Vtip s titulom de-Biľak vyšetrovali ako hanobenie štátu
Aj prípad spisovateľa Milana Kunderu ukazuje, že za žarty z komunistov nasledoval v časoch budovania socializmu trest
Komunistický pohlavár Vasiľ Biľak dostal začiatkom roka 1970 list so špeciálne vyrobenou vizitkou, ktorou si z neho robili žarty. Neznámy pisateľ ho na malom papieriku posmešne povyšoval na francúzskeho šľachtica.
„Vasiľ de-Biľak, dr. krajčírskych vied,“napísal na vizitku a adresoval ju Ústrednému výboru Komunistickej strany Československa (ÚV KSČ) do Prahy, odkiaľ Biľak v tom čase úradoval.
Vasiľ Biľak, jeden z komunistických funkcionárov, ktorí v roku 1968 podpísali pozývací list pre sovietske vojská, bol v čase doručenia vizitky členom predsedníctva ÚV KSČ a zároveň jeho tajomníkom s rozhodujúcim vplyvom v zahraničnej a ideologickej sfére.
Vyšetrovatelia spustili rozsiahle vyšetrovanie s cieľom zistiť, kto takto uráža významného komunistického politika. Autorovi hrozili až dva roky väzenia.
Prípad s vizitkou objavili v archíve Ústavu pamäti národa (ÚPN) a ukazuje, ako štátna moc za socializmu išla po kritikoch vrcholových predstaviteľov štátu aj za z dnešného pohľadu nevinné vtipy.
DOKTOR KRAJČÍRSKYCH VIED
Len čo vizitka prišla na sekretariát člena Ústredného výboru KSČ Biľaka, vyšetrovatelia začali stíhanie pre podozrenie zo spáchania trestného činu hanobenia republiky a jej predstaviteľa.
Posmešný titul doktor krajčírskych vied z vizitky bol odkazom na to, že sa Biľak vyučil za krajčíra, z politickej vysokej školy mal titul RSDr. a stal sa jedným z najvplyvnejších komunistov.
Vizitka prišla v čase tvrdej normalizácie – dva roky po okupácii Československa vojskami Varšavskej zmluvy. Biľak, ktorý pochádzal z roľníckej rodiny zo severovýchodu Slovenska, využil v roku 1968 politické čistky a stal sa jedným z popredných predstaviteľov normalizácie.
Vplyvným funkcionárom bol Biľak takmer až do Nežnej revolúcie. Po novembri 1989 ho obvinili z porušenia zákona na ochranu mieru a iných ekonomických trestných činov, no nikdy ho neodsúdili. Žil v ústraní vo vile neďaleko Bratislavského hradu, zomrel v roku 2014 ako 96-ročný.
Z archívnych dokumentov vyplýva, že tvorca vizitky za mrežami nikdy neskončil, a to len vďaka tomu, že sa ho nepodarilo odhaliť.
Súčasťou spisu s vizitkou je aj posmešná básnička o Biľakovi s urážlivými výrazmi. Vyšetrovatelia pracovali s verziou, že za nimi stojí jeden autor. Spoločným znakom oboch listín boli napríklad podobné gramatické chyby. Je možné, že pravopis neovládal autor, pravdepodobnejšie je však vysvetlenie, že aj toto bol posmech z Biľaka, ktorý sa preslávil zlým ovládaním spisovnej slovenčiny.
Policajti podľa zachovaných spisov vynaložili veľké úsilie,
Z pohlavárov komunizmu nebolo možné robiť si žiadne žarty. To len demokracia umožňuje.
Iveta Radičová
aby vypátrali odosielateľov, ktorí si robili takéto posmešky z komunistických funkcionárov. Vypočúvali aj poštárov, listy dávali skúmať odborníkom na písmoznalectvo.
„Možno by stačilo hodiť nevhodnú korešpondenciu do koša. Za bývalého režimu to neexistovalo, všetko sa vyšetrovalo s cieľom vypátrať páchateľov a potrestať ich,“vraví výskumný pracovník ÚPN Peter Mikle.
ROMÁN ŽERT A TRINÁSTA KOMNATA MILANA KUNDERU
Ako vtip dokázal za socializmu ničiť ľudské životy, zachytáva aj jeden z najslávnejších románov spisovateľa Milana Kunderu Žert, na ktorého motívy režisér Jaromil Jireš v roku 1968 nakrútil rovnomenný film. Vysokoškolák doplatí na to, že svojej priateľke pošle pohľadnicu s odkazom ironizujúcim socialistické ideály a ciele: „Optimizmus je ópium ľudstva! Zdravý duch páchne blbosťou. Nech žije Trockij!“
Slečna v zmysle straníckej povinnosti odovzdá pohľadnicu fakultnej organizácii. Tá mladíkovi žart neodpustí, vylúči ho zo strany aj zo školy a za trest musí fárať do bane.
