Albánske hory skrývajú horor
Traja mladí Česi, ktorí zmizli v roku 2001, sú dodnes nezvestní
Nedostupný sever Albánska ma fascinuje. Či už som v minulosti prechádzal horskou cestou cez kamennú pustatinu z hraničného priechodu Plav v Čiernej Hore do starobylého mesta Skadar, alebo som teraz nedávno sedel s miestnymi v kaviarni v dedinke Tropoja pri koňaku Skanderbeg, všade sa krása snúbi s úzkosťou z neznámej krajiny aj prastarej kultúry, pre nás krutej.
Okolité hory rozprávajú príbehy krvnej pomsty, tradície od čias Osmanskej tradície. Miestni nerešpektovali štát a jeho zákony, vytvorili si preto vlastné.
A práve na týchto územiach sa pred 22 rokmi ocitli traja mladí Česi.
KRV NEZOSTANE NEPOMSTENÁ
Keď albánsky františkánsky kňaz Shtjefën Gjeçovi (1874 – 1929) spísal súbor zásad zvykového práva, ktorý sa stáročia šíril ústne z pokolenia na pokolenie, zachoval jeden z najcennejších zákonníkov zvykového práva na svete. Leka Dukagjini, po ktorom je kánon pomenovaný, je považovaný za súčasníka národného hrdinu Skanderbega, vojvodcu zo šľachtického rodu Kastriotovcov, ktorý v 15. storočí zjednotil albánske územia a štvrťstoročie odolával tureckej expanzii.
Spolu 1 263 článkov kánonu do detailov kodifikuje život Albáncov. Slúžil ako symbol vzdoru proti nadvláde. Kam nedosiahol štát, tam platil kánon. Článok 602 hovorí: „Albáncov dom patrí Bohu a hosťovi.“Článok 645: „Komu zhanili hosťa, tomu sa bude všetko podávať ľavou rukou a popod koleno, až kým hosťa nepomstí.“Článok 649: „Kánon hovorí, že v prípade otca, brata, ba i bratrancov možno odpustiť, no skutok spáchaný na hosťovi sa neodpúšťa.“
A napokon článok 917: „Krv nezostane nepomstená.“
Diana je postava z románu najslávnejšieho albánskeho spisovateľa Ismaila Kadareho, ktorý vyšiel v českom preklade pod názvom Krvavý duben (Odeon, 2007) a jeho dej sa odohráva v 30. rokoch 20. storočia. S manželom Besianom, spisovateľom z Tirany, sa na svadobnej ceste ocitla v kamennej pustatine na severe.
Keď v kočiari prechádzali okolo „veží uzatvorenia“, teda kamenných stavieb, v ktorých sa ľudia ukrývali pred krvnou pomstou, Diana sa ho opýtala, ako dlho tam tí ľudia ostanú. Celé roky, kým nové udalosti nezmenia pomer medzi preliatou a pomstenou krvou, odvetil.
Aj Gjorg Berisha, hlavná postava románu, sa ocitol v súkolesí tanca mŕtvych. Mladý horal mal dlho pred očami košeľu svojho zabitého brata – s krvavými fľakmi, ktoré postupne bledli a pripomínali mu tak, že ho musí pomstiť. Povinnosť, ktorej nemožno uniknúť. Správny horal ju vykoná iba pomocou strelnej zbrane.
„Nech žije dlhý život a zomrie guľkou z pušky,“toto hrozné prianie vyslovujú horali pri narodení chlapca.
Prastarý príbeh, vyznačený dvadsiatimi dvoma hrobmi na strane Berishovcov a rovnakým počtom hrobov na strane rodiny Kryeqyqeovcov, sa začal pred sedemdesiatimi rokmi, keď raz zaklopal na dvere domu Berishovcov neznámy hosť. Gjorgov dedo ho prijal a pohostil. Na druhý deň ho odprevadili na kraj dediny. Sotva sa rozlúčili, zaznel výstrel. Hosť padol mŕtvy na zem. Usmrtil ho mladík z rodiny Kryeqyqeovcov, ktorý ho už dlho prenasledoval, lebo ho kedysi urazil. Berishovci museli hosťa pomstiť. Tak sa začal kolobeh smrti.
VYPADNITE, POVEDALI IM VO VALBONE
V auguste 2001 sa traja českí študenti – bratia Michal (23) a Jan (22) Pavelkovci a priateľka jedného z nich Lenka Tučková (23) – vybrali na dobrodružný výlet. Ich cieľom boli hory na severe Albánska, chudobnej krajiny, kde štyri roky predtým po krachu pyramídových hier okradnutí občania vyrabovali sklady zbraní.
Aby sa o nich blízki nebáli, študenti doma povedali, že idú do Rumunska, čo nebola pravda.
Trojica sa nevrátila v dohodnutom termíne. Keď po nich rodičia začali pátrať, na polícii im povedali, že musia počkať, až im vypršia víza. Jediná informácia uvádzala, že 7. augusta prekročili hraničný priechod Božaj medzi Čiernou Horou a Albánskom.
