Výhra je pre gamblera tá najväčšia prehra

Prestávkoval aj peniaze na otcov pohreb. „Či budeme abstinovať, závisí len od nás a od nikoho iného,“hovorí

Začalo sa to dvackou v slovenských korunách, končilo pri milióne. Bohužiaľ, eur, opisuje vo svojom príbehu muž abstinujúci so závislosťou od stávkovania. Na Instagrame vystupuje pod menom Gamblerova cesta. Napriek tomu, že už viac ako tri roky abstinuje, stále má vysoké dlhy.

Na profile máte napísané niečo v zmysle, že každý gambler by prehral toľko peňazí ako vy, keby mal toľko peňazí k dispozícii. Znamená to, že ak niekto stávkuje za stovky eur a niekto za desaťtisíce, obaja môžu mať rovnaký problém?

Keď by som ešte bol aktívny hráč, tak by som povedal, že závislosť je o tom, koľko človek prehral. Teraz sa už snažím ani nehovoriť tie sumy. Vôbec to nie je o tom. Sumy len odvádzajú pozornosť od celého problému. A tým je, že závislý človek venuje každý svoj voľný čas, ktorý má stráviť s rodinou, hraniu.

Menia sa mu často nálady. Keď tipuje live stávky (stávky naživo počas zápasu) a padne gól, je šťastný. Keď jeho tím dostane gól, je zrazu mrzutý. Počas piatich minút sa mu môže nálada zmeniť aj 40-krát. Závislý človek dokáže robiť veci, ktoré by bežne nerobil, veci na hranici zákona, klamstvá druhým ľuďom do očí, aby si od nich požičal peniaze.

Toto je skutočný problém. A je jedno, či si požičia 10 eur alebo tisícky eur, je to stále ten istý prípad. Samozrejme, následky sú iné. Teraz to neriešim z právnej stránky alebo z hľadiska medziľudských vzťahov. Keby som si požičal od svojich priateľov desať eur, určite by som dnes nemal také zničené vzťahy.

Jedine, čo už však teraz dokážem s tým robiť, je fungovať. A musím zostať silný, lebo keď je človek v abstinencii, zmenia sa mu priority a, pochopiteľne, chce peniaze vrátiť. Ale v tomto musia byť aj veritelia trpezliví, lebo keby som sa začal v abstinencii naháňať za peniazmi, vrátil by som sa do toho istého kolobehu, v ktorom som bol.

Hovorili ste, že to je základ problému, že človeku sa zrazu zmenia priority a namiesto času s rodinou chce len hrať. Ako vyzeral váš spoločenský život? Stretávali ste sa napríklad s priateľmi?

To síce áno, ale druhá vec je, že keď ste s priateľmi vonku, vaša fyzická schránka tam je, ale nakoľko ste aj duchom prítomný?

Človek, ktorý je závislý, sa môže navonok javiť, že je v poriadku, ale vnútorne myslí iba na jedno alebo sa snaží tie svoje veci obhajovať tým, že vyhrá veľa peňazí, dá to rodine a priateľom, ale takto si len racionalizuje celé svoje konanie. Nahovára si, že tým niekomu prinesie osoh. Priatelia, ktorých už dnes nemám, by boli radšej, keby som im venoval čas a nie im dával nejaké dary.

Ako povedal môj spoluabstinent Róbert, ktorý abstinuje už 28 rokov (objavuje sa v dokumente Gambler, na ktorom sa produkčne podieľal aj respondent z Gamblerovej cesty pozn. red.), my máme duševnú chorobu, ale môžeme si za ňu sami. Keď sa človek prejde po psychiatrii a vidí tam množstvo prípadov ľudí, ktorí majú akútne problémy a môžu len veriť, že im zaberie liečba, my máme obrovské šťastie, lebo či budeme abstinovať, závisí len od nás a od nikoho iného.

Čiže bez ohľadu na to, či ste vyhrávali alebo prehrávali, mali ste pocit, že to máte pod kontrolou.

Každý si myslí, že je to pod kontrolou, respektíve nikto si nechce priznať, že to nemá pod kontrolou. Možno ak by sa dotyčného niekto na to spýtal, odpovedal by, že áno, ale vnútorne by vedel, že to tak nie je.

