Fico izoluje Slovensko aj od Česka
Šéfredaktor Respektu Tabery o Smere a slovenských prozápadných politikoch
Robert Fico je skvelý predavač príbehov, ktoré neexistujú, ale aj neúspešný politik, ktorý urobil pre ľudí veľmi málo. Prečo by sa teraz namáhal viac? pýta sa šéfredaktor Respektu Erik Tabery.
Máte obavu o Slovensko?
Musím sa priznať, že mám. Dianie na Slovensku sa snažím sledovať dôkladne. Keď skombinujem informácie z médií a od ľudí, s ktorými hovorím, tak ide o najväčšiu obavu z toho, čo môže nastať, akú som zaznamenal za celé roky, čo na Slovensko chodím. Zdá sa mi, že sa spojilo viac negatívnych trendov.
Ktoré to sú?
Prvý je vonkajší. Vojna na Ukrajine a neistota z diania. Druhý je posilňovanie strán, ako je Smer Roberta Fica, a fašistov. A tretí je, naopak, veľká roztrieštenosť demokratických síl, čo je umocnené nešťastnou vládou, ktorá tu bola. Tento kokteil – do ktorého by sme mohli pridať ďalšie elementy, ako je silná dezinformačná scéna a podobne – vytvára veľmi nebezpečný mix toho, čo môže nasledovať po voľbách. Mám pocit, že ide o jednu z najdramatickejších situácií, aké som na Slovensku zažil.
S akým scenárom v hlave pracujete, ako dopadnú slovenské voľby?
Som opatrný v tom, aby som vytváral realitu podľa toho, čo sa deje teraz. Treba byť opatrný, ale zároveň si nemyslieť, že všetko sa stane tak, ako to vidíme v prieskumoch. Môže prísť nová dynamika, nové udalosti, spájanie strán, či naopak, ich rozpad. Ale keď sa pozerám na to, v akej tragickej kondícii je demokratická časť politického spektra, a aké malé ambície v práci s verejnosťou má, tak mám obavu, že to dopadne zle.
Teda, že nedemokratické sily – kam radím aj Roberta Fica – nielen zostavia vládu, ale ich dominancia v parlamente bude taká veľká, že de facto si budú môcť robiť, čo chcú. Vezmite si, koľko strán sa pohybuje okolo piatich percent, a aké je riziko, že budú mať napokon 4,8 percenta. Toto bol dôvod, prečo v Česku často dopadli voľby zle, a až potom demokratické strany pochopili, že musia spolupracovať. A zafungovalo to. No na Slovensku nevidím energiu, ktorá by k tomu smerovala.
Výhrada je, že v Česku sa pred voľbami spojili strany, pri ktorých to dávalo programovú logiku. Možný návrat Roberta Fica už rezonuje aj u vás – do tej miery, že viaceré médiá priniesli reportáž o jeho rastúcich preferenciách. Rozumiete, prečo mu rastú preferencie?
Ak by ste sa ma pýtali na logiku, či by mu mali rásť, tak by som odpovedal – nie, tomu vôbec nerozumiem. No ak by som sa pozeral na to, čo sa na Slovensku deje, tak čiastočne áno. Skúsim tento rozpor vysvetliť. Logiku to nedáva v tom, že Robert Fico bol mimoriadne neúspešný politik. Keďže som často na Slovensko jazdil, pýtal som sa – prečo ho ľudia volia, čo pre nich spravil? Kde je vyššia kvalita života, ktorú vám prináša? Lebo niekedy sa môže stať, že je politik arogantný a populista, ale má nejaké výsledky. Mne vyrážalo dych, že na Slovensku bolo toľko zabudnutých ľudí, nielen so životnými ťažkosťami, ale napríklad aj učitelia. Keď sme čítali tabuľky platov učiteľov, to bolo na úrovni žobrania. Preto som sa pýtal – čo v ňom tí ľudia vidia? Lebo fakticky pre svojich voličov príliš veľa neurobil.
A v akom zmysle vám jeho súčasný rast zmysel dáva?
