká kusturicovská živelnosť. S Rómami to však podľa mňa vôbec nemuselo dobre dopadnúť, keďže balansujeme na hrane rôznych stereotypov. Zachraňuje nás, myslím, hlavne to, že nám tam hrajú absolútne autentickí ľudia. Keď napríklad dvaja chalankovia niesli ukradnutý poklop z kanálu, boli naozaj autenticky nasratí a nakrúcanie ich vôbec nebavilo. Ich nevôľa niesť ten ťažký poklop je tak veľmi presvedčivá. Rovnako postavu geja hrá reálny gej a aj malinké psíky, ktoré má dvojica v posteli, sú naozaj jeho. Celkovo z našej strany nešlo o žiadny kalkul. Naozaj sme chceli spraviť čo najlepšiu retrokomédiu a chceli sme ju urobiť v rámci našich možností tak, aby sme sa sami čo najlepšie zabavili.
V Kandidátovi, v Amnestiách aj teraz v Invalidovi sa dosť výrazne skloňuje politika. Súvisí to s tým, že ste pomáhali v komunálnych voľbách primátorovi Bratislavy Vallovi a podieľali ste sa na prezidentskej kampani Andreja Kisku a Roberta Mistríka?
Neviem, či to s tým úplne súvisí, ale asi je pravda, že som tento motív do príbehu priniesol ja. Chýbalo mi tam nejaké trochu vyššie siahajúce zlo. V pôvodnom scenári boli iba takí päťkorunoví banditi, poradiť si len s nimi sa mi zdalo trochu málo. Navyše ma lákala predstava spraviť vo filme politickú kampaň, ktorá sa bude ťahať ako vedľajšia niť príbehu. Invalid sa odohráva v 90. rokoch, ale pre mňa má prienik do súčasnosti. V politike sú stále mafiáni, len je to naoko „elegantnejšie“ako kedysi. Pre nás fiktívne mesto, v ktorom sa odohráva príbeh, symbolizuje celé Slovensko. „Postavím mesto na nohy“bolo heslo, ktoré mal na bilbordoch Kočner, keď kandidoval za primátora Bratislavy. Doslovne tam citujeme aj slogany iných politikov a politických strán.
Mali ste pri Invalidovi heslo, že žiadne tabu nie je tabu? Zostalo niečo, čo sa nakoniec do filmu nedostalo, hláška alebo scéna, pri ktorej by ste si povedali, že už ste zašli príliš ďaleko?
Vôbec sme to nemali takto postavené. Nehovorili sme si, že ideme porušovať všetky hranice, ako ste napísali u vás v recenzii. Myslím, že aj vulgarizmy by ste v scenári márne hľadali. Pri nakrúcaní však automaticky vyplynulo, že film o obrovskom vnútornom hneve presvedčivo bez vulgarizmov nenatočíme. A čo sa týka vecí cez čiaru, mali sme v strižni debatu napríklad o scéne pred záverečnou prestrelkou, kde zaznie, že Rus z boja neuteká. Film začal vznikať ešte pred inváziou na Ukrajinu. Keď vojna naplno vypukla, rozmýšľali sme dlho, čo s tým urobiť. Nakoniec sme sa zhodli, že ide skutočne len o jednotlivca, o dlhoročný obraz Rusa z druhej svetovej. Zatiaľ sme nezaregistrovali, že by sa niekto urazil alebo pro
Nehovorili sme si, že ideme porušovať všetky hranice. Aj vulgarizmy by ste v scenári márne hľadali. Pri nakrúcaní však automaticky vyplynulo, že film o obrovskom vnútornom hneve presvedčivo bez vulgarizmov nenatočíme. A čo sa týka vecí cez čiaru, mali sme v strižni debatu o scéne, kde zaznie, že Rus z boja neuteká.
testoval, naopak, niektoré veci získali nečakaný význam.
Čítate všetky recenzie aj reakcie na film?
Čítal som zrejme všetko, čo zatiaľ vyšlo. Bol som napríklad veľmi zvedavý, ako ľudia zareagujú na scénu s gejmi. Koproducent Peťo Veverka, žijúci v Amerike, bol za vyhodenie niektorých vecí. Ale presvedčili sme ho, aj preto, že sme napríklad tú konkrétnu scénu poukazovali rôznym ľuďom aj z LGBTI+ komunity, či sa budú baviť, a nik z nich nepovedal „dajte to preč, degraduje to príbeh alebo gejov“. Je to navyše nenápadná citácia kultovej scény z filmu The Boondock Saints, čo ma veľmi baví.
