Mala som rada Rusko, teraz ho nenávidím
Dôchodkyňa Sveta sa vrátila do zbombardovaného paneláka v charkivskej štvrti Saltivka
Vynásobte si Petržalku štyrmi a predstavte si, že Rakúsko zaútočilo na Bratislavu. Paneláky, ktoré sú otočené smerom k hraniciam, sú spálené a prederavené po bombardovaní a ťažkých bojoch.
Obyvateľom Charkiva, ktorí si vojnu s Ruskom nikdy nevedeli predstaviť, sa stalo niečo podobné. V tomto ruskojazyčnom meste ruských vojakov nevítali ružami, a keď ich po 24. februári napadli, veľmi rýchlo sa ubránili.
Severná Saltivka, jedno z najväčších sídlisk postsovietskeho sveta na okraji druhého najväčšieho ukrajinského mesta, je však zničená a spálená. Skaza, ktorú po sebe zanechala neúspešná ruská armáda, má aj rok od začiatku invázie apokalyptické rozmery.
NÁVRAT DO ZBOMBARDOVANÝCH PANELÁKOV
V stanici metra Hrdinov práce, ktorá leží blízko pri sídlisku, sa už nebivakuje, podzemná doprava opäť funguje. Nad stanicou svieti nový nápis – jej názov je rovnaký, no už je v ukrajinčine – Герої праці.
Do mesta sa vrátila veľká časť obyvateľov.
Charkiv sa niekedy po raketových útokoch na infraštruktúru ponorí do úplnej tmy, no ulice sú tmavé aj počas tichých nocí. Z času na čas sa mesto otrasie po novej explózii.
Z Ruska, ktoré je iba 30 kilometrov od mesta, chaoticky a bez zjavnej logiky pravidelne prilietajú rakety. Charkivu by sa veľmi hodil protiraketový systém, aký má Izrael. Vlastná železná kupola proti ruským útokom, ktoré prezident Volodymyr Zelenskyj označuje za teroristické.
Napriek situácii sa tisícky ľudí vrátili do svojich bytov v megalomansky naplánovanom sídlisku. V panelákoch, kde statici nezakázali bývať, žijú v extrémnych podmienkach a s obavami, že sa ešte môžu rozpadnúť, pretože trhliny, ktoré zostali po výbuchoch, sú príliš veľké. Tak je to aj v prípade dôchodkyne Svety, s ktorou sme sa vybrali do jedného zbombardovaného paneláka na severnom okraji Saltivky. Pre svoju polohu bol jedným z prvých na rane.
Zvonku je čiastočne prederavený a sčernetý. Horné byty sú úplne zničené a dá sa z nich veľmi dobre vidieť, kadiaľ Rusi postupovali na Charkiv a ako veľmi blízko sa odohrala prvá tanková bitka.
„Najhoršie boli letecké nálety, výstrely z tankov a delostrelectvo,” rozpráva Sveta. Spolu s manželom a so synom prežili začiatok ruskej invázie s obrovským strachom. Na bezpečnejšie miesto sa im podarilo dostať až koncom marca, po niekoľkých týždňoch vojny.
Keď sa Sveta vrátila do Charkiva, jej panelák bol úplne zničený.
Spolu stojíme pred jej panelákovým blokom a počítame, koľko v ňom je bytov. Narátame do 250. Počet rodín, ktoré sa vrátili? Päť, hovorí Sveta. Čiže dve percentá.
NENÁVIDÍM RUSKO, DOHRÝZLA BY SOM ICH
Kým Sveta neodišla do invalidného dôchodku, bola sprievodkyňou v električke. A tak ako mnohí na ruskojazyčnom východe Ukrajiny, aj ona trávila čas prilepená k ruskej televízii.
„V Rusku mám príbuzných, rovnako ako 80 percent obyvateľov tohto mesta. Sama som bola za Rusko,“rozpráva, keď sa jej spýtam, ako sa pred vojnou pozerala na susedný štát.
Nevedela si predstaviť, že by Rusi skutočne zaútočili na jej mesto. „Bola som za Rusko. Teraz ho nenávidím. Až tak, že by som tých ľudí dohrýzla,“hnevá sa a po tvári jej tečú slzy. Hnev proti Rusku v tomto meste plnom univerzít a pekných parkov cítiť.
