Vraždili sme, ale už je to na poriadku
Slovenské národné divadlo búra ticho okolo masakry v Pobedime
Štandardnou súčasťou divadelného predstavenia je záverečný potlesk. Po novej inscenácii Budete mať luft! v Slovenskom národnom divadle sa ruky do tlieskania nehrnú.
Nie že by si to herci a tvorcovia nezaslúžili. Práve naopak. Dlane však tŕpnu a hlava hovorí, že to, čo sa práve udialo na pódiu, si aplauz nezaslúži. Sediac v publiku môžete mať navyše pocit, že prejavom nadšenia by ste aplaudovali spoločnosti, ktorá to všetko dopustila.
PLÁTANIE DIER SPOLOČENSKEJ PAMÄTI
Pre tých, ktorí o tom stále nevedia: v noci z 1. na 2. októbra 1928 sa v obci Pobedim pri Piešťanoch udiala masakra. Skupina ozbrojených dedinčanov vybehla z krčmy do rómskej osady. Výsledkom ich násilia bolo množstvo zranených a šesť mŕtvych. Z toho jedno šesťročné dievčatko. Tragédia je, pochopiteľne, v prvom rade v tom, že sa tento pogrom vôbec udial. Nepochopiteľné však je aj to, že táto udalosť stále ostáva bielym miestom v slovenskom dejepise. Zisťujeme, že naša historická pamäť má diery, ktoré plátame až dnes.
Všímavejší v posledných rokoch možno zaregistrovali články v médiách, pogromu v Pobedime sa ujala historiografia a na motívy tragickej udalosti vznikla aj beletristická kniha. Tento záujem po takmer sto rokoch ticha nesúvisí len s oneskorenou historickou inventúrou, ale aj s tým, čo sa v našej spoločnosti deje dnes.
Ak sa teda dobový rasistický útok čerstvo dostáva aj na dosky národného divadla, netreba to čítať len ako ďalší príspevok k dopĺňaniu dejepisu.
Čo si divák neznalý krvavého dátumu odnesie, sú otázky: To naozaj kdesi tuto za humnami vybehli ľudia na iných, aby ich pozabíjali? A čo konkrétne má zamedziť tomu, aby takáto eskalácia nebola predstaviteľná aj dnes?
PRÍPRAVA VÝBUCHU
Sedíte teda v hľadisku a čakáte, čo sa bude diať. Ako do tejto témy vstúpi divadlo? Prídu naturalistické jatky, naháňačky po kulisách dediny a brutálny útok na prvú signálnu sústavu? Nič také.
Na pódiu sa rozsvieti meotar, nastúpi atmosféra vyučovacej hodiny a k dobovým
Čo sa tu divadelne predvádza, je psychologická dynamika spoločenstva, ktoré sa kolektívne snaží vyviniť z otrasného činu.
fotografiám začnú znieť citáty z historických dokumentov. Zľaknete sa, že nasledovať bude hodinová prednáška, no na rozdiel od tej cimrmanovskej sa nebude na čom smiať. Divadlo nás bude doškoľovať.
V rýchlom takte pribúdajúcich historických hlasov sa vám však rýchlo rozjasní. Uvedomíte si, že dobové vyjadrenia novinárov a intelektuálnej smotánky na adresu Rómov sú plné predsudkov, klišé a skrytého rasizmu. Z prehľadu historickej tlače a dobového diskurzu sa tak stane obraz spoločnosti, v ktorej spoločenské elity živia nevraživú atmosféru. Ak má o chvíľu prísť výbuch, tak tu sa pripravuje rozbuška.
Meotar zhasne.
PUBLIKUM JE AKO POROTA
Režisér Pavol Viecha a dramaturg Martin Krč, ktorí sú taktiež autormi konceptu a scenára divadelnej hry, stáli na začiatku pred otázkou: koho poslať na pódium a čo sa má na ňom diať?
Rozhodli sa vyhnúť prvoplánovému zobrazeniu vražedného útoku. Pod lupu si navyše zobrali len jednu zo zúčastnených strán. Komorný herecký ansámbel (Barbora Andrešičová, Monika Hilmerová, Richard Stanke, Peter Ondrejička) zastupuje biele etnikum a jeho pohľad na to, čo sa v osudnú noc udialo.
Voľba zamerania na zástupcov majoritnej spoločnosti dáva zmysel. Veď sú to oni, ktorí majú problém, a musia si ho vyriešiť. A rovnaká majoritná spoločnosť sedí aj v publiku.
Postavy inscenácie deklamujú text čelom k hľadisku. Ich frontálny postoj simuluje výpoveď pred súdom. Divák sa stáva morálnou inštanciou, pred ktorou sa účastníci masakry snažia vyzliecť zo svojich činov, očistiť si ruky a znovunastoliť ticho.