Robert Fico je veľmi dobrý predavač príbehov, ktoré neexistujú. Vie veľmi dobre podať príbeh o ohrození zvonku, ktorého súčasťou sú aj šialené útoky na vašu prezidentku. Keď ich púšťam niekomu v Česku, neveria mi, že niečo také môže od Fica či jeho kolegov zaznieť. V hľadaní nepriateľov je Fico dobrý. Znovu sa mu darí vytvárať pocit, že tam vonku je nebezpečný svet, a on ľudí ochráni. Akoby im hovoril – síce vaša kvalita života bude možno horšia, ale aspoň vás ochránim pred zlými ľuďmi, ktorí vás ohrozujú. Tento opis nie je úplne originálny, ale treba zisťovať, prečo mu to vychádza. A tam cítim problém.
Vyplýva z toho nejaká rada pre občiansku spoločnosť či prozápadných politikov, ako tomu čeliť?
Takúto radu nemám, bolo by arogantné tváriť sa, že áno. Môžem mať len dojmy. Keď počúvam rozhovory s vašimi politikmi, zdá sa mi, že veľmi veľa hovoria o sebe. O svojich ťažkostiach, štruktúrach strany, vyjednávaniach. Čo môžu a čo nemôžu, čo povedať a čo nie. A človek si povie – kde sa v tom majú vidieť ľudia?
Fico vždy predával príbeh o ochrane ľudí. V roku 2012 ich chcel chrániť pred chaosom po rozpade pravicovej vlády, v roku 2016 to boli utečenci a migranti. Týmto smerom išiel aj v minulosti. No takú mieru radikalizácie jeho rétoriky sme doteraz nevideli, a to je v politike od 90. rokov. Vás prekvapila?
Trend politika, o ktorom si človek nemohol myslieť nič veľmi dobré, bol už nastolený. Ale stále sa držal v nejakých hraniciach; i keď ja som sa už pred rokmi mojich slovenských priateľov pýtal, či si nemyslia, že sa Fico môže radikalizovať do tej miery, že bude vládnuť s fašistami. Skoro všetci mi vtedy vraveli, že nie. No keď sa raz touto cestou vydáte, zastaviť sa bude ťažké. Fico to neubrzdil vôbec, prerazil všetky pomyselné dvere.
V tom prípade je dôležité verejnosti vysvetľovať, že takýto politik pre ňu nielen vo vnútri štátu málo urobí – pretože sa už sústreďuje na nenávisť, a nie na správu krajiny – ale že nenájde ani partnerov v Európe. No krajina veľkosti Slovenska či Česka spojencov pre vyjednávania v rámci Európy potrebuje. Stačí sa pozrieť, aké ťažkosti má Maďarsko. A Fico ide cestou Orbána.
Ešte stále tu môže byť dilema, či všetko, čo Fico robí, nemôže byť len cynický krok. Že takto získa kritický počet voličov, ktorý zachráni jeho budúcnosť – osobnú aj politickú – ale slovenskú demokraciu v skutočnosti neohrozí. Alebo či sa rozhodol, že ak sa dostane k vláde, už moc nepustí, a pôjde minimálne cestou Viktora Orbána pri zabetónovaní svojej moci.
Túto otázku už podľa mňa zodpovedanú máte. Fico nie je demokrat. Chápem, ak sa takzvané „catch-all parties“snažia zozbierať čo najširšiu paletu hlasov. Ale keď na námestiach skandujete o prezidentke, že je „americká“… nebudem citovať, čo… Keď robíte scény s výmenou obsadenia v televíznej debate a kamerou nakrúcate, ako bude televízia reagovať… A keď ste ochotný napojiť sa na fašistov a radikálov, ktorí sa vyhrážajú násilím… To je koniec. Nemáte kam ďalej ísť.
Má Robert Fico porovnateľný ekvivalent v českej politike?
Myslím si, že nie. Ani on, ani Smer ako kombinácia ľudí, ktorí nemajú zábrany vo verbálnych útokoch, narušovaní systému a vyhrážkach justícii a bezpečnostným zložkám. V takejto miere by som ťažko hľadal porovnanie, notabene pri takejto veľkej strane. O Andrejovi Babišovi sme v Česku napísali veľmi veľa kritických slov, ale takto hlboko ani on neklesol.
Čo by znamenalo pre vzťahy Česka a Slovenska, ak by sa Robert Fico dostal k moci? Premiérom je Petr Fiala, prezidentom Petr Pavel, prozápadní politici. Ako by sa postavili k Ficovej vláde? Držali by si odstup, dávali by najavo, že Smer nie je želaný partner, alebo by si zahryzli do jazyka a ďalej hovorili o nadštandardných vzťahoch?
