Rodina nie sú len gény a „krv“
So sestrami vyrástla u adoptívnych rodičov. „Chceme nabúrať predstavu o tom, ako vyzerá ideálna rodina,“hovorí herečka Martina Znamenáčková
Martina Znamenáčková a jej sestry, Ružena a Júlia Duždové, majú odlišných biologických rodičov, no vyrástli v jednej adoptívnej rodine. O svojom silnom sesterskom pute urobili predstavenie A ty si koho?, ktoré malo nedávno premiéru v košickej Kunsthalle. „Mohli sme ukázať, že aj keď nie sme biologické sestry, tak puto, ktoré medzi nami vzniklo, môže byť silnejšie, ako to býva v ‚tradičnej rodine‘,“vraví Martina Znamenáčková.
So sestrami ste sa v performancii A ty si koho? vrátili do detských čias, ktoré pripomínate videami, rôznymi predmetmi, ale aj oblečením, ktoré ste vtedy nosievali. Vy ste si doniesli modré tričko s medvedíkmi. Prečo práve to?
Ako malá som milovala medveďov, moja obľúbená hračka bol medveď a toto tričko som veľmi často nosila. Mám s ním aj veľmi veľa fotiek, pamätám si napríklad, ako ho mám na sebe a sedím v postieľke. Dá sa povedať, že sa mi pri ňom okamžite vynorí spomienka na detstvo.
Aké bolo vaše detstvo?
Bolo krásne a bezstarostné. Viackrát sme sa sťahovali, ale najkrajšie spomienky mám spojené s obdobím, keď sme žili v Sečovciach. Bývali sme vo veľkom žltom dome, ktorý mamka sama opravovala, a mali sme aj obrovskú záhradu. Odtiaľ mám aj najviac zážitkov. Keďže sme boli tri, nepotrebovali sme okolo seba ďalších kamarátov. Na všetko sme si vystačili samy, čo sme teraz chceli aj ukázať.
Prečo ste sa rozhodli urobiť predstavenie o svojom detstve?
Chcela som ukázať, že aj keď sme mali iných biologických rodičov a ocitli sme sa v novej rodine, my tri sme to nikdy neriešili. Pre nás to nebola téma a skôr sme to vnímali ako niečo úplne prirodzené. Platí to aj dnes, keď sme už ja, Julka a Ruženka dospelé a každá žije svoj život, no napriek tomu stále držíme spolu.
Zároveň si myslím, že náš príbeh môže rezonovať aj s ďalšími ľuďmi. Téma adopcie je dôležitá nielen na Slovensku, no obzvlášť u nás máme predstavu o ideálnej rodine, ktorú tvoria biologickí rodičia a deti. Toto zmýšľanie sme chceli nabúrať, pretože rodina môže byť napríklad aj taká, že si matka vezme dieťa z detského domova a vychová ho. Je to niečo úplne normálne. Nemyslím si, že by sme mali hovoriť – toto je rodina a toto už nie, lebo nie je tradičná. Pre nás to bola možnosť ukázať, že aj napriek okolnostiam, za akých naša rodina vznikla, je puto medzi nami silné.
V úvode predstavenia sa všetky tri predstavujete publiku a vysvitne, že každá pochádzate z inej časti Slovenska – vy ste sa narodili v Čadci, Julka v Púchove a Ruženka v Spišskej Novej Vsi. Ako ste sa teda ocitli v jednej rodine?
Mňa sa biologickí rodičia vzdali hneď po narodení a ocitla som sa v detskom domove v Martine, odkiaľ si ma mamka s ockom adoptovali, keď som mala osem mesiacov. Rodičia sa neskôr rozviedli, a keď som mala štyri roky, mamka si vzala Ruženku, ktorá je odo mňa o rok staršia. Krátko nato sme zistili, že Ruženka má v úplne inom detskom domove biologickú sestru, malú Julku, ktorá mala v tom čase 5 mesiacov. Mamka neváhala a vzala si domov aj ju.
