Ako Rusi bojujú
Od ohlásenia „čiastočnej mobilizácie“stojí pri každom turnikete moskovského metra policajt. Je ťažké predstierať, že sa nič zásadne nezmenilo, keď len vstup do verejnej dopravy riadi ťažko ozbrojený muž
Počas druhej svetovej vojny vytvoril ikonický americký filmový režisér Frank Capra dokumentárny seriál s názvom „Prečo bojujeme“. Pôvodne ho produkovalo americké ministerstvo vojny ako tréningový film, no nakoniec malo jeho uvedenie v kinách presvedčiť Američanov, že protihitlerovská koalícia si zaslúži ich podporu a že porážka nacistov priamo slúži americkým záujmom. Projekt bol úspešný, hoci jeho vplyv nie je možné presne zmerať. V Sovietskom zväze, ďalšej z hlavných bojujúcich krajín, verejnosť nepotrebovala o ničom takom presvedčovať, keďže boj o prežitie sa odohrával na ich vlastnom území.
MALÁ AKTIVITA
To však nie je prípad ruskej vojny proti Ukrajine. Kremeľ chce svoju „špeciálnu vojenskú operáciu“určite vykresliť ako vlastenecké úsilie. Ale Rusi majú ďaleko od skandovania hesiel druhej svetovej vojny ako „Náš boj je spravodlivý; víťazstvo bude naše“. Naopak, mnohí sa čudujú, prečo vôbec bojujú.
V januárovom prieskume približne štvrtina respondentov – a viac ako 60 percent obyvateľov miest či mladších ľudí – uviedla, že vojnu nepodporuje. Podporu jej vyjadrilo len 27 percent opýtaných mladých ľudí. To je pozoruhodné v krajine, kde vás vyjadrenie pochybností o krokoch vlády môže dostať na zoznam „zahraničných agentov“alebo na ešte horšie miesta.
Mnoho ďalších Rusov hlasovalo nohami: od začiatku rozsiahlej ruskej invázie na Ukrajinu ich svoju vlasť opustilo viac ako pol milióna a tí, ktorí zostali, sa veľmi obávajú o svoju budúcnosť. Podľa nedávneho prieskumu Gallup-Romir 48 percent Rusov uvádza, že sa ocitli v značnej finančnej neistote, čo je najviac z 56 skúmaných krajín. Dokonca aj spomedzi 45 percent všetkých Rusov, ktorí hovoria, že vojnu jednoznačne podporujú, len štvrtina tak robí aktívne, napríklad dobrovoľníckou prácou alebo poskytovaním finančnej pomoci.
STARONOVÁ PROPAGANDA
Nič z toho nie je pre Kremeľ, ktorý sa zúfalo snaží presadiť svoj vojnový príbeh, dobrou správou. Ako vyhlasuje ruský prezident Vladimir Putin, kampaň má za cieľ nielen
„demilitarizáciu“a „denacifikáciu“Ukrajiny, ale aj zabrániť Západu uspieť v jeho údajnej snahe zničiť Rusko. Podľa kremeľskej propagandy nie je v stávke nič iné ako „prežitie ruskej štátnosti“a budúcnosť jej mladých ľudí. Najnovšia zahraničnopolitická doktrína Ruska navyše potvrdzuje, že krajina plní svoju „jedinečnú historickú misiu“„udržiavať globálnu rovnováhu síl“a „vybudovať multipolárny“svetový poriadok.
To je propaganda hodná Veľkej vlasteneckej vojny, ako Rusi nazývajú 2. svetovú vojnu, ktorou dostáva verejnosť po hlave. V televízii dominujú vojnové príbehy, ulice Moskvy lemujú bilbordy oslavujúce ruských vojnových hrdinov a ruské tanky. „Víťazstvo bude naše,“vyhlasujú propagandisti naozaj v štýle 2. svetovej vojny, no vynechávajú prvú časť klasického sloganu o spravodlivom boji.
Akokoľvek šokujúca bola vojna pre Západ, jej tamojší vplyv sa nedá porovnať s tým, ako prevrátila ruský život. Vojna znamenala náhlu, násilnú a závažnú transformáciu ruskej ekonomiky i spoločnosti. Napriek dlhým obdobiam konfrontácie so Západom bola najmä európska civilizácia vždy súčasťou ruského kultúrneho kódexu. Lenže podľa Putina je
Rusko teraz „sebestačným štátom-civilizáciou“a európska kultúra sa z ruských divadiel a múzeí, hoci nie z reštaurácií a kaviarní (ktoré sú ešte stále francúzske a talianske), pomaly eliminuje. Napríklad Rostandovho Cyrana z Bergeracu odstránili z repertoáru petrohradského Alexandrinského divadla za údajnú diskreditáciu ruských ozbrojených síl.
MLČIACA VÄČŠINA
Takéto kultúrne zákazy, samozrejme, nie sú jediným spôsobom, ako obyčajní Rusi cítia, že im Veľký brat dýcha na krk. Od ohlásenia „čiastočnej mobilizácie“v septembri minulého roka stojí pri každom turnikete moskovského metra policajt. Je ťažké predstierať, že sa nič zásadne nezmenilo, keď len vstup do verejnej dopravy riadi ozbrojený muž.
To všetko Rusom stále viac sťažuje život. V prvých mesiacoch vojny mohli rozhovorom dominovať boje na Ukrajine, no stále bolo prirodzené ísť do práce alebo na večeru s priateľmi. Lenže s tým, ako sa vojnová propaganda stávala čoraz hlasnejšou a nástojčivejšou, sa obyčajný život dostával čoraz viac do úzadia.
Vojna na Ukrajine už v mysliach Rusov zaujala popredné miesto, aj keď nie tak, ako si želá Kremeľ. Namiesto toho, aby Rusi za Putinovu „vlasteneckú“vec bojovali, bránia sa jej. Hoci nie sú schopní masovo protestovať, nieto vyhnať Putina z Kremľa, dôkazy o skrytom boji „mlčiacej väčšiny“možno nájsť všade.
Peredelkino, dedina vzdialená od Moskvy asi 30 kilometrov, je známa svojím zalesneným terénom, cez ktorý sa často prechádzali sovietski spisovatelia vrátane Borisa Pasternaka. Teraz veľkú časť tohto územia vlastní vysokopostavený oligarcha a Putinov spojenec Roman Abramovič, o ktorom sa hovorí, že je proti vojne. A pne stromov lemujúcich lesné chodníky zdobia vyryté nápisy „Nie vojne“.
V kníhkupectve na Nevskom prospekte v centre Petrohradu bola výstava vlasteneckých kníh o Rusku ozdobená hrnčekom s obrázkom Georgea Orwella a nápisom: „Nech si Veľký brat myslí, že v tomto hrnčeku je čaj“. Inšpirovaná odvážnym aranžérom som si hrnček kúpila. A ako som zistila, na druhý deň sa na jeho mieste objavil iný s citátom z Orwellovho majstrovského diela 1984: „Ak si v menšine a dokonca sám, neznamená to, že si blázon.“
Takto bojujeme. Ako v druhej svetovej vojne, nikto nám nemusí hovoriť prečo.
V prvých mesiacoch vojny mohli rozhovorom dominovať boje na Ukrajine, no stále bolo prirodzené ísť do práce alebo na večeru s priateľmi. Lenže s tým, ako sa vojnová propaganda stávala čoraz hlasnejšou a nástojčivejšou, sa obyčajný život dostával čoraz viac do úzadia.