Nezomiera planéta, zomiera civilizácia
Musím si dať pozor, aby sa zo mňa nestala zbierka faktov o klíme, vraví umelec a aktivista Oto Hudec
Oto Hudec sa téme klimatickej krízy roky venuje z pozície umelca, pedagóga aj aktivistu. Aktuálne je aj kurátorom klimatickej výstavy Voľba 2050, ktorú v galérii Alfa v košických Kasárňach/Kulturparku vytvoril spolu s Novou Cvernovkou, hnutím Nestrácajme čas! a projektom Košice 2.0.
„Chápem ľudí, že je pre nich dôležitejšie to, čo sa deje teraz, ako napríklad inflácia a či budú mať z čoho zaplatiť elektrinu a plyn, a nie to, čo bude povedzme o dvadsať rokov. Treba si však uvedomiť, že keď klimatickú krízu nebudeme riešiť teraz, neskôr ju, žiaľ, nezastavíme vôbec,“hovorí Oto Hudec.
Vo Východoslovenskej galérii v Košiciach sa pomaly končí vaša výstava Earthrise, rovnako ste však pomenovali aj inštaláciu, ktorú prezentujete na výstave Voľba 2050 v Kasárňach/Kulturparku. V oboch prípadoch sa názvom vzťahujete k fotografii Zeme, ktorú v roku 1968 vytvorili americkí kozmonauti z povrchu Mesiaca. Prečo?
Je to fotografia, ktorá znamenala začiatok ekologického hnutia. Hoci podobných záberov vzniklo viacero, táto fotka je ikonická a vystihuje zmenu paradigmy, ktorá nastala začiatkom 70. rokov. Človek sa vtedy zrazu začal dívať na Zem z úplne inej perspektívy, než bol dovtedy zvyknutý. Začal si uvedomovať jej krehkosť a skutočnosť, že sme od nej existenciálne závislí a že ako civilizácia potrebujeme fungovať udržateľne v rámci našej planéty.
Vo vašom diele však človek akoby z našej planéty unikal – cez priezor okienka vesmírnej lode sleduje, ako sa vzďaľuje zo Zeme, ktorá sa stala nehostinnou pre život. Kam ľudstvo v tejto projekcii smeruje?
Inštalácia je orientovaná na technooptimizmus Elona Muska a iných miliardárov, ktorí ako riešenie našej situácie presadzujú myšlienku osídľovania iných planét, s čím sa ja nestotožňujem. Vždy hovorím, že sa musíme ekonomicky aj ľudsky snažiť udržať stabilnú klímu na Zemi, než sa spoliehať na to, že môžeme ísť niekam inam. Nie je to teda niečo, čo by som chcel podporiť, skôr som chcel vztýčiť varovný prst, aby to takto nedopadlo.
Je však potrebné dodať, že nie náhodou sme túto inštaláciu umiestnili na koniec výstavného priestoru. Výstava totiž predkladá otázku, kde sa po roku 2100 môže ocitnúť naša civilizácia, a toto je smutný variant, ktorý Zem ukazuje ako nehostinnú planétu, a preto z nej odchádzame. Projekciu som doplnil o pokojný a odovzdaný hlas, ktorý znie v pozadí, čo v podstate slúži ako psychologická príprava na zmierenie sa s tým, že našu planétu vidíme naposledy.
Prežívate aj vy pocity smútku, keď uvažujete o našej planéte?
Áno, nenazval by som to však priamo smútkom, ale klimatickou úzkosťou, čo je psychický stav, ktorým si prejde veľa klimatických aktivistov, alebo skrátka hocikto, kto sa o tému intenzívnejšie zaujíma. Tento stav však v mojom prípade nesúvisí s obavou zo zániku planéty. Čo teraz poviem, je možno klišé, ale nezomiera planéta, zomiera civilizácia. Keď sme konfrontovaní s tým, že nedokážeme zvrátiť klimatickú krízu, tak to znamená ohrozenie stability civilizácie a súčasnej biodiverzity. Je totiž potrebné uvedomiť si, že naša planéta funguje v obrovských časových rámcoch a nevieme, čo s ňou bude o takých 10-tisíc rokov. Predpokladám, že sa zregeneruje a možno bude ešte zelenšia a druhovo bohatšia, než bola.