Každá máme preto iné priezvisko. Ja sa volám po adoptívnom ockovi, mamka mala jeho priezvisko, no neskôr sa vydala a zmenila si ho. Julka a Ruženka majú svoje pôvodné priezviská, pretože boli v pestúnskej starostlivosti. Ich detstvo bolo trochu odlišné v tom, že na rozdiel odo mňa sa počas detstva museli asi raz do roka stretávať aj s biologickými rodičmi za prítomnosti našej mamky aj dedka, ale pre nás to v podstate nič neznamenalo.
Vravíte, že ste mali štyri roky, keď do rodiny prišla Ruženka. Asi si spomínate na ten deň.
Áno. Veľmi som sa vtedy tešila. Spomínam si, ako dlho som chcela, aby si mamka vzala Ruženku. Bola som rada, že konečne mám sestru. Ani nie o rok na to prišla Julka, ktorá bola úplne maličké bábätko, čo bola dvojnásobná radosť.
Aké boli začiatky v novej rodine?
Od začiatku sme si s mamkou sadli. Adopcia je o tom, že rodič si dieťa vyberá a asi musí medzi nimi vzniknúť chémia, vďaka čomu vám ihneď zasvietia oči pre toho druhého. A to sa u nás aj stalo. Myslím si však, že to platí aj pre moje sestry. Tým, že mamka bola na nás sama, tak sme možno nemali veľa peňazí, ale nevnímali sme to tak a zároveň bol vďaka tomu náš vzťah intenzívnejší. Ľudia nás aj zvykli prezývať štyri víly, lebo všetky sme mali dlhé tmavé vlasy. Neskôr sme síce mali ťažšie chvíle, najmä počas puberty, ale dalo sa to do poriadku. Poznám ľudí z biologických rodín, kde to takto nesadne, nestretne sa to, alebo sa časom ľudia vzdialia.
Ako si spomínate na ten moment, keď ste zistili, že ste adoptovaná?
Nepamätám si na to. Mamka nám to postupne dávala najavo, už keď sme boli úplne malé. Asi preto nebol jeden moment, v ktorom by sme si sadli a všetko si povedali. Neskôr, keď sme niekam šli autobusom alebo električkou, som zvykla aj cudzím ľuďom v priebehu pár minút celý náš príbeh porozprávať.
To, že sme vyrastali s vedomím adopcie, spätne vnímam ako dôležitú vec, pretože ja ani sestry sme vďaka tomu s témou adopcie nikdy nemali problém. Sú rodiny, kde to rodičia dieťaťu povedia v 15 rokoch a je to preň šok. Chápem aj rodičov, lebo je ťažké o tom hovoriť, no ja som veľmi rada, že sme si tým nemuseli takto prejsť a dodatočne sa s tým snažiť vyrovnať.
Zvykli ste sa v detstve pýtať aj na biologických rodičov? Máte o nich nejaké informácie?
Ako dieťa som nejaké otázky mala, no veľmi som sa na nich nepýtala. Myslím, že žijú, no nevieme o nich nič viac. Ani jedna z nás úplne dobre nepoznáme svoje korene. Julka a Ruženka sú zrejme polovičné Rómky, no Julka je zároveň úplne biela a ľudia si aj občas mysleli, že ona je „vlastná“a my s Ruženkou sme adoptované. Ja mám tmavú pleť a z matkinej strany som Rómka, ale neviem to na sto percent a dodnes vôbec netuším, kto bol môj biologický otec. Keď si raz urobím testy DNA, možno zistím, že bol Ind alebo že bol biely.
Narodila sa v Čadci, detstvo prežila v Sečovciach, Nitre a v Košiciach, kde absolvovala herecké konzervatórium na Zádielskej ulici. Momentálne študuje herectvo na Divadelnej akadémii múzických umení v Prahe (DAMU) a popritom hosťuje v niekoľkých inscenáciách a seriáloch.
Netúžili ste sa niekedy stretnúť s biologickými rodičmi?