Soundtrack k Invalidovi je mixom autorskej hudby Matúša Širokého, husľových vyšívačiek Stana Palúcha a slovenského popu. Prečo je v úvode práve melódia z opery Carmen?
Pôvodne sme tam mali Ave Mariu, ale tou sa začína aj posledný Batman, ktorý vyšiel počas toho, ako sme film strihali, tak sme to zmenili. Celý úvod Invalida pôsobí ako divadelná scéna, veľmi pompézne v priestoroch veľkého múzea, pýtalo si to nejaký motív, ktorý ľudia poznajú a zafunguje tam. Je to trochu taký výstrel do tmy, nemá to nejaký hlbší dôvod než ten, že sa nám zdalo, že dobre uvádza celý film. Ja osobne nehľadám všade absolútnu logiku.
Dej sa odohráva v 90. rokoch. Prečo ste použili aj Duchoňov hit V dolinách a modusovský Úsmev, keď sú to pesničky z úplne inej dekády?
Premýšľal som, aká pesnička by sa najviac hodila do záverečnej scény. Napadla mi V dolinách, pretože má veľmi relaxačný text, čo sedelo do danej situácie, navyše údržbár Lacko je už pán v rokoch, takže je uveriteľné, že môže mať rád práve takúto pesničku. Tým, že sa náš príbeh dotýka aj problémov koexistencie rómskej menšiny s majoritou, chceli sme sa v istej chvíli prepnúť do verzie tejto skladby v rómčine. Nedostali sme však povolenie na takúto úpravu. No myšlienka prerobiť známy slovenský hit sa nám natoľko zapáčila, že Maroš navrhol Úsmev. Nakoniec sa mi javí, že sa k filmu hodí ešte viac. Rytmus a Kmeťoband sa toho chytili a vznikla samostatná skladba, ktorá skutočne veľmi pomohla propagácii filmu, pretože za štyri týždne má na YouTube takmer 700-tisíc prehratí.
V Invalidovi sa mihne viacero známych tvárí, niekoľko rapperov, komikov aj influencerov, ale sú to len také „bliky“. To bol zámer?
V princípe sú to také príjemné prekvapenia pre divákov. Je dôležité, aby nekonkurovali príbehu, čo sa, myslím, podarilo. Kto ich spozná, toho môžu potešiť, kto nie, tomu, dúfam, nevadia. Sú to také popkultúrne odkazy. Takisto sa nám podarilo obsadiť známych hercov a herečky do malinkých úloh, čo ma veľmi teší. Myslím, že aj oni/ony z toho mali radosť a bavilo ich to, napriek tomu, že to boli doslovne len „šteky“.
Bol predlohou majiteľa videopožičovne Robert Kaliňák, ktorého veľmi pripomína?
Nebol to zámer. Išlo o to namaskovať herca tak, aby divák nerozoznal jeho dvojníka v kaskadérskej scéne. No keď sme ho namaskovali, vyšiel z toho Kaliňák a nevadilo nám to, skôr naopak.
Viacerí ľudia sa na Invalida chystajú ešte raz, lebo tvrdia, že im uniklo veľa dialógov.
Hej, veľa vtipov sa stratí v smiechu, to som si už všimol, ale naozaj sa na tento problém nechcem sťažovať. Teší ma, že sa ľudia bavia, a dá sa to vidieť aj dvakrát.
Koľkokrát ste film videli vy spolu s inými divákmi?
Zatiaľ trikrát. A v strižni predtým asi stokrát.
Niekedy majú autori dodatočne potrebu niečo meniť. Už to na vás prišlo?
Zatiaľ nie. Pri Kandidátovi to, samozrejme, mám, aj v Amnestiách sú miesta, kde mi to škrípe. Ale nie sú to nejaké zásadné veci. To sa mi stáva často aj pri reklamách. Keď klientovi niečo prekáža už na pľaci, pri prvej projekcii čaká len na to, kým to príde. Pritom väčšinou ide o niečo, čo neprekáža nikomu inému, kto povedzme na nakrúcaní nebol.
Máte to nastavené tak, že reklama vás živí, ale je to práca na zákazku, kým filmy si môžete robiť pre radosť sám podľa seba?
Tak som to mal doteraz.
Už nerobíte reklamy?
Zatiaľ robím.