To, o čom hovoríme, je, že nám hrozí oteplenie o 3,2 alebo možno až o 3,5 stupňov Celzia (podľa najnovšej správy IPPC), čo je nezlučiteľné s civilizáciou, ako ju poznáme teraz, a teda nezlučiteľné s ľudským životom. Ľudský druh je extrémne adaptabilný, takže sa možno nejako budeme vedieť adaptovať, ale keď niečo neurobíme, Zem bude extrémne nehostinná. Život preto bude omnoho horší a doplatia na to milióny ľudí, ktorí sa na príčine problému paradoxne podieľali najmenej.
Projekt Voľba 2050 nadväzuje na výstavu z roku 2020 v Bratislave. Vtedy boli popudom jej vzniku parlamentné voľby na Slovensku a prezidentské v USA. Ako ich z dnešného pohľadu vnímate v kontexte riešenia klimatickej krízy?
Keď sa na to pozeráme z pohľadu našej klimatickej budúcnosti, tak zásadné boli americké voľby. Vyhral ich Biden, ktorý sa vrátil k parížskej klimatickej dohode, od ktorej Trump pred ním odstúpil. Bidenov krok považujem za extrémne dôležitý, lebo znamená zvrátenie zlého smerovania klimatických politík vplyvnej krajiny a predstavuje aj jeden z najdôležitejších jednoduchých krokov, aké môže jedna krajina urobiť. USA sú zároveň historicky najväčším znečisťovateľom a Biden podpísal niekoľko klimatických opatrení, vďaka čomu reálne dochádza k zmenám. Druhý rozmer je diplomatický a geopolitický. Keď sa taká veľká krajina rozhodne zvrátiť postoj, má to potenciálne vplyv aj na iné štáty pri rozhovoroch na klimatických konferenciách, ktoré už nemôžu argumentovať nečinnosťou najväčších znečisťovateľov.
A čo sa týka volieb na Slovensku?
Pred parlamentnými voľbami v roku 2020 sa robil klimatický dotazník, s ktorým prišli viaceré klimatické iniciatívy. Z neho vyplynulo, že niektoré strany, ktoré sú dnes vo vláde, sľubovali výraznejšiu klimatickú politiku, ale nestalo sa tak. Boli aj strany, ktoré deklarovali, že budú za vyhlásenie stavu klimatickej núdze, a keď bol zákon v parlamente, nepodporili ho.
Ako pozitívny však hodnotím dôraz na ochranu národných parkov a lesov zo strany ministerstva životného prostredia. Vidieť, že z jeho strany je aspoň reálna snaha problém riešiť, čo sa v minulosti nedialo. Ministerstvo momentálne predkladá klimatický zákon, ktorý má veľký potenciál, a vyzerá, že je aj dobre napísaný, ale nevieme, v akej podobe príde do parlamentu, a teda či napokon nebude okresaný. Myslím si, že to môže byť kľúčový dokument, ktorý výrazne zmení veci, a dobré je aj to, že ministerstvo ho čiastočne pripravuje v dialógu s environmentálnymi organizáciami, čo doposiaľ taktiež nie vždy fungovalo.
Ako v otázke klímy vnímate blížiace sa voľby u nás?
Pre túto tému nič dobré. Nie je problém si pozrieť vyjadrenia alebo programy strán, ak teda vôbec sú, a sledovať správanie politikov, aký majú vzťah k tejto téme. Štyri roky je pritom veľmi dlhý čas. Do roku 2030 totiž potrebujeme znížiť emisie nielen Slovenska, ale globálne, a to o polovicu. A keď si vezmete, že máme rok 2023, tak obdobie štyroch rokov je viac ako polovica z toho.
Problémom však je aj to, že téma zmeny klímy mala svoj mediálny vrchol v rokoch 2018 až 2020 a dnes sa zdá, že nie je až taká aktuálna, pretože máme iné kultúrne a sociálne témy, plus vojnu na Ukrajine a s ňou spojenú energetickú krízu. Chápem ľudí, že pre nich je dôležitejšie to, čo sa deje teraz, ako napríklad inflácia a či budú mať z čoho zaplatiť elektrinu a plyn, a nie to, čo bude povedzme o dvadsať rokov. Treba si však uvedomiť, že keď klimatickú krízu nebudeme riešiť teraz, neskôr ju, žiaľ, nezastavíme vôbec.
