Možno zachráni život

Tisíckam občanov odkázaných na služby štátu nemá kto pomôcť

Jednou z odvekých morálnych dilem spotrebiteľa je výber firiem, ktoré svojimi nákupmi podporuje. Voľakedy sme riešili, či čerpať benzín na pumpe s logom mušle, či kupovať kozmetiku testovanú na zvieratách, jesť v „mekáči“. Niekto rieši dokonca aj výber banky a črtá sa nám nová morálna dilema – výber nemocnice.

Po synovom páde vyrážame ráno o ôsmej za najbližším traumatológom. Z Pezinka do Modry je to len sedem kilometrov, no viem, že traumatológ je síce v Modre, ale röntgen v Pezinku. Treba teda ísť z Pezinka do Modry po žiadanku, z Modry do Pezinka po snímku a z Pezinka spať do Modry s výsledkami.

Vonku leje, no my máme našťastie auto, v práci si môžem zobrať voľno, a ak všetko pôjde hladko, otočíme to za hodinu-dve. Lekár, pravdaže, práve neordinuje, no vraj je lekár aj v Senci a z Modry do Senca je to len 20 kilometrov. V Senci zisťujeme, že lekár ordinuje až od desiatej a aj senecký röntgen je pokazený.

Volám do Trnavy, no posielajú nás na bratislavské Kramáre, majú plno. Zo Senca do Bratislavy je to ďalších 30 kilometrov, vonku stále leje, cesty aj parkoviská budú plné, ale ruka modrie, treba ju pozrieť. Na Kramároch chytáme posledné voľné miesto na parkovisku. Je desať, dve hodinky počkáme na trojminútovú prehliadku zraneného, dvadsať minút na röntgen (máme recht, ešte funguje a je dokonca v rovnakej budove) a ďalšiu hodinu na päťminútovú diagnózu. O jednej sme späť v Pezinku aj so žiadankou na ďalšie vyšetrenie na CT. Lekára sme síce videli dohromady osem minút, ale zato sme za pol dňa najazdili skoro sto kilometrov.

Na druhý deň už neblúdime a mierime rovno do fakultnej detskej nemocnice v hlavnom meste. Máme šťastie, neprší a CT funguje. Svoju službu však práve vypovedal jediný röntgen. Slečna za okienkom sa ospravedlňuje nejakému pánovi a vysvetľuje, že áno, všetci vedia, že ten röntgen nefunguje, a iný nemajú a netuší, prečo ich tam posielajú. Ona sa cíti trápne za celú nemocnicu, on je nahnevaný za všetkých ďalších pacientov.

Do čakárne na urgent prichádza pani s dvoma deťmi. Zranené dieťa fňuká, to druhé sa neustále niečo pýta. Mama má zrejme problém s chrbtom, sadá si len s veľkým sebazaprením, vidieť jej v tvári bolesť a únavu. Trpezlivo odpovedá, trpezlivo čaká, a keď sa na ňu deti nedívajú, od bolesti zavrie oči. Ešte netuší, že röntgen nefunguje…

Premýšľam, prečo sama neleží v posteli, prečo sú tam s ňou obe deti. Možno jej nemá kto pomôcť, tak ako tisíckam ďalších občanov odkázaných na služby štátu – starým, osamelým, hendikepovaným, jednorodičom či rodičom s viacerými deťmi. Možno žije niekde na periférii, nemá auto ani peniaze na taxík a od rána sa trmáca mestskou hromadnou dopravou touto zanedbanou krajinou s dvoma malými deťmi, hľadajúc funkčný röntgen.

Možno sa nabudúce vyberie rovno do krásnej novej nemocnice, ktorú postavila súkromná firma, ktorej meno sa nevyslovuje, lebo štát to nebol schopný urobiť, a nebude riešiť žiadnu morálnu dilemu. Bude vďačná za každú podanú ruku, nech patrí komukoľvek.