Sám Kundera podobnú situáciu zažil a zrejme z nej vychádzal pri písaní knihy Žert. Počas vysokoškolského štúdia mu v roku 1949 kamarát poslal list, v ktorom kritizoval komunistického funkcionára, na čo mu Kundera odpísal v podobnom duchu. Oba listy sa dostali k tajnej polícii a kamaráta vylúčili zo strany aj z Karlovej univerzity. Kundera medzitým prešiel na Filmovú fakultu AMU, ktorú mohol doštudovať, a vzali mu „iba“stranícku knižku.
Roky sa špekuluje, či práve táto udalosť neviedla Kunderu k tomu, ako veľmi angažované básne písal a že v roku 1950 udal Miroslava Dvořáčka, ktorý sa po úteku do Nemecka na chvíľu objavil v Prahe. Dvořáčka po Kunderovom udaní zatkli, roky prežil vo väzniciach a v pracovných táboroch, Kundera sa stal hviezdou budovateľskej literatúry. Opäť vstúpil do KSČ. Až v roku 1970 ho zo strany znovu vylúčili a v roku 1975 emigroval do Francúzska.
Keď český týždenník Respekt v roku 2008 písal o objavenej archívnej listine opisujúcej udanie, svetoznámy spisovateľ sa k tomu nevyjadril. Neskôr udavačstvo poprel.
VÄZENIE ZA REČI PROTI KOMUNISTOM A VEĽKÉ PÁTRANIE PO AUTOROCH NÁPISOV NA STENÁCH
Vráťme sa späť do archívu ÚPN, kde počas skúmania dodnes nachádzajú vyšetrovacie spisy, ktoré vznikali len preto, že niekto vtipkoval. Takto natrafili aj na upravenú školskú pozvánku. Pôvodne pozývala na oslavy Lenina, ktoré sa na školách bežne usporadúvali, lenže ktosi ju prerobil do neprijateľnej podoby: „Pozvánka na oslavu najväčšieho lotra a vraha sveta.“
Aj v tomto prípade viedli trestné stíhanie, páchateľa neodhalili.
Ak sa policajtom nepodarilo dolapiť autorov zásielok, vyšetrovacie spisy poctivo archivovali, lebo v prípade doručenia ďalšej sa skúmalo, či nemá niečo spoločné s tými predošlými. „Aj na takýchto vtipoch je možné vidieť, aký bol život v neslobode. Stačil jeden vtip a už ste mohli skončiť vo väzení,“vraví výskumník ÚPN Mikle.
Väzením sa skončil napríklad prípad verejnej kritiky komunistov. Mikle z ÚPN hovorí o prípade z roku 1981, keď zamestnanec kameňolomu pred svojím vedúcim a niekoľkými kolegami vykrikoval: „Komunisti sú špiny, neuznávam komunizmus a socializmus, neuznávam komunistov od roku 1968. Komunisti sú figúry a prezident Husák je tiež len figúra.“
Už pár hodín po vyslovení týchto slov robotník sedel vo vyšetrovacej väzbe. Súd ho tam posadil z obavy, že by vraj ovplyvnil kolegov, aby ho pri výsluchoch podržali.
„Uvedený verbálny delikt sa odohral o 14.30, pričom už o 17.00 bol autor týchto urážok vo vyšetrovacej väzbe. Z činu bol usvedčený a odsúdený na päť mesiacov nepodmienečne v prvej nápravnej skupine,“vraví Mikle.
Odsudzujúci rozsudok vyriekol Okresný súd v Trnave v decembri 1981. Nešlo pritom o žiadneho recidivistu, robotník mal dovtedy čistý register trestov. Z väznice vyšiel po odsedení celého trestu. „Aj toto je prípad, ktorý dokumentuje razanciu, s akou boli vyšetrované ‚protisocialistické‘ prípady,“podotýka Mikle.
Bez reakcie vyšetrovacích orgánov v minulosti neostávali ani posmešné nápisy v uliciach. Nemálo energie míňali na to, aby našli autorov „protištátnych“odkazov.
Jedným z vyšetrovaných prípadov bol nápis „S Husákom na čele do ruskej prdele“, ktorý ktosi v júli 1969 namaľoval na Mudroňovej ulici v blízkosti Bratislavského hradu.
Vyšetrovatelia okamžite vyrazili na miesto činu, keď nápis objavila hliadka Verejnej bezpečnosti bratislavského Starého Mesta. Dĺžku nápisu zmerali na „20 bežných metrov“. Do spisu zapísali aj to, že odstup medzi písmenami bol 20 centimetrov. Vo veľkom vypočúvali ľudí z okolia, či niečo o incidente vedia a či nevideli, kto to mohol na budovu natrieť. Aj tomuto páchateľovi hrozilo väzenie pre podozrenie z hanobenia republiky.
Vyšetrovanie nabralo na intenzite, keď sa rovnaký nápis našiel na ďalších dvoch uliciach.
Vyšetrovatelia nápisy fotografovali, aby boli dôkazy, keď identifikujú možných páchateľov. Keďže v tom čase ešte neboli rozšírené počítače, policajti do spisov rukou kreslili, čo sa objavilo v mestách a dedinách, a zaznamenávali aj údaje o veľkosti namaľovaných hesiel.
Napríklad v roku 1973 sa snažili vyriešiť prípad, keď sa v Nitrianskom kraji na ceste medzi obcami Tlmače a Kozárovce objavili „poburujúce plagáty“s nápisom: „5. výročie okupácie. Ľudia otvorte oči a do boja za nefalšovaný zajtrajšok!“
Archivár ÚPN Mikle hovorí, že vyšetrovacím orgánom sa napriek nasadeniu enormných prostriedkov nedarilo zistiť, kto takéto nápisy vytvoril. „Predvolaní na výsluchoch často hovorili, že o záležitosti nič netušia.“
Jeho slová dokazuje aj tento prípad s plagátmi na ceste medzi dvoma dedinami upozorňujúci na piate výročie okupácie. Stíhanie za trestný čin poburovania museli v decembri 1973 prerušiť. „Bolo vypočutých päť svedkov, avšak páchateľ doposiaľ zistený nebol,“napísal do uznesenia o prerušení vyšetrovateľ ŠtB major Kotian.
RADIČOVÁ: ZA MEČIARA VYHADZOVALI HUMORISTOV
Keby robotník v súčasnosti zopakoval slová, za ktoré bol kedysi odsúdený, za mreže by nešiel. A to isté platí aj v prípade autora vizitky zosmiešňujúcej Biľaka.
Dnes je úplne bežné žartovať na adresu politikov bez toho, že by komukoľvek hrozil trest. Niektoré facebookové skupiny, ako napríklad Zomri, majú aj omnoho tvrdší humor.
Bývalá premiérka za SDKÚ Iveta Radičová hovorí, že každý totalitný režim má z politickej satiry, ale aj z humoru ako takého obrovský strach. „Z komunistických pohlavárov nebolo možné robiť si žiadne žarty. To len demokracia umožňuje a dáva dostatočný priestor,“vraví Radičová, manželka známeho autora politickej satiry Stana Radiča, ktorý zomrel v roku 2005. Iveta Radičová bola opakovane členkou poroty festivalu humoru Kremnické gagy.
Radič patril k humoristom, ktorí mali problémy aj v časoch demokracie, v 90. rokoch minulého storočia proti nim brojil vtedajší premiér a predseda HZDS Vladimír Mečiar.
„To už boli znaky autokracie Vladimíra Mečiara, keď boli humoristické relácie vyhodené z médií na ulicu,“rozpráva Radičová, ktorá bola v rokoch 1990 až 1992 vo VPN. Neskôr vstúpila do vysokej politiky, v druhej vláde Mikuláša Dzurindu zastávala post ministerky práce a v rokoch 2010 až 2011 bola predsedníčkou vlády.
Na vtipoch, ktoré si uťahovali aj z nej, sa vraj smiala. „Vtip sa ma nemôže dotknúť, pokiaľ neporušuje elementárne pravidlá slušnosti. Dôkazom sú Shootyho kresby na moju adresu, ktoré som si okamžite kúpila a dodnes ich mám v pracovni.“
Čo si Radičová myslí o vtipoch Cynickej obludy či Zomri? „Patrím k ľuďom, ktorí zastávajú názor, že humor alebo politická satira, ktorá vstupuje do verejného priestoru, nesmie narúšať integritu osobnosti, musí dodržiavať základné pravidlá morálky a nesmie šíriť nenávisť.“
Radičová spomína, že ju najviac prekvapilo, ako vážne sa bral jej výrok „Riško, drž balónik a čakaj“. Predsedovi SaS Richardovi Sulíkovi to povedala počas volebnej noci v roku 2010, keď už bol jasný koniec vládnutia Smeru, HZDS a SNS a to, že pravica bude mať väčšinu na zostavenie vlády.
„To bol len vtip a ako vážne sa to bralo. Vlastným očiam som neverila,“komentuje Radičová, ktorá už v politike nie je, učí na vysokej škole.
Možno by stačilo hodiť nevhodnú korešpondenciu do koša. Za bývalého režimu to neexistovalo, všetko sa vyšetrovalo s cieľom vypátrať páchateľov a potrestať ich.
Peter Mikle
výskumný pracovník ÚPN