Ani nie, neviem, čo by sme si povedali. Vôbec sa nehnevám, ako to dopadlo. Ďakujem Bohu za to, ako to zariadil. Hovorím síce za seba, ale my sme ten prípad, kde sa adopcia skutočne podarila. S biologickými rodičmi by som sa mohla stretnúť na káve a predpokladám, že by to vôbec nebolo pre mňa jednoduché a určite by sa ma to veľmi dotklo. Nie je to niečo, čo by som vyhľadávala. Gény a „krv“sú dôležité, no myslím si, že dôležitejšie je to, s kým máte späté detstvo. Ja ho mám späté so svojimi sestrami, a aj keby niektorá z nás dnes zistila, že má ešte ďalšiu biologickú sestru, asi by sa tým veľa nezmenilo.
Vaše predstavenie začalo vznikať vlani. Prečo ste na spoluprácu neoslovili profesionálnych hercov?
Spočiatku som to plánovala zrealizovať s mojím spolužiakom, ktorý je tiež adoptovaný, no napokon z toho zišlo. Do budúcna však chceme niečo spolu na túto tému vytvoriť. So sestrami mi to však pripadalo správne, keďže ide o tému, s ktorou máme každá vlastnú skúsenosť a zároveň, ako ich poznám, som vedela, že do toho dajú všetko. To sa aj naplnilo. Julka študuje v Prešove, už o piatej ráno vstávala do školy a hneď po škole sme až do večera niekoľko dní po sebe skúšali. Ruženka zasa v rámci predstavenia namaľovala veľa obrazov, ktoré sme vystavili a ľudia si ich mohli kúpiť. Keby som nemala pri sebe svoje sestry, nikdy by nevzniklo takéto niečo.
V predstavení sa vraciate k viacerým zážitkom z detstva. Zdá sa, že už vtedy ste so sestrami mali zmysel pre vystupovanie.
Áno, keď sme niekam prišli, bolo pre nás prirodzené, že sme mali nacvičenú pesničku alebo tanečné číslo. Rodičov, babku alebo tetu a kamarátov sme posadili na stoličky a urobili sme im program. To sme robievali veľmi často.
Možno aj preto mi teraz neprišlo divné, že sme spolu hrali pred ľuďmi. Spočiatku sme boli veľmi nervózne a hanbili sme sa, ale potom sme si povedali, že vždy sme predsa túžili vystupovať pred ľuďmi a teraz sa nám to splnilo. Je to pre nás niečo úplne prirodzené. Zároveň sme mohli ukázať, že aj keď nie sme biologické sestry, tak puto, ktoré medzi nami vzniklo, môže byť silnejšie, ako to bý
va v „tradičnej rodine“. Keď sme predstavenie skončili, uvedomila som si, že už dlho som taký pocit po predstavení nemala.
Aký pocit to bol?
Cítila som, že sme to urobili od srdca a dali sme do toho všetko. Žijem v Prahe, kde študujem herectvo, a človek tam uteká zo skúšky na skúšku, do práce, a potom na predstavenie a nestihne si nič z toho poriadne vychutnať a zastaviť sa pri tom. Tu to bolo o niečom inom.
Možno je trápne takto to povedať, no bolo to veľmi pekné. Videla som, že sestry sa z toho veľmi tešili a bol to pre ne zážitok. A verím, že to z našej strany nebolo len také vydieračské pohrávanie sa s emóciami diváka, ale že sa nám podarilo splniť aj estetickú funkciu divadla a že sme predstavením oslovili okrem našej rodiny aj ďalších ľudí.
Všimla som si, že v publiku sedelo zopár ľudí, ktorí sa venujú psychológii a téme adopcií. Ale môže to byť zaujímavé aj pre ľudí s podobnou skúsenosťou, ktorí sa s naším príbehom dokážu stotožniť a vcítiť sa doň. Bolo pre mňa úžasné vidieť, že sa prišla pozrieť aj naša kamarátka z detstva, ktorá je tiež adoptovaná a s ktorou sme sa naposledy videli pred pätnástimi rokmi. Muselo sa jej to dotknúť, lebo som si všimla, že si aj poplakala.
Čím si to vysvetľujete?