A môžete si dovoliť vyberať alebo odmietať niektoré zákazky?
Neviem, či si môžem úplne slobodne vyberať, nie je najjednoduchšia doba. Ale práce je stále pomerne dosť. Keď sa mi niečo naozaj nepáči, nejdem do toho.
V septembri budú voľby. Prišla už ponuka na ďalšiu kampaň?
Neprišla, ale vôbec sa neprofilujem tak, že robím politiku. S Matúšom Vallom som spolupracoval, pretože sme boli odmalička susedia, poznám celú rodinu, vážim si jeho rodičov a absolútne mu dôverujem. K Mistríkovi ma oslovil Maroš Hečko a ku Kiskovi chalani z Komplotu. K ľudom, ktorí riešia ekológiu, ako Erik Baláž a podobne, som si našiel cestu najmä cez svoju manželku, ktorá tému ekológie intenzívne priniesla k nám domov, odkedy sme si založili rodinu a narodili sa nám deti. Sám som týmto ľuďom ponúkol pomoc v rámci svojho know-how a remesla, ktorému sa venujem. Beriem to tak, že každého rozumného a čestného človeka, ktorý je ochotný ísť sa nechať zašpiniť do politiky, si treba vážiť a pomôcť mu, ak je to možné.
Absolvovali ste priemyselný dizajn na VŠVU a po škole ste začali pracovať v reklame. Nikdy vás nelákalo študovať filmovú réžiu?
Vždy som bol spokojný s tým, čo som robil. Len som mal vždy po čase potrebu posunúť sa niekam ďalej. Bavil ma priemyselný dizajn aj grafický dizajn, ktorému som sa začal venovať už na strednej škole. V reklame som až časom začal robiť spoty. Vtedy to bolo tak, že ich nakrúcali ľudia z filmových škôl, ale nerozumeli vôbec reklame a trochu nad ňou aj ohŕňali nos. Výsledky boli preto často nepresvedčivé. A keďže mňa reklama absolútne bavila, povedal som si, že by som to možno zvládol lepšie.
Ako ste prešli k vlastnej tvorbe?
Najskôr som skúšal krátke filmíky, vďaka technologickému vývinu to začalo byť oveľa prístupnejšie. Chytil ma celý proces výroby, naučil som sa strihať, robiť postprodukciu, nakrúcať a vyznať sa v kamerách a technických veciach. S prvou väčšou výzvou prišiel Maroš Hečko. Oslovil ma, aby som spravil poviedku do cyklu Starch, neskôr DOGG, tak sme sa s Marikou Majorovou pustili do krátkeho filmu Die Game. S Marošom sa mi robilo dobre, ale keď sa ma spýtal, či si nechcem vyskúšať aj celovečerný film, najskôr som bol dosť zaskočený. Išlo však o dej z prostredia reklamnej agentúry, tak som si povedal o. k., necítim sa úplne na „celovečerák“, ale aspoň dôverne poznám dané prostredie. A tým, že Kandidát mal úspech, tak už ma to nepustilo.
S Invalidom sa v apríli chystáte do českých kín. Aké máte očakávania?
Vôbec neviem, čo očakávať. S každým filmom sme boli aj v Česku, no zatiaľ to tam príliš nevyšlo. Ani s Kandidátom, ani s Amnestiami, pri ktorých som si myslel, že tá téma ich môže zaujímať, navyše tam máme známych českých hercov. No v princípe to bola slabota napriek dosť veľkej kampani, boli sme v rádiách a telkách a Aňa Geislerová sa do toho celkom obula. Slovenská tvorba Čechov v podstate nezaujíma, nie je to len náš neúspech. Mám taký subjektívny pocit, že už to funguje aj recipročne, postupne opadol aj záujem slovenského diváka o české filmy. V každom prípade – zase to ideme vyskúšať, máme tu Zdeňka Godlu, známeho zo seriálu Most!, a aj Rytmus môže byť zaujímavý pre české široké publikum.
Budete film dabovať, titulkovať, alebo pôjde v slovenčine?
Invalid je nedabovateľný. Keď tam budú titulky, tak sa to asi príčetným ľuďom bude zdať trápne, a tomu skutočne masovému divákovi sa aj tak nebude chcieť čítať. Takže by som ich tam osobne nedával. Ale keď niekto, kto dobre pozná český trh, povie, že titulky treba, nebudem sa, samozrejme, stavať na zadné.