Biť či nebiť (sa za túto krajinu), to je otázka
Národ, ktorý bojuje, zaplatí slobodu svojou najlepšou krvou. Národ, ktorý nebojuje, zaplatí slobodou a krv si otrávi pocitom nekonečnej malosti
Uvažovať o vojne v čase mieru je ako skúmať delfína vo vani. Až vojna sama položí človeku otázky, na ktoré musí hľadať odpovede. Otázka, či chce bojovať, je sama osebe irelevantná.
Podľa ministra obrany Jaroslava Naďa podalo tento rok vyhlásenie o odopretí výkonu mimoriadnej služby viac ako 40-tisíc mužov. Niektorí tento fakt zosmiešňujú, iní banalizujú, ale rozhodnutie toľkých osôb nebrániť svoju vlasť v prípade vojny (hoci sa to od nich tradične očakáva) je pozoruhodné.
Ako vedca by ma zaujímalo, ako si títo muži konštruujú svoju maskulinitu, akú úlohu v ich rozhodnutí zohrali politické názory, ako reagujú na prebiehajúce zmeny kultúrnych vzorcov, aj iné veci, lenže na podobné úvahy zatiaľ chýbajú čísla, a tak napíšem pár slov o obrane vlasti ako prostý občan a bývalý profesionálny vojak.
Som človek, ktorému ministerstvo obrany oficiálne priznalo status vojnového veterána. Na svojej uniforme (keby som ju dávno nevyhodil) by som mohol nosiť vojenský kríž aj medaily za službu mieru. Nie som Jurij Gagarin, žiadny veľký hrdina, ale mal som čas o vojne premýšľať a niečo som v tomto smere aj osobne zažil.
Je jasné, že strašenie ľudí mobilizáciou je teraz len účelové a absurdné divadlo. Nebolo by však poctivé tvrdiť, že nič také sa nikdy a za žiadnych okolností nemôže stať. V roku 1914 si nikto nevedel predstaviť priebeh prvej svetovej vojny, v roku 1939 nikto nečakal konflikt, v ktorom zahynie 60 miliónov ľudí, a ani Putin si vojnu na Ukrajine nepredstavoval takto.
Konflikty sú jednoducho nepredvídateľné a ľudia si preto oprávnene kladú aj ťažké otázky. Rozhodnutie bojovať a brániť vlasť síce nie je automaticky rozsudok smrti, ale vo chvíli, keď beriete do rúk zbraň, stávate sa legitímnym cieľom nepriateľa (hoci ním môžete byť aj bez zbrane). Na krk vám začne dýchať smrť a s každým zábleskom uvidíte jej ostrú kosu.
Otázku, či je tento život všetko, čo máme, alebo je rozumné počítať s nejakým pokračovaním po smrti, nechajme radšej nezodpovedanú. Tak či onak je zrejmé, že život patrí medzi to najvzácnejšie, čo máme.
Je to príležitosť milovať sa so svojimi láskami, vnímať krásu, prežiť skutočné priateľstvo, počúvať smiech detí a sledovať, ako sa hrajú.
Vojna je naproti tomu len zabíjanie a smrť v tisícich podobách. Každý si môže prečítať Remarquea či Hemingwaya, aby pochopil, že výsledkom vojny sú v prvom rade hromady mŕtvol, nemocnice plné roztrhaných ľudských tiel, bolesť a slzy, vdovy a siroty. Nemusíte byť Heller, aby ste v rozhodnutí človeka nebojovať videli aj isté rácio.
Normálny človek predsa nechce zabíjať neznámych ľudí a riskovať pri tom svoj život. Hlava XXII by sa tu pokojne dala obrátiť naopak a vôbec by to nevyzeralo šialene. Ak niekto chce bojovať a vyhlasuje iným vojnu, treba ho vzdelávať a možno liečiť, ale určite ho netreba nikam posielať. Lenže brániť svoju krajinu je predsa len iná vec.
Viac ako 40-tisíc mužov si dnes na Slovensku myslí, že by pri obrane štátu nevzali do ruky zbraň. Je pravdepodobné, že mnohí sa v tomto mýlia. Uvažovať o vojne v čase mieru je ako skúmať delfína vo vani. Vojna sama vám položí otázky, na ktoré budete musieť hľadať aj ťažké odpovede. Otázka, či chcete bojovať, je sama osebe irelevantná.
Susedov trojročný chlapček spiaci v zime na mŕtvej matke, prázdny pohľad brutálne znásilnenej ženy, čo sa tacká domov, kamarát, ktorý pred smrťou v pivnici nadiktoval aj vaše meno, toto sú tie otázky, ktorými sa vojna pýta, kto vezme do ruky zbraň. Motorom každej vojny je bolesť a nenávisť, nie politické názory.
Národ, ktorý bojuje, zaplatí slobodu svojou najlepšou krvou. Národ, ktorý nebojuje, zaplatí slobodou a krv si otrávi pocitom nekonečnej malosti. Stane sa národom ustrašených kolaborantov a príležitostných udavačov večne trčiacich z miesta, ktoré dobre nevonia. Vzývajúc Štefánika, kráčali by sme dejinami po Biľakových stopách.
Otázka za koho alebo za čo by som bol ochotný položiť svoj život, je závažná a absolútne legitímna. Nikdy by som neurážal ľudí, ktorí nechcú za tento štát bojovať, presne tak ako neurážam tých, čo nepotrebovali ani vojnu a jednoducho odišli preč. Existujú otázky, na ktoré si každý musí odpovedať sám, keď mu ich život položí.
Som človek, ktorému ministerstvo obrany oficiálne priznalo status vojnového veterána. Na svojej uniforme (keby som ju dávno nevyhodil) by som mohol nosiť vojenský kríž aj medaily za službu mieru. Nie som Jurij Gagarin, žiadny veľký hrdina, ale mal som čas o vojne premýšľať a niečo som v tomto smere aj osobne zažil.