Aj ona vyrastala v náhradnej rodine a vedela sa do toho preniesť. Spätne si však uvedomujem, že v druhom pláne je naše predstavenie aj o tom, že človek, ktorý pochádza z takýchto podmienok, môže vystúpiť na javisko a ukázať sa ako plnohodnotný herec.
Pekným príkladom je naša Ruženka, ktorej príbeh nebol najľahší. Na rozdiel odo mňa a Julky prežila prvé roky v detskom domove, čo na nej zanechalo mnohé veci, s ktorými sa musí vyrovnávať. Vďaka tomu, že vyrastala v rodine, ktorá ju milovala a podporovala, však dokáže dnes normálne fungovať. Ukazuje to, že každý má šancu povedať svoj príbeh, ak chce.
Práve Ruženka vo veľkej miere ťahala predstavenie, keďže mala až dve sólové čísla, a to vtedy, keď hrala na klavíri a keď rozdávala publiku sladkosti.
Najsilnejším momentom z celého predstavenia bol aj pre mňa práve moment, keď rozdávala sladkosti. Bežne by asi niekto prišiel len k prvému radu a ďalej by nepokračoval. Ona išla ku každému, kto tam bol. V sále vďaka tomu na niekoľko
mnohých z nás, čo sme k nej chodili, motivovala ísť do Prahy.
Prvotný impulz som však zažila, keď som mala dvanásť. Julka vtedy chodila na základnú umeleckú školu na dramatický krúžok, a keď som uvidela ich predstavenie, veľmi sa mi to páčilo. Hovorila som si, že by som sa tomu chcela venovať.
Čo vás na tom zaujalo?
Divadelný svet. Neviem síce, ako sa predstavenie volalo, ale spomínam si, že postavy boli oblečené v kostýmoch kvapiek a veľmi ma to oslovilo. Zrazu som cítila, že by som to chcela robiť. Páčila sa mi myšlienka, že si môžete vytvoriť svet, aký si sami vymyslíte, svet, v ktorom je niečo pekné a že sa v tom ako herci môžete pohybovať a úplne sa do neho preniesť.
Popri škole máte za sebou účinkovanie vo viacerých predstaveniach. Napríklad v inscenácii Hordubal v Národnom divadle, ktorá mala koncom roka premiéru, ste stvárnili postavu rómskej tuláčky. Zvyknú vás obsadzovať do úloh, ktoré sú spojené s vaším rómskym pôvodom?
Áno, mám za sebou asi päť podobných účinkovaní. Je v tom však aj istý paradox, lebo hrám rómske postavy, ale mne to vôbec nie je prirodzené. Mám síce tmavú pleť, no keďže som nevyrastala v rómskom prostredí, je to pre mňa niečo cudzie. Stále sa s tým musím vyrovnávať.
Doma vás neviedli k spoznávaniu rómskej kultúry, keďže v nej máte korene?
Mamka sa snažila. Zvykla nám zapnúť rómske pesničky. Snažila sa nám to jemne podsúvať s tým, že je na nás, čo si z toho vyberieme. Zdá sa mi to tak veľmi správne. Moje sestry ani mňa to však neoslovilo. Je to vtipné, lebo mamka naše rómstvo prežívala oveľa viac ako my. Oveľa viac. To sa nedá ani porovnať. Nie je síce Rómka, ani ocko nebol, ale k rómskej kultúre má blízky vzťah. Aj nedávno robila s deťmi workshop na Luníku IX.
Spomínali ste, že v detstve ste sa viackrát sťahovali. Nezvykli ste v novom prostredí počúvať od rovesníkov narážky na farbu pleti?
Občas sa mi stalo, že mi deti z vedľajšej triedy niečo povedali. Mamka nám však radila, ako sa brániť. Napríklad, keď nám niekto povedal, že sme čierne, tak sme ho odbili slovami – „ty si biely ako stena, a čo?“. Mala som pripravených zopár takýchto vetičiek, ktoré keď som povedala, tak ten druhý okamžite prestal, lebo čakal, že budem hotová alebo smutná.