Ako som už spomínal, je dobré, keď niekomu o tom poviete. No a ja som mal veľký problém povedať, že som závislý, to sa predsa mne nemôže stať. Mal som o sebe vysokú mienku, mal som vysoké ego, myslel som si, že všetko zvládnem, alebo som to ani neriešil.

Ako sa prevalilo, že ste závislý?

Už ani presne neviem. Ľudia, od ktorých som mal požičané, si to medzi sebou povedali a potom kontaktovali manželku. No ja som si závislosť prvé týždne na liečbe nedokázal priznať. Teda môžete si povedať povrchne, že som závislý, ale kým to nepochopíte, je to iba o tom, že všetci to na liečbe hovoria, tak aj ja poviem, že som závislý. To, či si to uvedomujete naplno, sa prejaví až v živote po liečbe.

Ako to myslíte?

Ja si to teraz plne uvedomujem a nesnažím sa zbytočne dostávať do rizikových situácií. Držím si kontakt s klubom, kontakt s liečebňou, kontakt so spoluabstinentmi.

Že ste abstinujúci gambler, znamená, že keby ste si napríklad raz zahrali, opäť by ste boli aktívne závislý? Môže si to človek tak predstaviť?

Nie som terapeut, hovorím to len z vlastnej skúsenosti, ale či je to látková, alebo nelátková závislosť, je to vlastne podobné. A recidíva je vždy horšia. Kebyže si zahrám, znova by sa spustil pocit previnenia, zas budem premýšľať, čo robiť, aby to okolie nevedelo.

Veľa ľudí dokáže raz prestať, ale príde recidíva. Je preto dôležité zostať v kontakte s abstinentmi, oni hneď vycítia, že sa niečo deje. My sme všetci rovnakí.

Čo ste pociťovali pri výhrach?

Úprimne povedané, k tomu sa nerád vraciam, lebo práve tie pocity po výhrach boli to, čo ma dostalo na liečbu a tam, kde som teraz.

Boli to euforické pocity a práve eufória asi bola pre mňa čierna diera. Bolo to veľmi skreslené, lebo práve cez ňu som sa dostal k problémom, ktoré mám teraz. Ja si skôr poviem, čo všetko som vtedy urobil, aby som hral. Výhra je totiž pre gamblera tá najväčšia prehra.

Koľko rokov už abstinujete?

Liečbu som ukončil 27. decembra 2019, dostal som diplom za tri roky v abstinencii, idem teda štvrtý rok.

A koľko rokov ste hrávali?

Na základnej škole asi v deviatom ročníku som to začal skúšať, najmä cez víkendy. Ale to boli prvé skúsenosti, na frekvencii to nabralo až neskôr. Ale ťažko povedať, odkedy to bola nejaká závislosť, niekto to dokáže zastaviť aj po veľa rokoch hrania, niekto nie.

V tom čase ste nemali ešte osemnásť rokov. Ako ste teda stávkovali?

To boli len také pokusy. Niekoho sme ako deti uprosili, aby nám v kamennej prevádzke podal stávku. Na toto obdobie si už až tak dobre nespomínam.

A kedy ste začali stávkovať viac?

Neviem presne, išlo to kontinuálne, samozrejme, stávky sa zväčšujú, keď si človek začne zarábať. No skôr si spomínam na poslednú fázu, keď som si myslel, že to robím iba pre peniaze, myslel som si, že mňa predsa nebude ovládať žiadna hra. Ale pritom som si podával aj za jedno euro, čiže bolo to v skutočnosti o pocite z hry. Samozrejme, keď si podáte za viac peňazí, zvyšuje sa vám adrenalín, ale ak by som tvrdil, že som stávkoval iba pre peniaze, nebola by to pravda.

Ani liečba nefunguje tak, že vám povedia, ako nehrať. Vysvetlia vám, čo je pre vás v živote dôležitejšie ako nejaká hra a či si z toho dokážete uvedomiť, že máte iné priority. Keď abstinujete, uvedomíte si, že radšej trávite čas s rodinou, priateľmi, idete na prechádzku, zašportujete si a viac vás baví práca. So súčasnosťou sa to ani nedá porovnať. Ani si to poriadne nepamätám, bol som tam iba fyzicky. Potom som už riešil iba to, či sa to niekde neprevalí, a mal som doslova paranoje.