Na výstave je interaktívna inštalácia v podobe dvoch kriviek časových osí, ktoré kopírujú nárast teploty s vyvrcholením v roku 2100. Zatiaľ čo na krivku s oteplením o 2,2 °C divák nemá problém vystúpiť, na krivke s oteplením o 5,8 °C
Ako pozitívny hodnotím dôraz na ochranu národných parkov a lesov zo strany ministerstva životného prostredia. Vidieť, že z jeho strany je aspoň reálna snaha problém riešiť, čo sa v minulosti nedialo.
stráca pôdu pod nohami. Sú ľudia dnes imúnni v otázke klímy a potrebujú v téme viac „podpichnúť“?
Myslím, že áno. Od začiatku sme chceli návštevníkov konfrontovať s problémom a chceli sme preto, aby výstava mala aj emočný náboj. Hoci si myslím, že zásadné riešenia sa musia diať na vysokej politickej úrovni, tak aj menšie a osobné zmeny, pokiaľ sa dejú plošne, sú veľmi dôležité. Politické rozhodnutia totiž závisia aj od toho, ako sa ľudia na situáciu dívajú a ako sa správajú, čím chcem povedať, že aj tlak bežných ľudí je veľmi dôležitý.
Celé to však podľa mňa súvisí s tým, ako funguje ľudský mozog. Napríklad ja sám si uvedomujem, že v lete, keď sú horúčavy, riešim tému klimatickej krízy emočne intenzívnejšie ako v zime. A to platí všeobecne, pretože ľudia majú tendenciu niečo riešiť, len keď sa ich to bezprostredne dotýka. Naším cieľom preto aj bolo, aby všetci tí, ktorí výstavu uvidia, pochopili závažnosť zmeny klímy a skutočnosť, že sa odrazí aj na ich bežnom živote. Naším zámerom bolo, aby túto emočnú stránku podporovali aj vystavené diela.
Brali ste pri koncipovaní výstavy do úvahy aj otázku uhlíkovej stopy? Snažili ste sa ju zmerať?
Emisie sme nemerali a priznám sa, že by bolo pomerne náročné ich dôsledne vypočítať, hoci by to bolo možné. V rámci organizačného tímu sme však mali o tejto téme diskusie, zavážil argument, že popri uhlíkovej stope ide aj o to, že projekt má reálny dosah na ľudí. Naša výstava má byť hlavne edukatívna, a viem, že ju navštevujú školy, čo je dôležité.
V tomto názore nás podporil aj klimatológ Jozef Pecho, s ktorým sme na výstave spolupracovali. Bol rád, že sa k téme vyjadrujú aj umelci. Tí podľa neho dokážu byť niekedy adresnejší k divákom, vďaka čomu téme emočne porozumejú viac, než cez grafy či tabuľky. Na druhej strane však musím povedať, že aj tvrdé dáta pre nás zohrávali významnú rolu.
Prečo?
Bolo pre nás dôležité, aby výstava mala aj odborný základ, preto je tam veľa „ukecanej časti“v podobe historických udalostí, míľnikov či tabuliek a grafov. S ich výberom nám pomáhal práve Jozef Pecho, ďalšie informácie sme čerpali z webu Fakty o klíme a tiež zo zahraničných zdrojov. A neviem síce, či to funguje, ale sú to veľmi poctivo vybraté dáta, a ak by si ich divák nafotil, neskôr by tak pri rozhovore s klimaskeptikom mal v rukách veľmi dobré argumenty.
Medzi vystavenými dielami sú práce umelcov a pedagógov z Fakulty umení Technickej univerzity. Prečo to bolo pre vás dôležité?
To, že sú tam grafy a tabuľky od študentov, je výsledok spolupráce s Fakultou umení. Tým, že projekt Košice 2.0 je o spracovaní a využívaní lokálnych dát, tak študenti dizajnu a voľných umení dostali zadanie sprostredkovať informácie o životnom prostredí vo forme umeleckej výpovede.
Ak sa zhovárame o „košickej časti“na výstave, tak tá súvisí s našou prvotnou myšlienkou, ktorá vyšla na povrch už pred troma rokmi v Bratislave, a teda, aby výstava putovala a reagovala na lokalitu. Je to veľmi dôležité z pohľadu návštevníkov, ktorí môžu byť pri konfrontácii s globálnym pohľadom paralyzovaní. Vďaka priblíženiu miestneho kontextu si závažnosť problému môžu reálne predstaviť. Zároveň je miestny kontext v Košiciach veľmi silný – v blízkosti mesta sa nachádzajú železiarne U. S. Steel, ktoré sú ako fabrika najväčším znečisťovateľom z pohľadu emisií CO2 na Slovensku. Aj preto si myslím, že téma klimatických zmien by v Košiciach mala byť živá.