V iných prípadoch ma však ochránili spolužiaci. Keď mi aj náhodou niekto z inej triedy niečo povedal, išli za ním a vybavili to. Mala som asi šťastie na triedy, no veľmi nám pomohla aj mamka. Keď sme niekde nastúpili, zakaždým išla za triednou učiteľkou a vysvetlila, aká je naša situácia. Učiteľka oboznámila ostatné deti s tým, kto príde, a potom sa nás už nikto na nič nepotreboval vypytovať. Takýmto spôsobom to druhé deti akceptujú, pretože deti neprijímajú iba to, o čom si myslia, že je to iné alebo cudzie.
A naopak – nečelili ste ani predsudkom zo strany rómskej komunity?
Väčšinou nie, len mi občas vraveli, že nie som „ich“. Svoje korene do úplných detailov nepoznám a môže to byť tak, že mám v sebe niečo, čo im nesedí. S tým mám, mimochodom, aj dnes problém, keď stvárňujem rómske postavy.
Ako to myslíte?
Nepovažujem sa za Rómku, ale za Slovenku s rómskymi koreňmi. A keďže neovládam rómčinu, robí mi problém rozprávať vety v tomto jazyku, keď neviem, čo presne znamenajú a nepoznám ani kontext, v akom ich Rómovia používajú.
Preto túto záležitosť vnímam aj ako istú konfrontáciu. Napríklad to, čo vyslovím, alebo ako sa staviam k veciam, môžu Rómovia vnímať aj ako urážku. Je preto pre mňa otázka, do akej miery mám právo zobrať na seba ich jazyk, kultúru či zvyky, keď sa v nich nevyznám, a keď ich mám potom ďalej posúvať divákom.
Stretli ste sa s tým, že by vám niekto vyčítal váš prejav?
Zatiaľ nie. Keď som sa však v rámci predstavenia Hordubal mala naučiť jeden text, ktorý napísala česká dramaturgička, ktorá sa v rómskom jazyku nepohybuje, moje rómske kamarátky mi vraveli, že je to trocha mimo a že Rómovia by to takto nikdy nepovedali. Museli mi s tým pomôcť a naučili ma hovoriť a vyslovovať to správne.
Niečo podobné sa mi však stáva pravidelne. Nedávno som robila spot s Ivou Janžurovou na filmový festival v Karlových Varoch, kde som mala hrať Rómku. Mala som nahlas rozprávať a kričať. Kým ma ľudia zo štábu nevideli, mysleli si, že je to pre mňa prirodzené. Vnímali to asi tak, že keď príde tmavá žena zo Slovenska, tak jej je vlastné takto rozprávať. Veľmi sa potom čudovali, keď ma videli naživo. Uvedomili si, že ja takto vôbec nepôsobím a že nie som ten typ.
Ako sa v takýchto situáciách cítite?
Spočiatku som z toho bola rozrušená, pretože ma stojí veľmi veľa úsilia a času, kým si to naštudujem a vcítim sa do takejto postavy. Dnes to však akceptujem, pretože viem, že vyzerám trochu exoticky a niekde musím začať. Ako bonus vnímam to, že sa tak môžem naučiť rómsky jazyk a možno aj niečo viac o tejto kultúre. Myslím si však, že v mnohých prípadoch ide o stereotypizované postavy, ktoré sú v našom prostredí samostatná kapitola.
Čo tým myslíte?
Poznám tri-štyri rómske herečky, ktoré zväčša hrávajú len postavy tuláčok a podobne. Výnimkou je možno len moja kamarátka Betka Ferencová, ktorá hrala Ivetu v rovnomennom seriáli, a tam to celkom dobre dopadlo. Keď však prídete do divadla v Berlíne alebo v Paríži, tak tam sú herci s tmavou pleťou prirodzenou súčasťou divadelného súboru. Môžu sa pokojne objaviť ako postavy, pri ktorých nie je zdôrazňované ich etnikum a nevyskytuje sa tam skrytý rasizmus. Nemám pocit, že by tam prebiehalo takéto dovysvetľovanie a podprahové ukazovanie na príslušnosť k národnosti či etniku.