Keď po nezvestných študentoch nepátrali české orgány, obrátili sa bezmocní a zúfalí príbuzní s prosbou o pomoc na medzinárodné organizácie, politikov a cirkvi – bezvýsledne.
Z Řevníc, odkiaľ Pavelkovci pochádzali, sa v septembri 2001 vybrala na Balkán súkromná pátracia misia. Išlo o partiu dobrovoľníkov a kama
Povesť Albánska, medzi českými a inými cestovateľmi naďalej obľúbenej dobrodružnej destinácie, však utrpela. A nielen týmto príbehom. Za posledné dve desaťročia zaznamenali až šestnásť prípadov českých občanov, ktorí sa v tejto krajine stali terčom útokov.
rátov nezvestných na štyroch offroadoch. V Albánsku dostali ozbrojený sprievod, dvoch chlapov s kalašnikovmi.
V odľahlej horskej dedinke Theth misia objavila učiteľku Miru, ktorá tam vlastnila hostel. Tá im prezradila prvú stopu. Hľadaná trojica tam vraj bola, jeden zo žiakov si spomenul, že pri riečke prespávali traja cudzinci. Doniesol aj dôkaz – kus papiera, na ktorom bola vlastnou rukou jedného z nezvestných napísaná jeho e-mailová adresa.
Radosť misie, že sú na stope, čoskoro vystriedal sled záhadných nejasností. Mali pocit, že miestni ich zámerne odvádzajú na miesta vzdialené desiatky kilometrov, kde vraj boli „nejakí Česi“. Ukázalo sa, že ide o zablúdených filmárov. V dedine v údolí Valbone miestny boss českú misiu bez okolkov vyzval, aby s nikým nehovorili a vypadli. Počúvli. Oblasť je známa pestovaním konopy a pašovaním zbraní z neďalekého Kosova.
Pátracia misia sa vrátila domov bez výsledku.
V PREKLIATYCH HORÁCH
Rodičov nezvestných študentov nezničil iba osud ich detí a nečinnosť polície, ale aj české úrady. Zdravotná poisťovňa poslala Tučkovcom exekútora za to, že za nezvestnú, no oficiálne ešte živú Lenku, ktorá nenastúpila na vysokú školu, čím prestala byť poistencom štátu, neplatili poistné…
Utrápení Lenkini rodičia skončili zle. Mama sa v roku 2011 utopila v Taliansku, otec sa uzavrel do seba, začal piť a päť rokov po manželke zomrel v psychiatrickom ústave.
Rodičia bratov Pavelkovcov sa však nevzdávali. Odmietali vyhlásiť svojich synov za mŕtvych, trvali na pokračovaní pátrania. V roku 2016 ním poverili spisovateľa, cestovateľa a dobrodruha Josefa Habasa Urbana. Ten okrem iného napísal aj scenár k oceňovanému filmu režiséra Juraja Herza Habermannov mlyn.
Znelo to nádejne. Raftový sprievodca Urban albánske hory, a najmä vápencové pohorie s príznačným názvom Prokletije, poznal. Teóriám, že študenti spadli zo skaly kamsi do rokliny či do jaskyne, neveril. Ani že zablúdili – ide o relatívne malé územie.
Aj Urban, tak ako prvá pátracia misia, prišiel do dedinky Theth. Tam sa dozvedel dve dôležité informácie. Prvá: študentom sa ako sprievodca po okolí doslova vnútil istý Micun Carku. Ide o bratranca učiteľky Miry, ktorá prvej misii prítomnosť Čechov potvrdila. Druhá informácia bola šokujúca: tento muž sedel vo väzení, pretože Miru po jej stretnutí s pátracou misiou zavraždil.
Základná a doteraz nezodpovedaná otázka príbehu znie, prečo albánska polícia vo veci zmiznutých Čechov Micuna Carka dôkladne nevypočula ako hlavného podozrivého?
OBETE OBCHODU S ORGÁNMI?
Po tejto kľúčovej stope začal Urban rozvíjať svoje úvahy a mystifikácie. Spisovateľ vytušil silný príbeh pre filmovú drámu. O to viac, že zmiznutie Čechov prepojil s tým, že na tieto miesta údajne kosovsko-albánska mafia na prelome milénií (po vojne v roku 1999) odvliekla asi päťsto srbských a iných zajatcov s tým, že sa tam odohrával biznis s ich orgánmi.
Táto verzia má jednu, ale o to dôležitejšiu chybu – nič také ako biznis s transplantovanými orgánmi sa v odľahlých albánskych horách, kde na také náročné záležitosti nie sú podmienky, neodohrávalo. O tom však neskôr.
Cestovateľ Urban sa svojej lákavej stopy o študentoch ako obetiach obchodu s orgánmi pevne držal. Spojil sa s režisérom Emirom Kusturicom, obdivovateľom Miloševića a iných srbských vojnových zločincov, ktorý v tom čase pripravoval o tejto téme film a Urbanov scenár sa mu páčil.