V nejakej rovine sa vzťahy zachovajú. Ale Robert Fico pomerne nepekne zaútočil na nového českého prezidenta…
Čo bolo šokujúce, lebo aj to bola jedna z jeho hraníc – nekomentovať domácu politiku v iných štátoch.
Presne tak. Opatrnosť na oboch stranách bola veľká, aj na tomto vidieť, že hranice sa búrajú. Ten človek podľa mňa nemá už ani kontrolu sám nad sebou. Je v zvláštnom kontinuálnom amoku a ani sám nevie, čo o chvíľu poruší. Česko-slovenské vzťahy budú chladné a formálne, bez nejakej užšej kooperácie.
Dá sa to odhadnúť podľa dištancu, ktorý si českí lídri držia od Viktora Orbána?
Áno, ale povedal by som, že tu by bol dištanc ešte väčší. Orbán je vo svojich vyjadreniach k českej scéne opatrný. Ak by som o vás povedal, že ste hlupák, asi by ste už nemali chuť sa so mnou kamarátiť. To funguje aj v politike. Povedal by som, že sa vytvorí priekopa, asi najväčšia, čo sme od rozdelenia zažili. Aj Miloš Zeman Slovákov urazil, keďže urazil asi každého. Ale v miere, keď ste si povedali, že len nemá vkus.
Urazil tatranské pivo, nebolo to nič proti politickým lídrom či inštitúciám.
Presne tak. Pritom mal iné názory ako prezidentka Čaputová, ale nedovolil si povedať niečo také, ako povedal Robert Fico (Fico v marci o novozvolenom českom prezidentovi napríklad povedal, že „nikto nemôže pochybovať, kto za ním je, kto ho tlačil dopredu a ako ho vymysleli“– pozn. red.).
A to je práve ten problém. Môže sa Slovensko izolovať dokonca od takto blízkych partnerov a spojencov? Ja si myslím, že to hrozí a krajine to uškodí. Preto vravím, že nerozumiem slovenskej verejnosti, čo očakáva, že im prinesie. Čo im priniesol predtým? A prečo by sa menil? Bol by hlúpy, ak by sa viac namáhal.
Časť spoločnosti sa radikalizuje na Slovensku aj v Česku. Vidno to na demonštráciách na Václavskom námestí, kde je veľká časť účastníkov navyše proruských. Je asi zrejmé, že v pomere k populácii je na Slovensku týchto ľudí viac. No je tam okrem kvantitatívneho aj kvalitatívny rozdiel? Je radikalizácia časti našej spoločnosti hlbšia, drsnejšia a tvrdšia ako v Česku?
Je. Dá sa to pozorovať na rôznych úrovniach, aj v politike. Pozrime sa na českú vládu a českú opozíciu, konkrétne ANO. Toto hnutie vo vzťahu k Ukrajine občas používa výroky, ktoré sa mi nepáčia – napríklad, že pomoc je priveľká – ale nie je tam rozmer, ktorý by naznačoval, že Ukrajinci sú zločinci, ktorí vyprovokovali vojnu. V hnutí ANO nenájdete proruský akcent, maximálne populistický – nepomáhajme nikomu okrem Čechov. Aj strana SPD Tomia Okamuru, ktorá je najradikálnejšia, je v nejakej miere rétoriky opatrná. Preto sa u nás toľko hovorí o mieri.
O to sa snaží aj Robert Fico.
Áno. Ale keď sa pozerám na Fica a jeho boys, tak proruský akcent je oveľa silnejší než v Česku. No to je súčasná situácia. V Česku vidíme, že sa začína objavovať nová politická sila, ktoré by mohla proruskú scénu dať dohromady a potom sa trebárs dostať do parlamentu. Proruská scéna je v Česku silná, ale najmä hlasná. Mali sme teraz v Respekte rozhovor so šéfom Bezpečnostnej informačnej služby, čo je ekvivalent slovenskej SIS, ktorý hovoril, že umením proruskej scény v Česku je vzbudzovať dojem, že je väčšia, než reálne je. Na Slovensku je to možno naopak.
Na Slovensku sa rozbieha predvolebná kampaň. Čo vás na nej zatiaľ zaujalo?