Keď ste stávkovali, po akom čase si to začalo všímať vaše okolie?

Časovo vám to neviem povedať presne. Okolie vedelo, že tipujem. Ale ako som už hovoril, problém je, že o nelátkových závislostiach sa toľko nehovorí a nevidíte ich dôsledky fyzicky. U alkoholika vidíte, že je zničený fyzicky. A to až tak nevidíte na gamblerovi, čo je o to horšie.

Ale ak si požičiavate peniaze, to predsa musí byť podozrivé. Čo hovoria závislí ľudia tým, od ktorých si požičiavajú?

Veľa spoluabstinentov nepovedalo, na čo si presne prostriedky požičiava, priatelia to možno ani nechcú vedieť. Neriešia to. Závislí ľudia vám nepovedia vždy konkrétny dôvod. Jednoducho povedia, že si potrebujú požičať peniaze.

O akých sumách, ktoré si zvyknú závislí požičiavať, hovoríme?

Pôžičky sa bežne pohybujú od tisícok až do stotisícov eur.

Koľko peňazí ste dokopy otočili na stávkovaní?

Nechcem, aby to bolo o sumách, lebo potom si veľa ľudí povie, že nie sú závislí, keď stávkujú za menej. Je to o tom,

Človek, ktorý je závislý, sa môže navonok javiť, že je v poriadku, ale vnútorne myslí iba na jedno alebo sa snaží tie svoje veci obhajovať tým, že vyhrá veľa peňazí, dá to rodine a priateľom, ale takto si len racionalizuje celé svoje konanie. Nahovára si, že tým nieko mu prinesie osoh.

ako fungujete, aké máte správanie, ako reagujete na ťažké situácie. A je to o tom, akí úprimní ste k svojmu okoliu, čo som ja nebol.

Nemusíme teda hovoriť o konkrétnych sumách, ale z vášho príbehu vyplýva, že ste neraz v jednej chvíli mali na účte veľa peňazí, ktoré ste následne prestávkovali. Samozrejme, pre každého môže byť veľká suma niečo iné. A spýtam sa teda takú naivne znejúcu otázku, nad ktorou sa možno zamýšľa veľa ľudí, ktorí podobne ako ja nezažili závislosť. Nikdy vám nenapadlo, že by ste si vo chvíli, keď ste mali veľa peňazí, ich vybrali a nedali do ďalšej stávky?

Veľa závislých hovorí, že si zahrá už iba raz, keď vyhrá, skončí, ale vôbec to tak nie je.

Veľakrát som vyhral toľko, že by som mohol byť v poriadku. Ale v realite toto neexistuje. Pýtal som sa pani psychiatričky v Banskej Bystrici na liečení, prečo som takéto veci robil. Povedala mi, že to je jednoducho preto, lebo som závislý.

Je ťažké každému človeku vysvetľovať, prečo som to (požičal si od neho peniaze - pozn. red.) spravil práve jemu. Veľmi ma to mrzí, ale neviem. To vôbec nie je o tom, že by som si vybral niekoho konkrétneho.

Vy hovoríte aj o tom, že je rozdiel nehrať chvíľu a abstinovať. V čom je rozdiel? Skúste to vysvetliť.

Môžete hru na chvíľu vypustiť zo života, ale pokiaľ budete fungovať úplne rovnako, je len otázka času, kedy sa do toho znova dostanete. Keby som ďalej hral a zrazu prestal hrať, nič by som nezmenil, ani svoje myslenie, nemal by som ani vedomosti. Človek ani nevie, ako by abstinoval. Abstinencia je, samozrejme, individuálna, ale treba vedomosti, ako na to.

Najprv ste navštevovali ambulantnú liečbu, ktorá vám však nepomohla. V čom to bolo iné?

Toto nesmerujem k žiadnemu odborníkovi, ktorého som navštívil. Vždy to je o tom, či je človek pripravený abstinovať. Pri ambulantnej liečbe však nemáte kontakt s inými závislými. Mne najviac pomohlo, keď mi niekto nastavil zrkadlo. Psychológ sa s vami rozpráva, dá vám rady.

