Kto bude tvoj arizátor?
Ako prebiehali arizácie textilných a odevných podnikov na Slovensku
Slovenský národ prijal s veľkou radosťou a s veľkým zadosťučinením prísne protižidovské opatrenia, ktorými sa postavili hrádze židovskému rozpínaniu, úžerníctvu a kšeftárstvu. Volanie slovenskej pospolitosti po radikálnom doriešení židovskej otázky bolo po tieto dni splnené uzákonením židovského kódexu, ktorý je slovenskou obdobou norimberských zákonov.“(Gardista, 12. 9. 1941)
Po vzniku samostatného slovenského štátu začali Židia postupne prichádzať o možnosť pracovať i študovať, využívať verejné dopravné prostriedky, zhromažďovať sa, vlastniť šperky, rádio či kožuch… Súčasťou tohto „ukrajovania“práv bola aj arizácia, teda vyvlastnenie židovského majetku do rúk „Nežidov“– Árijcov.
Po veľkých strategických podnikoch prišla na rad aj pôda a menšie závody, od roku 1940 tiež domy a ďalší osobný majetok. Časť podnikov bola okamžite zlikvidovaná. Podľa dát Ústredného hospodárskeho úradu, ktorý arizácie koordinoval, do začiatku roka 1942 dosiahol počet arizovaných podnikov na území celého štátu 2100.
ŽIDOVSKÉ PODNIKY S ODEVMI A TEXTILOM
Keďže Židom bolo v minulosti zakázané venovať sa remeslám v cechoch, dlhodobo pracovali najmä v oblasti obchodu s použitým tovarom, často sa živili predajom použitého textilu a oblečenia. Až keď zákony v priebehu 19. storočia zrovnoprávnili Židov na poli obchodu, vtedy nastal aj v Rakúsko-Uhorsku skutočný ekonomický rozmach v textilnom sektore. Pri vzniku Československa bol preto vysoký počet odevných a textilných podnikov práve v rukách židovských majiteľov. A nielen v Československu, situácia s vysokým podielom židovských odevných podnikov bola dôležitým fenoménom európskeho hospodárstva, podľa dostupných údajov napríklad v Berlíne, kde boli v roku 1925 necelé 4 percentá židovského obyvateľstva, bola takmer polovica firiem v oblasti konfekčnej výroby v židovskom vlastníctve. Do konca roka 1930 ukazujú dáta 43 % židovských firiem v oblasti dámskej konfekcie a dokonca 72 % v oblasti veľkoobchodu s týmto tovarom.
Podľa štatistiky Grémia bratislavského obchodníctva zo septembra 1940 bola situácia u nás obdobná: v Bratislave bolo kresťanských krajčírskych podnikov 18, kým židovských podnikov bolo 29. Z podnikov s textilným tovarom bolo v tom čase kresťanských 77 a židovských 118. V oblasti obchodov s klobúkmi bol vyčíslený počet bratislavských kresťanských podnikov 45, židovských bolo len v tejto oblasti menej – 26. Medzi najväčšie podniky v židovskom vlastníctve patrili v 30. rokoch v Bratislave napríklad módny dom Tausky a synovia, Buxbaum, Blau & Weinberger, Dedeo a Löwy, Július Rosenzweig. Boli tu aj luxusné klobučníctva, ako Salón Violette a Jaques Mayer, ale i obchody s galantérnym tovarom Weiss & Fürst či Halmoš.
KTO BUDE TVOJ ARIZÁTOR?
Aké boli ambície arizátorov, dnes naznačujú mnohé dokumenty vo fondoch archívov. Nie je zriedkavosťou nájsť široký súpis záujemcov o daný podnik, príležitostne i rôzne odporúčania odborných, ale najmä politických schopností, občas dokonca tvrdé vzájomné udania s cieľom získať daný podnik pre seba. Ambície arizátorov však boli rôzne. Arizácia textilných a odevných podnikov sa na prvý pohľad od ostatných typov podnikov až tak výrazne neodlišovala. Avšak v období s nízkym počtom žien v oblasti podnikania môže prekvapiť relatívne vysoký podiel žien so záujmom o arizáciu. Tvrdé
dom domáceho obchodu aj pri firme Halmoš v Bratislave. Ignácovi Halmošovi sa podarilo ešte v roku 1939 predať obchod s 51-percentným podielom Jánovi Augustínovi Novákovi a neskôr jeho sestre Nore, ktorí arizovali obchod so strižným tovarom Halmoš v Bratislave na Suchom mýte 3. V tom čase bol ešte v platnosti zákon, že ak má vo firme kapitálovú prevahu kresťanský spoločník, nie je považovaná za židovskú. V roku 1940 sa Ignác Halmoš vzdal definitívne svojich živnostenských oprávnení a s rodinou sa vysťahoval do Palestíny.