To, o čom sa tu dnes rozprávame – a o čom hovorí aj mnoho analytikov – akoby neprestúpilo do politických strán. Je to, ako keď vidíte obrovskú búrku, ktorá sa na vás ženie, a vy riešite, či pôjdete budúci rok na dovolenku k moru alebo do hôr. A tomu naozaj nerozumiem. Voľby máte skôr, než sa zdá, a získavať si a presviedčať verejnosť nie je úplne jednoduché. Všímam si až pozoruhodné prešľapovanie nad tým, čo bude témou volieb, kto ju nájde a či sa k nemu ostatní pripoja. Demokratické strany akoby priveľmi akceptovali zbrane druhého tábora a vstupujú do kultúrnych vojen, kde je ťažké vyhrať. Lebo emóciu oveľa horšie porazíte vecnou argumentáciou.
Vždy je lepšie nastoliť vlastnú agendu. Ale aby som to skomplikoval, je ťažké nastoľovať agendu, ak ste stranou, ktorej politici sa podieľali na vláde, ktorá má za sebou taký neskutočne amatérsky výkon. Budiť dojem – teraz to už bude dobré, teraz už vieme, ako na to, je skoro najťažšia úloha.
Zaujalo vás niečo vizuálne z kampane?
Videl som fotografie politikov SaS, lebo ma to zaujímalo z českého hľadiska, keďže pre SaS robí český marketér Marek Prchal. Sú bosí, v džínsoch, majú biele tričká, podobné ako pri Babišovi. Ale je to naozaj to, čo zmení naratív pre spoločnosť? Ak si myslia, že áno, tak priznávajú, že cielia na veľmi malú časť spoločnosti, ktorej to možno bude stačiť.
Fotografie boli možno skôr doplnok, no hlavným sloganom Slobody a solidarity Richarda Sulíka je „meníme hru“. Ja mám asi dve teórie, čo tým chcú povedať, ale vlastne tomu nerozumiem. A neviem si predstaviť, že tomu rozumie obyčajný volič.
Ja vám poviem, čo napadlo mne, ale to asi nebolo cieľom. Lebo oni stále menia nejakú hru, najprv sú vo vláde, potom nie. „Meníme hru“je pre mňa slogan, ktorý potvrdzuje slabinu tejto strany. Sú slogany, ktoré sa mi videli hlúpe, napríklad, keď hnutie ANO malo „Prostě to zařídíme“. Hlúpe, nezariadia, ale tam rozumiem, že to môže fungovať. Je to skratka. Ale sloganu „meníme hru“nerozumiem.
Okrem Mareka Prchala, ktorý robí pre SaS, začal pre stranu Hlas pracovať Marek Hanč, ďalší český marketér z tímu Andreja Babiša. Čo od nich máme čakať? Sú to marketingoví guru, ktorí zatrasú volebnými výsledkami, alebo ich schopnosti budú limitované kultúrnym kontextom, ktorý je na Slovensku iný ako v Česku?
To druhé je veľmi dôležité. Často sa mi stáva, keď sa rozprávam v Česku o Slovensku, že vám nerozumieme. Že sa väčšinová česká populácia pozerá na Slovensko, ako keby sme to boli my, s rovnakým príbehom. Ale naše príbehy sú veľmi iné, často aj v drobných nuansách. No dôležitých nuansách. Neporozumenie, ktoré je medzi českými politikmi a médiami, môže byť aj medzi marketérmi. Na dobrú kampaň nestačí dobrý slogan, musíte spoločnosť veľmi dobre poznať. Mne sa zdá, že slovenská spoločnosť je náročná na interpretáciu aj pre slovenských pozorovateľov, lebo je tu veľa odtieňov a rôznych vplyvov. Zaujímavé je, že v Česku pôsobilo veľa slovenských marketérov, ktorí bolo úspešní. Pripisujem to tomu, že Slovensko stále venuje väčšiu pozornosť Česku, než naopak.
Do akej miery je pre vás ako českého novinára prekvapivé, ako veľmi do slovenskej kampane zasahujú kultúrno-etické témy? Pravidelne tu riešime obmedzenie interrupcií, nedarí sa presadiť výraznejšie zlepšenie práv LGBTI komunity, na návrh kresťanských politikov vážne debatujeme o zákaze nedeľného predaja, dokonca sa stali terčom transrodoví ľudia.