Keď si to zoberiem z pohľadu závislého človeka, pre neho je to jednoduchšia a ľahšia cestička, ako zavrieť ústa ostatným ľuďom, ako to bolo v mojom prípade. Keď chceme niečo robiť, tak poriadne a nie na desať percent.

Ako vyzeral váš návrat k hraniu po ambulantnej liečbe?

Naformuloval by som to inak – nepovedal by som, že mi nepomohla, ale v skutočnosti som nechcel, aby mi pomohla. To bol základ. Tu ani nemôžeme hovoriť o recidíve, lebo ja som stále stávkoval. Stále som bol aktívny hráč, len som práve nehral zopár mesiacov. Ani na liečbu veľa hráčov nejde preto, lebo chcú, ale z dôvodu, že ich donútia okolnosti a až tam musia zistiť, či to naozaj chcú.

Človek s vysokým hráčskym egom si zrazu musí povedať, že je závislý, že má psychickú chorobu a že už bude do konca života iba abstinent a nesmie už nikdy hrať. Na abstinencii je krásne, že si môžete robiť, čo chcete. Síce si myslíte, že to môžete aj pri hraní, ale nie je to tak, tam vás ovplyvňuje, že musíte hrať. Až teraz si robím, čo chcem.

Vo svojom príbehu opisujete, že jedna z vecí, za ktorú sa veľmi hanbíte, je, keď ste vzali peniaze na pohreb svojho otca. Ale dokázali ste to tak vytesniť, že ste uverili, že ste to vlastne vôbec nespravili. Ako je toto možné, ako sa to dá?

Možno budem teraz vyzerať ako úplné hovädo. Ale v momente, keď som to robil, hovoril som si, že veď je to predsa pohoda, keď vyhrám, peniaze vrátim.

A potom, keď to človeku celé dôjde, tak sa za to hanbí. A to som sa naučil na liečbe. Ja som v tom príbehu hovoril, že môj otec mal problém s alkoholom. A aký bol rozdiel medzi ním a mnou? Možno iba v tom, že ja som dostal pomoc. Ale psychický teror tam bol u oboch, možno u otca ani nie tak ku mne, ale k mamine.

Ja som takisto spôsobil veľa strastí svojej rodine a blízkym a svojim priateľom. Hoci pre nich už nie som priateľ, som pre nich hajzel. Veľmi ma to mrzí, keď si predstavím, ako inak mohol môj život vyzerať. Často hovorím, že keď sedím v aute, pred sebou mám obrovské čelné sklo, ale za sebou spätné zrkadlo, aby som nikdy nezabudol, čo je za mnou.

Vo vašom okolí o vás všetci vedia, čím ste si prešli?

Všetci v mojom živote, čo to majú vedieť, to vedia. Vedia to aj v práci, keď potrebujem zdokladovať nejaké peniaze alebo niekde niečo zaplatím, aby mohli povedať manželke, že áno, tieto peniaze som minul na to.

Myslím si, že po tom, čo som urobil, je fér hovoriť ľuďom, s kým majú do činenia.

Hovorili ste o liečebni v Banskej Bystrici, doslova ste ju pred týmto rozhovorom nazvali ako alma mater vášho nového života. Čo pozitívne sa vám v tejto súvislosti vybaví?

Sú to ľudia, konkrétne pani doktorka Lóšková, pani psychologička Čekelová a pani psychologička Hatianová. Nielen pre mňa spravili neuveriteľne veľa. Chodím tam pravidelne a stále ma z toho mrazí.

Vždy si poviem, že je to zaujímavé, ale je to miesto, kde chcete byť a súčasne tam nechcete byť, lebo viem, že tam som našiel druhú rodinu, ľudí, s ktorými si pravidelne píšem a volám, pravidelne máme videohovory. Ale zároveň viem, prečo som tam bol.

A keď tam prídete a vidíte nejakého človeka, ktorý je na tom ako vy v minulosti, doľahne na vás ťažoba. Viete, že sa tam pred nikým nemusíte na nič hrať. Každý vám bez okolkov povie, ako to je. V súčasnosti je to veľmi korektné, veľa ľudí vám nechce povedať veci tak, aby vás náhodou neurazili, tu s vami každý hovorí na rovinu.