A myslíte si, že aj naozaj je?
Myslím, že áno. Bežný človek na východe zväčša povie, že je za ochranu životného prostredia. Silnou témou tu je napríklad ochrana lesov, čo je súčasť témy klímy, ktorá je s biodiverzitou silne prepojená. Na druhej strane, keby prišlo priamo na otázku rýchleho znižovania emisií, tak by tá podpora zmien nemusela byť vysoká. To však platí u väčšiny Slovákov, ktorí síce vnímajú závažnosť klimatickej krízy, ale je otázne, ako sú prístupní k riešeniam, ak sa ich osobne dotknú.
Od roku 2018 pôsobíte na Fakulte umení ako pedagóg v ateliéri maľby. Pri študentských prácach vidieť, že v Bratislave alebo v Prahe riešia študenti klimatickú krízu oveľa výraznejšie, než v Košiciach. Čím si to vysvetľujete?
Ťažko povedať. Napríklad ja sa klimatickej kríze venujem primárne, keďže k nej pristupujem ako umelec a čiastočne aj ako aktivista, no zatiaľ som na tému mal len jednu prednášku. Študentom sa tému nesnažím veľmi vnucovať, lebo mám pocit, že by som ich takto subjektívne navigoval jedným smerom. Som totiž za autenticitu v umení a nechcem tlačiť študentov do toho, že všetci musia tvoriť o témach, ktoré sú blízke mne. Ale keď to z nich prirodzene vyjde a chcú to riešiť, tak je to len dobré.
V minulosti ste študovali aj na VŠVU v Bratislave, kde ste aj učili. Čím sa podľa vás líši prístup tamojších študentov od košických?
Mám pocit, že v Bratislave sa o tému klímy študenti viac zaujímajú. Keď som napríklad učil na VŠVU, tak sa medzi mnou a študentkami a študentami otvorila diskusia o klimatickej kríze. Išlo to z nich samých. Bol som prekvapený, akí znalí boli tejto témy. Tým však nechcem nepovedať, že študenti u nás na škole klímu neriešia, no myslím si, že ich zaujímajú trochu iné témy, čo súvisí s kontextom miesta.
Ako to myslíte?
V Bratislave je výraznejšia aktivistická scéna, politické a univerzitné podhubie, a preto je aj ochrana planéty medzi študentami viac reflektovaná. Ak sa napríklad organizuje klimatický protest mimo hlavného mesta, je otázka, komu ho adresovať, kto je tá druhá strana. Aktivistické podhubie v Bratislave je silnejšie, pretože medzi adresátmi je vláda, sú to politici, a tým pádom každá aktivita tam má väčší zmysel. Jednoducho je to hlavné mesto, ktoré je väčšie a koncentrácia ideí je tam prirodzene silnejšia. Toto všetko prirodzene vplýva aj na študentov umeleckých škôl.
V Košiciach, naopak, dominujú témy, ktoré priamo súvisia s osobným prežívaním, s rodinnou a sociálnou situáciou študentiek a študentov. Keď sa však zhovárame o ekologických témach, tak aj tie študenti reflektujú, ale viac z lokálneho než národného, či globálneho pohľadu, čo je v niečom dobré a zmysluplné. Príkladom môže byť práca Kataríny Bajkayovej, ktorá zorganizovala študentské sympózium v oblasti zasiahnutej banskou činnosťou, alebo dlhodobý projekt študenta Filipa Konkoľa zameraný na znečistenie Hornádu a Ružína.
Je téma ochrany planéty medzi umelcami dnes viac reflektovaná ako pred desiatimi rokmi, keď sa stala aj vašou témou?
Určite. Prelomovým podľa mňa bol rok 2018, keď sa uskutočnila napríklad klimatická konferencia v Katoviciach, environmentálna aktivistka Greta Thunberg začala štrajkovať pred švédskym parlamentom proti klimatickým zmenám a vzniklo hnutie Fridays For Future. Umelci sa zapájali priamo do hnutí, alebo tému začali reflektovať v tvorbe a celkovo sa tak téma začala asociovať aj s mladými ľuďmi a študentmi. V rámci slovenského kontextu bol zasa dôležitý protest Greenpeace v Novákoch, ktorý zmenil veľa vecí.
V roku 2018 ste v rámci akcie Limity jsme my v Česku, a potom v rámci protestu v Novákoch vytvorili maskota Uhlíka, ktorého považujete za vaše najaktivistickejšie dielo. Bola to len prirodzená reakcia na aktuálne dianie?
