Otec obesil synov, aby sa z chleba, ktorý donesie žena, ušlo aj jemu
Dnes zažívame hystériu okolo vývozu ukrajinského obilia, pred takmer storočím milióny Ukrajincov vykynožil Veľký hladomor riadený z Moskvy
Zakaždým, keď mám pocit, že ruská agresia na Ukrajine so všetkými svojimi hrôzostrašnými detailmi, včítane násilia voči deťom, presahuje rámec predstaviteľného, siahnem po knihe legendy poľskej reportážnej literatúry Ryszarda Kapuścińského Impérium (Absynt, 2016).
ESENCIA KRUTOSTI
Niežeby sa dostavila úľava z pochopenia krutosti ako základnej DNA výbavy bývalého Sovietskeho zväzu, dnes Ruska, to v žiadnom prípade. Úľava je nepatričné slovo. Celkom stačí poznanie, že brutalita, počnúc boľševikmi a končiac (dúfajme!) Putinom, nesie niekoľko „do kameňa vytesaných“odvekých znakov.
Napríklad: jednotlivec znamená menej ako smradľavá onuca, ktorú s pôžitkom pchajú na vojne mazáci pod nos bažantom.
Kapuściński v priebehu rokov 1939 až 1993 (prvé stretnutia absolvoval už ako chlapec) opakovane navštevoval všetky kúty Impéria, ktorého stredom bola na perifériách (guberniách) parazitujúca Moskva. Povestný homo sovieticus, gigantický sociálny experiment s desiatkami miliónov, podľa niektorých odhadov s viac ako sto miliónmi obetí, pritom nepotreboval vonkajšieho nepriateľa. Väčšina obetí, ktorých kosti by mohli ako štrk vydláždiť železnicu zo Solženicynovho „súostrovia gulag“na najďalekejšom východe až do Sankt Peterburgu (Moskva je na trase), sú takzvaní vnútorní nepriatelia.
Esenciou krutosti Impéria je neutíchajúca vojna proti vlastným. Nič podobné v dejinách ľudstva nemá obdoby.
NEOPÍSATEĽNÁ KRUTOSŤ
Veľký hladomor na Ukrajine v 30. rokoch je jednou z kľúčových kapitol príbehu. Hlavným depozitárom ukrajinského ducha bolo sedliactvo, asi 30-miliónov ľudí. Aby toho ducha zlomil, musel ich Stalin zničiť. Ako? Nijaké plynové komory ani iné formy masového vraždenia na rozdiel od Hitlera nezaviedol. Nie zo súcitu s obeťami, nepotreboval to.
„Ten, kto staval komory, bral celú vinu na seba, vystavoval sa hanbe vraha. Stalin však vinu za zločin zvalil na samotné obete: umierate od hladu, lebo nechcete pracovať, nevidíte výhody, ktoré prináša kolchoz,“píše Kapuściński.
Predohrou Veľkého hladomoru bol v roku 1929 program všeobecnej kolektivizácie. Išlo o lúpež majetku roľníkov. „Lenivý vidiek“mal povinnými kontingentmi, ktoré sa nedali splniť, nasýtiť mestá. Roľníci sa, pochopiteľne, bránili. Stalin ich zlomil dvomi spôsobmi. Časť vyviezli do táborov na Sibír, ostatných prinútil hladom.
Hlad však trval tak dlho, že ľudia hynuli ako muchy. A nielen to, zúfalí nešťastníci sa pred smrťou sami dopúšťali neopísateľných krutostí.
POKRAČOVANIE PRÍBEHU
Žena roľníka Vasyla Lučka sa vybrala do Poltavy hľadať poživeň. Kým sa vrátila, dve z ich troch detí, synovia, už nežili. Otec ich obesil na zárubni dverí. To aby všetok chlieb, ktorý žena donesie, nedala deťom, ale aby sa dostalo aj jemu.
16-ročnú Táňu Poklidkovú sused umlátil na smrť – vytrhla z jeho hriadky hlávku cesnaku.
V lete 1932 vydali „kláskový zákon“. Jeho podstatou bol trest smrti pre človeka, ktorý ukradol čo len klások obilia, mrkvu alebo repu. Na to dozerali pri poliach príslušníci NKVD so zbraňou. Niektorí vo vežiach, iní na koňoch. V prípade tých druhých sa stávalo, že odrazu jazdec zmizol. Kôň pod ním padol od hladu mŕtvy. Vtedy nastal zmätok a vyhladované „chodiace kostry“roľníkov zopár kláskov obilia ukradli.
Najprv režim posielal strážiť polia aj pionierov, potom s tým prestali. Deti unášali ľudožrúti.
V prázdnych dedinách kde-tu zavŕzgalo okno či dvere. Nič živé. Ani len pes nezaštekal – psy už boli dávno zjedené.
Kosti miliónov nešťastníkov, obetí tejto genocídy, dodnes ležia na mnohých miestach Ukrajiny, na cintorínoch, ale aj pod lánmi obilia. Ak na tie miesta vkročí noha ruského agresora, je to iba pokračovanie príbehu započatého generáciami jeho predkov. Esenciou krutosti Impéria je neutíchajúca vojna proti vlastným. Nič podobné v dejinách ľudstva nemá obdoby.