Berte to ako skratku, ale myslím si, že čiastočne je dôvodom aj to, že liberálna časť Slovenska pristúpila na hru, že toto sú kľúčové témy, ktorých sa treba zúčastňovať. Samozrejme, že sú to kľúčové témy, lebo z pohľadu LGBTI ľudí je veľkou drámou, ak sa k vám niekto správa tak, ako sa občas politici správajú. Ale liberálna časť politiky by mala byť schopná rozšíriť témy, o ktorých sa debatuje. A zamerať sa na fungovanie štátu. Lebo – ako to vnímam z niektorých debát – časť spoločnosti si myslí, že tá liberálna časť rieši len tieto témy, že ich nič iné nezaujíma. Čo, samozrejme, nie je pravda, ale ide o akcent a o to, do akej debaty sa dáte vyprovokovať. Zahľadenosť do seba je príliš veľká.
Slovenská predvolebná kampaň je poznačená ešte jedným fenoménom, velikášskymi pokusmi rozdávať peniaze v miere, ktorá v Česku nemá obdoby. Tu miliarda eur nehrá rolu. My novinári s týmto Matovičovým marketingom dosť bojujeme. Lebo tie návrhy sú také bizarné, že prirodzene priťahujú pozornosť, ale nie sú až také relevantné, lebo zrejme nemajú šance prejsť. Ako by ste sa s tým vy ako šéfredaktor vyrovnali?
Nie je na to jednoduchá odpoveď. Podstatou médií je opisovať, čo sa deje, a aj toto je súčasťou diania. No myslím si, že veciam, o ktorých viete, že sú len marketing, je nutné venovať primeranú pozornosť. Sme inteligentné bytosti, a ak by sme sa nerozhodovali, čomu dať prioritu, nahradí nás umelá inteligencia a nemáme sa o čom rozprávať. Keď sa objaví návrh tohto typu, dá sa veľmi jednoducho čitateľom povedať – tu máte spočítané, prečo to nedáva zmysel. A ísť od toho preč. Osobne by som vôbec nerobil prenosy z takýchto tlačových konferencií a ponúkal len súhrn. Lebo podstatou týchto tlačoviek nie je obsah, ale ich forma, a ak ich prenášate naživo, stávate sa trochu spolupáchateľom v tom zmysle, že na túto formu pristúpite.
Novinári sú na to, aby informácie analyzovali a triedili podľa toho, či sú relevantné. Význam tohto porastie, keďže priestor je úplne zahltený zbytočnosťami a nezmyslami. Ak je tu niekto, kto sa dokáže prehrabať informáciami a predložiť ich čitateľom, divákom či poslucháčom, tak je to jedna z najväčších služieb.
Tu asi tiež platí, že v českej politike ekvivalent Igora Matoviča nenájdeme.
Nie. V mnohých ohľadoch je bližšie k Babišovi. Vidím podobnosť aj v niektorých stratégiách typu – všetko vybavím ja, ja som rozhodol, ja som si v noci prečítal, napísal som zákon. Ale Babiš mal chuť vyzerať ako seriózny politik, aj keď časom menej a menej. Robert Fico si vybral temnú stranu sily, lebo na tej dobrej nie je miesto, a nikto ho tam nechce. Igor Matovič si vybral chaotickú stranu sily, lebo má pocit, že vytváranie chaosu – ak sú veci stále v pohybe a vy nemáte pevný bod, ktorého by ste sa mohli chytiť – mu vyhovuje. Jednu šialenosť prebíja druhou, i keď, samozrejme, vie, že to, čo navrhuje, je nezmysel. Ale tým, že potom príde s ďalšou a ďalšou, tak to vyzerá, že je aktívny, stále niečo navrhuje a myslí na ľudí.
Vidíte v defilé prozápadných politikov niekoho, kto dokáže dostatočne konkurovať temnej strane sily v podobe Roberta Fica a chaosu Igora Matoviča?
Myslím si, že demokratickí politici budú môcť ukázať, či takúto schopnosť majú. Je pre mňa príliš skoro súdiť. Prešľapovanie je také veľké, že mi to neumožňuje nájsť odpoveď. Viacerí aktéri majú kladné stránky, ale podľa mňa platí, že každá zo strán by mala mať ambíciu vyhrať voľby. A takúto túžbu medzi nimi nevidím. Raz to povedal Petr Pithart. Keď sa strany rozhodnú zdôrazňovať, že voľby nechcú vyhrať, tak verejnosť na to pristúpi.