Ich vyjadrenia, nech znejú akokoľvek bizarne, pochádzajú – až na pár výnimiek – z historických súdnych dokumentov. Autori inscenácie pri rešerši prameňov zistili, že samotné výpovede obvinených majú dramatický náboj. Neznamená to však, že by herci boli len hovoriacimi hlavami, cez ktoré tieto súdne spovede zaznievajú.
AKO SA VYVINIŤ Z ČINU
Nejde o klasické divadlo, na aké sme zvyknutí. Čiže také, v ktorom sa herci navlečú do konkrétnych figúr, a divák si k nim buduje nejaký vzťah. V inscenácii Budete mať luft! sa herci a herečky stávajú médiami, cez ktoré sa premelie celý zástup postáv. A to naprieč pohlaviami,
Prípad Pobedim je ilustráciou toho, ako si spoločenské sily dokážu poradiť so zahladením nepríjemnej udalosti.
generáciami a spoločenskými úrovňami.
Výsledok je, že hoci scéna je malá a obsadenie sporé, v štyroch telách oproti nám stojí celá dedina. A to nie je jediná herecká finesa a režijný grif. Všimnete si, že o najväčších zverstvách sa tu hovorí bez kriku, nevzrušene a akoby mimovoľne. Emócie stoja v kontraste k obsahu a tým sa len posilňuje poznanie, že neznášanlivosť je v kolektíve ticho tolerovaná. K silným momentom patrí osobná obhajoba dedinčana, ktorý ako mantru recituje, čo všetko neurobil, na čom sa nepodieľal, čo nevidel a kde všade sa nenachádzal. Z úst prúdi rad klamstiev, ktorý sa stáva trpkým hlbokým priznaním.
Čo sa tu divadelne predvádza, je psychologická dynamika spoločenstva, ktoré sa kolektívne snaží vyviniť z otrasného činu.
A nielen to. Pri počúvaní taktík odmietania viny a obhajob sa ukáže, že častými argumentami nie je to, či niekto bol na mieste činu a čo tam robil. Do popredia sa dostávajú charakterové vlastnosti obvinených – pracovitosť, poriadkumilovnosť a usporiadanosť rodinného života. V tomto katalógu cností sa nechtiac ešte viac prejavia motívy brutálneho činu.
V skutočnosti nešlo až tak o hnev nad miznúcimi zemiakmi či údajne zapáleným stohom slamy. Zlynčovať bolo treba tých, čo žijú inak. A robia hanbu dedine.
SCÉNA AKO INŠTALÁCIA
Čistotu a nadradenosť majority podčiarkujú snehovo biele outfity. Na nich po čine jasnejšie žiari ostro červená krv. Tá sa zmieša s perím z roztrhaných paplónov a v tejto absurdnej zmesi sa na dobových fotografiách ocitnú telá obetí. Napriek tomu, že inscenácia neukazuje akt lynčovania, násilie je v nej vizuálne prítomné.
Kontrast červenej a bielej je jedným z motívov scénografie Emílie Rigovej. Autori inscenácie sa síce vzdali figurálneho zastúpenia Rómov, no k spolupráci na pódiovej prezentácii si prizvali rómsku umelkyňu. Rigová sa vo svojej tvorbe dlhodobo zaoberá otázkami identity, predsudkov a spoločenských klišé. Zameriava sa na minority, ktoré sú vytláčané z väčšinového kultúrneho priestoru. Prizvanie k tvorbe predstavenia je preto prirodzeným predĺžením jej diela na dosky divadla.
Okrem hry s farbami je to vyšívanie do plátna či obraz mýtu krásnej Rómky. Samotná kulisná stavba na pódiu je vlastne umeleckou inštaláciou. Dominuje jej starý písací stroj ako symbol štátnej byrokracie. V spojení so záverečným motívom balíka peňazí dej vyústi do mrazivej pointy.
VSTÚPIŤ DO TRAUMY
Historické fakty hovoria, že počas procesu vo veci vraždenia v Pobedime bola zdecimovaným Rómom ponúknutá finančná kompenzácia. S tým efektom, že títo pozmenili svoje výpovede pred súdom. Aj preto sa z vyše tridsiatky obvinených do väzenia dostalo len pár, s minimálnymi trestami. Stopy hrozného činu sa tak rýchlo podarilo zahladiť a do budúcnosti bola vyslaná zdravica ticha.
Prípad Pobedim je ilustráciou toho, ako si spoločenské sily dokážu poradiť so zahladením nepríjemnej udalosti. Civilizované spoločnosti však našťastie disponujú aj silami, ktoré sa nerozpakujú umlčané traumy otvoriť. Patrí sem aj dramatická tvorba. Jeden z vydarených príkladov sa dá teraz vidieť v národnom divadle.