Takéto dohody medzi židovským a nežidovským vlastníkom sa nazývali arizácie „naoko“, všímajú si ich mnohí udavači a poukazujú na ich nezákonnosť. Obvinenia z takejto dohodnutej arizácie sa podarilo firme Halmoš zvládnuť a bez väčších strát sa v roku 1946 vrátila naspäť do vlastníctva Ignácovho syna Imricha Halmoša. Rovnako šťastnou dohodou bolo prevzatie podniku s klobúkmi Júliusa Mayera, ktorý arizovala po dohode Helena Kugelmannová. Na konci tridsiatych rokov sídlil na atraktívnom mieste, hneď vedľa predajne Baťa na Hurbanovom námestí. Z dokumentov z roku 1946 vyplynulo, že ako pri arizácii čiastočnej, tak aj úplnej bola medzi stranami interná dohoda s cieľom ochrániť majetok Júliusa Mayera.
TAUSKY A SYNOVIA
Jedna z najväčších módnych firiem, ktorá v Bratislave fungovala od roku 1846, bola Tausky a synovia. Jej posledným majiteľom bol Max Stein, dôležitá osobnosť bratislavského obchodníctva, predseda Obchodného grémia a spolupredseda Zemského sväzu obchodných grémií na Slovensku a v Podkarpatskej Rusi.
Stein zomrel v roku 1930 a po jeho smrti sa majiteľkou podniku stala jeho manželka Sidónia Steinová. V Bratislave ponúkala firma Tausky kolekcie realizované vlastnými návrhármi, ale dodávali aj luxusné róby priamo z Paríža. Predávali konfekciu aj prostredníctvom zásielkových katalógov. Vlastnili jednu z dvoch tovární na výrobu bielizne v Bratislave a mali aj sklady kobercov. Ponuka bola mimoriadne široká vrátane predaja textilnej metráže. Časté reportáže v dobovej tlači dokazujú aj pravidelné módne prehliadky v sídle firmy, ale aj v mnohých reprezentatívnych spoločenských priestoroch v Bratislave, napríklad v budove vlády na Gondovej, v Redute, Carltone či na bratislavských dostihoch.
V prípade firmy Tausky došlo k likvidácii tohto židovského podniku za nejasných okolností ešte v druhej polovici 30. rokov. Arizácia sa teda už podniku nedotkla, avšak rodina prišla o vlastný dom na Kuzmányho ulici, za ktorého projektom stál významný architekt Friedrich Weinwurm. Krátko po arizácii v roku 1942 sa dom stal sídlom nemeckého veľvyslanectva.
Vďaka ďalšiemu pátraniu v archívoch sa objasnili tiež osudy rodiny. Sidónia dom opustila s dcérou a so synom už pred rokom 1941, odišla do Budapešti, kde mala rodinné väzby. Konca vojny sa ale nedožila. Jej dcéra Piroska Stein (po vydaji Schlengerová) zahynula v koncentračnom tábore v Buchenwalde, jej vnučka Daisy sa pred deportáciou zachránila na evanjelickom internáte v Budapešti. Neskôr študovala vo Švajčiarsku a v roku 1950 získala študentské víza do New Yorku, kde sa zoznámila s Paulom Sorosom, za ktorého sa o rok neskôr vydala. Dodnes žije v New Yorku a je zakladateľkou nadácie Paul & Daisy Soros.
TRAGICKÉ OSUDY
Vojnové roky boli obrovskou tragédiou domáceho hospodárstva. Najmä v oblasti textilnej a odevnej výroby a predaja došlo k zásadnej strate kontinuity. V dobovej rétorike sa arizačné zákony stali nástrojom na posilnenie konkurencieschopnosti slovenských podnikov. Vo výsledku to však bola obrovská legislatívna diera a živná pôda pre ziskuchtivých.
Vo veľkej časti prípadov sa do podnikov dostali odborne nevhodní kandidáti, ktorí tu videli len priestor na rýchle osobné obohatenie a vedenie podniku nezvládli. Takým prípadom bol i bratislavský obchod s módnym a konfekčným tovarom Buxbaum, Blau & Weinberger, založený v roku 1906 so sídlom na Michalskej ulici 3. Jeho zakladateľmi boli traja majitelia – Alexander Buxbaum, Adolf Blau a Jozef Weinberger. V roku 1933 dvaja spolumajitelia z firmy odišli a prenechali ju Alexandrovi Buxbaumovi. Po jeho smrti viedla podnik vdova Katarína Buxbaum, vyučená krajčírka. V roku 1940 zamestnávala pätnásť pracovníkov, z toho dvoch učňov.