Pracovisko nelátkových závislostí v Banskej Bystrici mi zachránilo život a aj mnohým iným ľuďom. Tomuto pracovisku treba dať obrovský kredit.

A po pomoc si tam chodí veľa ľudí.

Napríklad aj spoluzávislí ako moja manželka. To znamená, že ona síce nič nerobila, ale znášala všetky moje pochybenia. Veľmi ju obdivujem a chcem jej poďakovať, neviem, či by som sa aj ja dokázal na jej mieste zachovať ako ona. Ale nie iba ona. Moja ďalšia rodina tiež, verím, že im to budem môcť nejako vracať.

Vo svojom príbehu opisujete, aká dôležitá bola terapia s rodinnými príslušníkmi. Prečo to bolo také zlomové?

To bol masaker. Dva týždne nemáte kontakt s nikým mimo liečebne, aby ste boli iba sám so sebou. Nemáte tam ani možnosť zavolať si. Veľa ľudí mi povedalo, že bez telefónu nepôjdu na liečbu. Vždy sa nad tým pozastavím, že niekomu ide o záchranu života a prednejší mu je mobil.

No a tam po tých dvoch týždňoch vidíte človeka, ktorý je na vás nahnevaný, možno na vás nakričí, možno vidíte iba plač a slzy. Alebo naopak, niekoho neuvidíte, tak vám to začne dochádzať.

Ja veľa rozprávam, ale vtedy som bol iba ticho. A keď za mnou prišla sestra, tak som polhodinu iba preplakal a ona tiež. Je to silné, už len keď o tom teraz rozprávam.

Ako vyzerá život abstinenta? V čom je to iné ako život človeka, ktorý nikdy závislý nebol?

Je dôležité si nastaviť nejaké pravidlá, napríklad týkajúce sa finančnej kontroly, časovej kontroly, ja som poučený. Snažím sa doma všetko komunikovať. Základom je úprimnosť. Postupom času sa možno pravidlá aj upravujú. Aj ja som mal iné pravidlá týždeň po liečbe a teraz.

Počas abstinencie sa mi narodil syn, je skvelé žiť život v abstinencii. Napriek tomu, že ma stále dobiehajú následky a môže to dopadnúť akokoľvek. Je to ťažko predstaviteľné, keď si porovnám, čo som robil pred niekoľkými rokmi.

Čo by ste chceli, aby si ľudia vzali z vášho príbehu?

Asi by som sa prihovoril ku dvom skupinám ľudí. Jednou sú závislí ľudia, ktorí aj možno čítali môj profil a myslia si, že je to všetko o výške dlhu. Ak je to tak, ako si myslia, že je všetko v poriadku, tak by nemali mať problém povedať celú pravdu svojmu okoliu. Pokiaľ sa boja, tak asi majú nejaký problém.

Potom by som sa prihovoril ich blízkym. Nemali by sa báť človeka konfrontovať. Ak nebude chcieť hovoriť alebo bude nepríjemný, pravdepodobne je niekde problém. Veľa ľudí nebude chcieť ukázať, čo majú v telefóne alebo v počítači, lebo povedia, že je to ich súkromie. Ale pokiaľ nič neskrývajú, nemajú mať prečo problém.

A ešte na záver, pre obe skupiny, je to klišé, ale nebojte sa požiadať o pomoc, lebo tá tu je. Môžu napísať na môj profil alebo rovno na pracovisko nelátkových závislostí v Rooseveltovej nemocnici v Banskej Bystrici. Môžem tým ľuďom aj posunúť telefónne číslo.

Človek s vysokým hráčskym egom si zrazu musí povedať, že je závislý, že má psychickú chorobu a že už bude do konca života iba abstinent a nesmie už nikdy hrať. Na abstinencii je krásne, že si môžete robiť, čo chcete. Síce si myslíte, že to môžete aj pri hraní, ale nie je to tak, tam vás ovplyvňuje, že musíte hrať.

FOTO – ADOBESTOCK