Dovtedy som sa témou zaoberal okrajovo, no hromadilo sa to vo mne a takto to logicky vyvrcholilo. V tom čase som začal tému riešiť aj viac aktivisticky a mimo umenia. Ak sa však pýtate, či som vedome vstupoval do formy aktivizmu, tak áno.
Prečo?
Vychádzalo to z toho, že u nás sa o tejto téme dovtedy veľmi málo hovorilo. Keď sme napríklad zakladali hnutie Nestrácajme čas!, tak ľudia z rôznych oblastí, ktorí do toho išli, vnímali, že máme vážnu tému, pri ktorej sa bavíme o budúcom prežití, no bolo okolo nej mediálne prázdno. Aj my, ktorí sme prišli z umeleckého prostredia, ako napríklad kurátorka Diana Majdáková, ktorá bola veľmi aktívna, sme cítili, že sa musíme nejak vyjadriť. V tom čase však paralelne s nami vznikali aj študentské klimatické hnutia či hnutie Znepokojené matky a niektorí vedci sa k tomu začali jasnejšie vyjadrovať. Mám pocit, že sa vtedy konečne prelomilo mediálne a politické vákuum.
Aktivisti, ktorí boli v rámci protestu v Novákoch na ťažobnej veži, skončili vo väzbe, vy ste sa ocitli na niekoľko hodín v cele predbežného zadržania. Čo vám vtedy prebleslo hlavou?
Nebola to udalosť, ktorá by ma zlomila, ale naopak, som začal tému riešiť viac ako umelec a omnoho viac ako aktivista. Súvisí to však aj s tým, že v konečnom dôsledku išlo o veľmi úspešnú akciu, pretože Pellegriniho vláda následne podpísala zastavenie ťažby uhlia, ktoré by malo prísť do platnosti tento rok. Bolo to však prvý a poslednýkrát, čo som sa ocitol na polícii, a priznám sa, že podobné akcie odvtedy pre mňa predstavujú veľkú dilemu.
Prečo?
Pri každej takejto akcii totiž je treba zvážiť, kde sú legálne hranice a celková bezpečnosť všetkých zúčastnených v mene dôležitého klimatického cieľa. Je dôležité, aby išlo o nenásilnú formu aktivizmu, ktorý stojí na dôležitom argumente, že je ohrozená naša budúcnosť. Je preto otázka, či prekročenie noriem spoločnosti, pokiaľ nikoho neohrozuje, nie je zmysluplné v mene udržateľnej budúcnosti našej spoločnosti.
Dôležité však je, že tento protest ukázal, že aj u nás politici reagujú na verejné protesty. Je preto otázne, kde by sme boli, ak by sme nemali hnutie Fridays For Future a vôbec celý aktivizmus. Je síce pravdou, že globálne emisie neklesajú, no zároveň je dôležité pýtať sa, na akej úrovni by boli, ak by sa téma nepretláčala do médií, keďže dnes tému vníma omnoho viac ľudí. V súčasnosti je však dôležité aj to, že mnohé investičné spoločnosti a banky nechcú investovať do uhlia, čo je obrovská zmena, niektoré poisťovne už nechcú poisťovať ťažobné spoločnosti a mnohé krajiny odstupujú od uhlia. Okrem toho Európska únia taktiež odsúhlasila zákaz spaľovacích motorov po roku 2035. Toto všetko sú hmatateľné výsledky.
Z toho, čo vravíte, vyplýva, že klimatický aktivizmus má zmysel. V úvode rozhovoru ste však spomínali aj pocit klimatickej úzkosti. Už ste si ním prešli?
Áno, aj keď nie úplne, pretože štádiom klimatickej úzkosti som si prechádzal priebežne a mám pocit, že stále je u mňa trochu prítomná. Nemyslím si však, že by ma paralyzovala, úzkosť a smútok skôr vnímam ako podnety k tomu, aby som urobil niečo pre zlepšenie situácie.
V akom štádiu sa momentálne nachádzate?
Asi v štádiu akejsi zotrvačnosti, ktorá sa u mňa ustálila v aktivite. Uvedomujem si však, že z pohľadu tvorby si musím dávať pozor, aby sa časom zo mňa nestala nejaká jednodimenzionálna bytosť, akási živá zbierka faktov o klíme, pretože niekedy si tak pripadám a už sa pýtam, či som toto naozaj chcel. Plánujem sa preto v najbližšom čase začať venovať iným aj osobnejším témam.