Kusturica prepojil Urbana so srbským prokurátorom Vladimirom Vukčevićom. Ten mu v liste potvrdil, že „pracoval na prípade s ľudskými orgánmi“a „zistil, že medzi obeťami údajne boli dvaja muži a jedna žena z Česka“. Okrem toho prokurátor písal o svedkoch, ktorí to vraj potvrdzovali, pričom v Albánsku bolo vytypovaných jedenásť miest, kde boli údajne uložené telá obetí obchodu s orgánmi. Nič z toho sa však nepotvrdilo.
Urban, ktorý o prípade napísal dve knihy (Návrat do Valbone a Tiene Valbone), sa so žiadosťou o pomoc obrátil na českých politikov vrátane prezidenta Miloša Zemana. Jeho kancelária odpísala, že česká ambasáda v Albánsku prípadu naďalej venuje neustálu pozornosť. V novembri 2019 rokovali zástupcovia českej polície v Tirane s albánskymi kolegami. Tí tvrdili, že vyšetrovanie pokračuje.
Českí policajti mali na jar 2020 osobne navštíviť horské oblasti na severe, kde boli nezvestní študenti poslednýkrát videní – pre covid-19 sa však cesta odložila a neuskutočnila sa dodnes.
DÔKAZY NA TENKOM ĽADE
K údajnému obchodovaniu s orgánmi, do ktorého vraj bol zapletený aj kosovský exprezident Hashim Thaçi, treba uviesť niekoľko vecí.
Po prvé, údajne sa tak dialo v takzvanom „žltom dome“pri albánskom meste Burrel, ktoré je však od hôr na severe pomerne vzdialené. Vo februári 2004 dom navštívil tím vyšetrovateľov z Haagu. Zistili, že sa tam „čosi“(stopy krvi na dlážke, ampulky od liekov a podobne) mohlo odohrávať, nezaistili však presvedčivé dôkazy. A najmä nezistili, či ide o krv ľudí alebo zvierat. Luminol, ktorý na to použili, to určiť nedokáže.
Po druhé, bývalá žalobkyňa del Ponte po odchode z funkcie vydala vo februári 2008 knihu s názvom Poľovačka, ja a vojnoví zločinci. V nej prvýkrát – šokujúco – zverejnila podozrenia z obchodovania s ľudskými orgánmi. Emotívne píše, že „obetiam chirurgovia zašívali rany po odobratí prvej obličky“, píše aj o „osudoch plných hrôzy pred zabitím, kde väzni trýzniteľov prosili, aby ich okamžite zabili“. Napokon, telá obetí zo „žltého domu“pri Burreli vraj zakopávali na neďalekom cintoríne. Nič z toho sa nepreukázalo. Del Ponte dnes mlčí, nevysvetlila pôvod svojich zistení ani to, prečo ich nevyšetrovala v čase výkonu funkcie v Haagu.
Po tretie, peruánsky súdny lekár José Pablo Baraybar vo februári 2004 spoločne s del Ponteovou navštívil „žltý dom“. Výsledok? Našli tam fľašky s liekmi, látky na uvoľňovanie svalov, lekárske ihly a dokonca aj jedno zariadenie na transfúziu krvi.
„Nevedeli sme si predstaviť, že sedliaci tam pánubohu za chrbtom vedia s tým materiálom narábať,“dodal Baraybar.
Po štvrté, v nadväznosti na šokujúce tvrdenia del Ponteovej ustanovila Rada Európy v Štrasburgu švajčiarskeho právnika, prokurátora a senátora Dicka Martyho za spravodajcu v tejto veci. „Na rozdiel od pani del Ponteovej nehovorím, že ide o stovky nezákonných transplantácií. Hovorím iba o malom množstve prípadov,“uviedol bez akýchkoľvek dôkazov.
Po piate, tvrdenia del Ponteovej, že „vyoperované orgány väzňov sa potom vrtuľníkom dopravovali na tiranské letisko, odtiaľ do zahraničia“, považuje za absurdné jej kolega a žalobca v procese so Slobodanom Miloševićom, britský právnik Geoffrey Nice.
„Milošević by sa bol dostal k takýmto správam prostredníctvom spravodajských služieb. On však nikdy nespomenul nijaké obchodovanie s ľudskými orgánmi,“uvádza Nice.
ŠESTNÁSŤ ČECHOV BOLO TERČOM ÚTOKOV
Urbanove tvrdenia o študentoch ako obetiach obchodovania s orgánmi najnovšie začiatkom apríla vyvrátil šéf českej kriminálnej polície Jan Noga. Ako nepodložené označil aj tvrdenia srbského prokurátora Vukčevića.
Trojica Čechov je naďalej nezvestná, ich telá sa nenašli.
Čo je však zaujímavé, britská polícia našla pas Lenky Tučkovej. Používala ho jedna Albánka. Ani táto stopa neviedla k objasneniu prípadu. Pravdepodobnou verziou je, že študentov okradli a zabili.
Povesť Albánska, medzi českými a inými cestovateľmi naďalej obľúbenej dobrodružnej destinácie, však utrpela. A nielen týmto príbehom. Za posledné dve desaťročia zaznamenali až šestnásť prípadov českých občanov, ktorí sa v tejto krajine stali terčom útokov – z toho ôsmi zomreli, šiesti boli okradnutí a dvaja ťažko zranení.