V Rusku mám príbuzných, rovnako ako 80 percent obyvateľov tohto mesta. Sama som bola za Rusko. dôchodkyňa Sveta
„Pozrite sa, čo nám priniesol ruský svet,“hovorí Sveta, keď vyšliapeme na vyššie poschodia a vstúpime do zničených, spálených a prederavených bytov s výhľadom na ďalšie zdevastované paneláky.
S príbuznými v Rusku sa už nedokáže rozprávať. „Sú takí zmagorení ruskou televíziou, že absolútne nerozumejú tomu, čo nám spravili. Pýtala som sa ich, to ste museli zabíjať malé deti, aby sa z nich náhodou nestali banderovci?”
Sveta nie je jediná, ktorá úplne zmenila svoj postoj k Rusku. Ak sa Putinovi počas invázie niečo podarilo, tak určite stratiť sympatie medzi obyvateľmi tohto skoro dvojmiliónového mesta. Veľa ľudí začalo na protest používať ukrajinčinu, aj keď ruštinu stále počuť v meste ako hlavný jazyk. Vedie sa debata, či by sa Puškinova ulica nemala znovu volať Nemecká, ako to bolo kedysi – podľa nemeckých osadníkov z 19. storočia.
Nemenej podstatné je to, ako bude vyzerať obnova mesta. Niekde stoja žeriavy, inde sa ešte žiadne práce nezačali. Výzva znovu postaviť toto mesto na nohy a opraviť zničené budovy je na niekoľko rokov, ak nie desaťročí. A s rizikom, že to opravené znovu trafí ruská raketa.
„Pristavili sem tehly, ale nejako sa tu už dlhšie nič nepohlo,“rozpráva Sveta.
NEZABUDNI NA VODKU!
Z poškodeného paneláka sa pozeráme na dvor, kde stojí opravené detské ihrisko. Po ulici sa s bandaskami v rukách a so psíkmi prechádzajú miestni.
Vo Svetinom byte na treťom poschodí elektrina ide, no po vodu si musí chodiť. Na štvrtom už vidíme rozpadnuté panely, cez ktoré preniká svetlo, chlad a vlhko. Vodu museli vypnúť, aby nezamrzlo potrubie, a tak s jej synom berieme do rúk bandasky a ideme na desaťminútovú prechádzku k blízkemu zdroju vody.
„Vodu treba pred použitím prevariť,“hlási nápis pri riečke, nad ktorou medzi panelákmi vyteká voda, ktorú si miestni berú domov. Cestou prechádzame okolo bombového krytu, kde sa Sveta so synom a s mužom chodila skrývať počas najhoršieho bombardovania.
Keď sa vrátime, ideme do Svetinho bytu. Tam nám ukáže, ako ruské ostreľovanie zničilo jej domov. „Vyhorela mi polovica bytu, všetko bolo čierne. Dom horel päť dní,“vraví. S mužom aj so synom teraz spávajú na jednej posteli. Spálňa
a obývačka je stále vo veľmi zlom stave. Najviac sa však bojí trhlín, ktoré sa tam objavili po výbuchoch a požiari.
„Ako tu máme spať a nebáť sa, že sa zrútime?“hovorí a v miestnosti, ktorá bývala obývačkou, nám otvára skrinku. Sveta je veriaca pravoslávna kresťanka a má v nej uložené ikony. „Ako zázrakom sa im takmer nič nestalo,“povie a prežehná sa.
Z okna sa pozeráme von na bezútešnú Saltivku. Pocit depresie pri pohľade na zničené sídlisko ešte znásobuje nevábne februárové počasie, sneh sa strieda s dažďom. Náš rozhovor preruší siréna.
„Pozdrav z Ruska,“hovorí Sveta a povzdychne si. Spomína, ako kedysi chodievali za hranice a ruským kamarátom a známym nosili ukrajinský chlieb, salámu a slaninu. „A nezabudni vodku, vraveli mi. Nevedeli si nás vynachváliť.”