Židovský podnik sa nevyhol arizácii, v auguste 1941 firmu prebrala Hildegarda Günterová. I keď bola v krajčírskom remesle činná v tom čase už pätnásť rokov, po roku vedenia podniku sama žiadala o vymazanie firmy z firemného registra, lebo údajne je obrat stále nižší a ona ako začiatočníčka nedokáže firmu udržať. Katarína Buxbaum bola deportovaná do koncentračného tábora v Osvienčime, kde zahynula. Podarilo sa však prežiť jej dvom synom – Heinrichovi a Alfrédovi, jeden neskôr emigroval do USA a druhý do Austrálie.
Tragický osud postihol aj ďalší známy bratislavský podnik na Obchodnej ulici, ktorý lákal pozornosť svojím označením „Rosenzweig – šatný dom“. Gyula Rosenzweig získal krajčírsku živnosť v roku 1899. Od roku 1929 sa objavoval zároveň i v kategórii „obchodníci s konfekčným tovarom a obchodníci s látkami“. Reklamy na odevný dom Kleiderhaus Rosenzweig sa príležitostne vyskytovali aj v dennej tlači. I tento podnik židovského majiteľa postihol v roku 1942 smutný koniec: firma bola arizovaná a Július Rosenzweig bol deportovaný do koncentračného tábora v Osvienčime.
Medzi najobľúbenejšie galantérie v Bratislave patril obchod s textilným a módnym tovarom Weiss a Fürst na Sedlárskej 2, ktorý bol známy predovšetkým bohatou ponukou látok.
Nakupovali tu všetci, ktorí si odev šili podomácky, ale aj majitelia väčšiny domácich krajčírskych salónov. Od začiatku fungovania podniku v roku 1867 sa objavuje zmienka aj o alternatívnom názve U motýľa, preto je súčasťou ich reklamy často logo so ženou-motýľom, jedno jej krídlo je označené písmenom W, druhé krídlo písmenom F, začiatočnými písmenami mien oboch pôvodných majiteľov Adolfa Weissa a Leopolda Fürsta.
Od roku 1912 sa samostatným majiteľom firmy stal Jakub Lachowicz. V roku 1941 sa firma nevyhla arizácii. Napriek snahám Jakuba Lachowicza previesť firmu na árijských spolumajiteľov bolo už príliš neskoro. Zjavne dobre prosperujúci obchod bol objektom záujmu viacerých arizátorov. Tento zápas po vzájomných udaniach a lustráciách zo Štátnej bezpečnosti napokon „vybojovali“J. Bobtsek a F. Schrammel. Súčasťou arizácie bol aj dvojposchodový dom na Námestí Adolfa Hitlera 7 (dnešné Hlavné nám.). Jakub Lachowicz bol v roku 1942 deportovaný do koncentračného tábora v Osvienčime.
ŠKODY NA NÁRODNOM MAJETKU
Veľké nadšenie z arizácií, s ktorým sa stretávame v dobovej tlači v prvých rokoch vojny, však vystriedalo rýchle vytriezvenie. Sprevádzali ho pochybnosti nad činnosťou Ústredného hospodárskeho úradu, kde po prešetrovaní na poste predsedu Augustín Morávek v roku 1942 abdikoval a utiekol do cudziny. Boli nariadené revízie arizovaných podnikov. V apríli 1944 sa v novinách Slovák konštatovalo: „Doteraz sa vykonalo vyše 200 revízií hospodárenia arizovaných podnikov a arizácia musela byť zrušená v 68 prípadoch, kde sme, žiaľ, zistili úmyselné neplnenie povinností. Úrady išli aj ďalej a proti nesvedomitým arizátorom zaviedli trestné pokračovania v 14 prípadoch.“
Veľký sen o silnom slovenskom hospodárstve a podnikavom slovenskom obchodníkovi rýchlo vyhasol, dokonca ešte rok pred koncom vojny sa v novinách Slovák pripustilo sklamanie: „… môžeme povedať, že prechod židovského majetku do árijských rúk neuskutočnil sa stopercentne podľa nášho očakávania. … Arizovať mohol hocikto, kto sa skorej prebil ku žľabu. Dnes už poznáme aj zákulisie arizačnej procedúry, preto vinu nezvaľujeme na nevinných, lež naša verejnosť vie, kde vinníkov treba hľadať. Museli nariadiť revíziu arizácie, aby sa aspoň čiastočne mohli napraviť chyby spáchané nielen na jednotlivcoch, ale možno na celom národnom majetku.“
Tieto chyby boli však nenapraviteľné. Stali sa krokom k ožobráčeniu židovského obyvateľstva a zakrátko nasledovali jeho transporty. V oblasti odevnej malovýroby a predaja si tak krajina svoju cestu musela začať budovať prakticky nanovo.
Text je súčasťou pripravovanej štúdie o móde na Slovensku počas druhej svetovej vojny. Z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia.