Má ako gej nasledovať Ježiša?
Poľský film Strachy v nás je najsilnejší vo chvíľach, keď sa presne drží reality. Vtedy hovorí aj o Slovensku
Umelec Daniel žije v dedine Kurówko. Dalo by sa povedať „Bohom zabudnutej“, ale ľudia tu na Boha nezabudli. Modlia sa k nemu každý deň a poctivo chodia do kostola. Rovnako ako Daniel. Viera je stále prítomná v jeho živote, aj v umení, ktoré robí.
V jednej z úvodných scén si vyrába ruženec – namiesto korálok však naň navlieka tabletky xanaxu, liekov proti úzkosti. V ťažkých chvíľach sa mu budú ešte veľmi hodiť.
Hoci je gej, miestni ho tolerujú. Alebo trpia? Hlavne vtedy, keď bojuje za spoločné záujmy, za práva roľníkov a za ochranu úrody pred diviakmi. Na svoj vlastný boj však zostáva sám. Na teplákovú súpravu si namiesto štandardných troch prúžkov našije pásiky vo farbe dúhy. Najväčšou oporou mu je babka, ktorá hreší horšie ako kočiš, ale povzbudzuje ho, keď on už ďalej nevládze. „To ja už končím,“hovorí mu. „Ty ešte len začínaš.“
Zdá sa vám to ako ťažko uveriteľný príbeh? Lenže tento príbeh nie je vymyslený. Film Strachy v nás je inšpirovaný životom mladého poľského umelca Daniela Rycharského, ktorý sa na jeho tvorbe aj podieľal. Vo filme ho stvárňuje oceňovaný poľský herec Dawid Ogrodnik.
Kurówko je skutočné, rovnako aj boj s diviakmi a dúhové pásiky na teplákoch. No hlavne je skutočné trápenie človeka, ktorý nedokáže nájsť pochopenie ani u ľudí, ktorých zvykneme volať „najbližšími“.
Najsilnejší je film práve vo chvíľach, keď sa presne drží reality. A vtedy presahuje hranice Poľska a pripomína nám to, čo sa dnes deje na Slovensku.
KDE JE NEBO A KDE PEKLO
„Jagoda, pôjdeš do pekla,“podpichuje Daniel kamarátku. S ďalšími „dúhovými kresťanmi“cestujú autom na púť a Jagoda sa na zadnom sedadle bozkáva s priateľkou.
„Po smrti nie je peklo. Nie je nič,“vraví Jagoda. „Pretože peklo a nebo sú tu. V iných ľuďoch.“
A má pravdu. Šikana zo strany homofóbneho okolia a nevšímavosť najbližších nakoniec vyústia do tragédie.
Daniel je presvedčený, že za to, čo sa stalo, môže celá dedina vrátane neho. Nevie zvládnuť smútok a hľadá odpustenie. Chce, aby celá dedina išla na krížovú cestu – aby spoločne trúchlili, priznali si podiel viny a zaistili, že sa podobné tragédie už nikdy neopakujú.
Dedina, ktorá ho dovtedy nechávala na pokoji, sa obráti proti nemu. Odrazu si „spomenú“, že je gej, a chodia mu pred dom vykrikovať nadávky.
No Daniel ešte aj vtedy rozmýšľa, aké dielo by mal vytvoriť, aby ho dedinčania konečne pochopili a prijali. Z krížovej cesty, ktorú sa mu nepodarí zorganizovať, sa nakoniec stane radikálne umelecké gesto, ktoré si všimne celá krajina. Niektoré médiá píšu o umelcovi gejovi, ktorého „ostrakizujú homofóbni dedinčania“, iné o zneužití kresťanských symbolov na propagáciu „LGBTI ideológie“.
Nikto už to, čo sa v Kurówku stalo, nemôže ignorovať.
DOBRÝ A ZLÝ KŇAZ
Film Strachy v nás natočili poľskí režiséri Łukasz Ronduda a Łukasz Gutt. Ronduda v predchádzajúcich filmoch Srdce lásky a Performer zobral rôzne prvky zo života umelcov, premenil ich na fikciu a potom sledoval, ako táto fikcia ovplyvňuje skutočnosť. Gutt s ním predtým spolupracoval ako kameraman, pri Strachoch v nás už vystupoval aj ako spolurežisér.
Príbeh Daniela Rycharského ich zaujal z viacerých dôvodov. Poľský výtvarník a grafik je absolventom Akadémie výtvarných umení v Krakove, vo svojej tvorbe sa zaoberá témou súčasného vidieka a jeho identity. Spolupracuje pri tom aj s komunitou rodného mesta Kurówko. Za svoje diela, ktoré sa dotýkajú aj viery, náboženstva či postavenia kvír ľudí v spoločnosti, už získal viacero ocenení. Stále je však ešte dosť mladý na to, aby už o ňom točili životopisné filmy – má len 36 rokov.
Na príklade jedného mladého človeka však tvorcovia mohli ukázať krehkosť existencie kvír ľudí v Poľsku a hrubú netolerantnosť, ktorej musia čeliť. V krajine, kde politici podobne ako u nás stavajú múry, má aspoň umenie šancu spájať.
„Myslel som si, že je to cool a zaujímavé, že to nie je len o písaní biografie, ale má to aj výborný umelecký koncept,“spomína Rycharski v rozhovore pre poľské vydanie Vogue.
Lákalo ho, že film môže byť pokračovaním jeho umeleckej činnosti. Zároveň s nakrúcaním vznikala aj jeho výstava Strachy, ktorá mala „premiéru“už o dva roky skôr ako film. „Mnohé veci vyobrazené na výstave boli vymyslené pre film. Len výstava vyšla skôr,“hovorí Rycharski.
Scenár nakoniec vznikal s prestávkami štyri roky, o mnohých detailoch Rycharski s režisérmi dlho vyjednával. „Bolo to ťažké. Musel som hovoriť Łukaszowi aj veľmi intímne veci, aj také, za ktoré sa hanbím. Ale cítil som, že keby som nebol úprimný, možno by sme tento film nenakrútili,“hovorí.
Keď sa začalo nakrúcať, Rycharski ako aktívny veriaci katolík presadzoval dialóg medzi katolíckou cirkvou a LGBTI+ ľuďmi. Situácia kvír ľudí v Poľsku sa však po roku 2019 prudko zhoršila. K rastúcej miere nepriateľskej a stigmatizujúcej rétoriky vysokých štátnych predstaviteľov sa pridali homofóbne a transfóbne uznesenia miestnych samospráv, ktoré vyhlásili na svojom území takzvané „zóny bez LGBT“.
Aj tieto politické a spoločenské zmeny postupne viedli u Rycharského k vnútornému prerodu. „Łukasz mi volal: ‚Vymysli dielo, ktorým ukážeme, že Daniel je pobožný.‘ S tým som mal najväčší problém, pretože som sa z človeka veriaceho menil na človeka bez vyznania, aj keď stále kresťana,“spomína.
Aj preto mal napríklad obavy, aby filmový Daniel po pár minútach nepadol na kolená a nezačal sa modliť. Vzťah s kňazom, ktorému sa zdôveruje, je takisto vymyslený. „Vo filme je dobrý kňaz a zlý kňaz. Ten dobrý je tak trochu snom o dobrom kňazovi, lebo takého dobrého som ešte nestretol,“priznáva.
LÁSKA SI CESTU NÁJDE
Film Strachy v nás sa dokáže dostať pod kožu aj vďaka výbornému hereckému obsadeniu. Je fascinujúce sledovať, ako Dawid Ogrodnik dokáže s minimom slov, len pomocou mimiky a pohybu vystihnúť, čo sa deje v Danielovom vnútri. Nie div, že aktuálne patrí medzi najobsadzovanejších poľských hercov.
Napriek ťaživej téme sa tvorcom podarilo prepašovať do príbehu aj štipku nádeje – Danielov vzťah s babkou je plný láskavosti a humoru. Kým otec sa s ním nerozpráva a zmláti ho pred celou dedinou, babka je tá, ktorá ho bezhranične miluje. Aj keď to niekedy nedokáže dať najavo inak ako hrubými nadávkami.
Len v náznakoch je načrtnutá linka vzťahu Daniela s jeho nevyoutovaným priateľom. A pritom vidíme, že okrem umenia je to ďalší vzácny priestor, kde môže byť naozaj sám sebou, môže si dovoliť byť citlivý a zraniteľný.
Možno sa Danielovi nepodarí zmeniť celé Poľsko k lepšiemu, no aj tak nemáme v závere pocit úplnej beznádeje. Umením sa mu podarilo zmeniť postoj aspoň jedného človeka, v tom momente najdôležitejšieho. Láska si cestu nájde, aj bez slov.
„Vždy som chcel robiť umenie, ktoré by bolo príťažlivé pre ľudí v umeleckom svete, ale zároveň by oslovilo aj ľudí na vidieku. Aby to pochopili, hoci nikdy neboli v múzeu,“hovorí Rycharski.
Aj preto sa hneď od začiatku s filmármi rozhodli, že neurobia artové kino, ale film, ktorý by sa mohol premietať aj v Kurówku.
„Tento film môže byť nástrojom zmeny. To je vlastne to, čo robím ako umelec: používam umenie ako nástroj sociálnej zmeny. Film mi len dáva viac možností.“
Na príklade jedného mladého človeka tvorcovia mohli ukázať krehkosť existencie kvír ľudí a hrubú netolerantnosť, ktorej musia čeliť. V Poľsku, kde politici podobne ako u nás stavajú múry, má aspoň umenie šancu spájať.