Rast rizika globálneho konfliktu a jeho reflexia
Vojna sa opäť môže stať bežným nástrojom zahraničnej politiky a riziko globálnej vojny – a to dokonca jadrovej – výrazne stúplo
Za posledné tri roky sa svet zmenil tak, ako by sa ešte v roku 2013 zdalo nepredstaviteľným. Vojenská a ekonomická dominancia Západu na čele s USA v rokoch 1991 – 2015 bola zrejme s dlhodobou platnosťou narušená. Posledné dekády vyrástlo viacero vojenských a ekonomických mocností mimo západného sveta: pochopiteľne, Čína a India, ale aj mocnosti strednej úrovne ako Brazília, Turecko, Irán, Pakistan, Indonézia, Thajsko a pod. Číne sa možno nepodarí USA vo vojenskej a v ekonomickej moci najbližšie dve generácie reálne dobehnúť, ale už teraz je v rozhodujúcich parametroch s USA minimálne porovnateľná. Predstavuje teda jednu z hlavných mocností možnej budúcej svetovej bipolarity.
Približne od roku 2020 sa hlavné ekonomické ťažisko sveta nachádza v indo-pacifickej oblasti. Región však nemá ani tú skúsenosť regionálnych mechanizmov kontroly zbrojenia a mierového riešenia sporov, akú mala v rokoch 1975 – 2022 Európa. Hoci, žiaľ, aj v Európe a v zásade aj na celosvetovej úrovni došlo k jeho rozpadu. Spomenúť musíme ukončenie aplikácie Zmluvy o kontrole konvenčných ozbrojených síl, Viedenského protokolu, Zmluvy o otvorenom nebi, Zmluvy o likvidácii rakiet stredného a kratšieho doletu, New START a podobne.
V európskom priestore zaniká aj koncept niekdajšej stálej (mierovej) neutrality. Fínsko vstúpilo do NATO, Švédsko je na ceste k vstupu a v Írsku vláda iniciovala diskusiu o zmysle neutrálneho (presnejšie mimoblokového) statusu krajiny. Znamená to ďalší posun k budovaniu jednotnej európskej politickej architektúry na základe EÚ a NATO, no súčasne aj ostré vymedzenie sa voči Rusku.
Taktiež vidíme, že Čína, Rusko aj iné autoritárske režimy začali masívne zbrojiť, čo vyvolalo oneskorenú odpoveď aj demokratických štátov, a to nielen v Európe a Severnej Amerike, ale aj v krajinách ako Japonsko či Austrália. Autoritárske režimy majú pri použití vojenských prostriedkov obyčajne aj menšie zábrany ako demokracie. V každom prípade to znamená pokus zvrátiť mocenskú rovnováhu a spustenie nových pretekov v zbrojení.
V súčasnosti sa tak vytvárajú konkurenčné vojensko-politické, ale aj hospodárske a obchodné bloky. Proti Rusku a Číne, podporovaných regionálnymi sympatizantmi (Irán, KĽDR), sa upevňuje v Európe a v severnom Atlantiku EÚ a NATO, zatiaľ čo v pacifickej oblasti sa formuje obranná aliancia miestnych demokracií (USA, UK, Austrália, Nový Zéland, Južná Kórea, Japonsko, Taiwan). Jej základom je AUKUS a bilaterálne väzby USA s miestnymi spojencami. Mimo blokov zostáva veľká časť niekdajšieho Tretieho sveta, ktorá sa snaží o postoj nezúčastnenosti (India, Brazília). V rámci blokov bude rásť aj tendencia k vzájomnej izolácii a sebestačnosti v oblasti zásobovania surovinami, technológiách aj ekonomike.
Celkovo musíme povedať, že niekdajší, dlhodobo presadzovaný trend k odzbrojeniu a odklonu od použitia silových prostriedkov v medzinárodných vzťahoch sa zvrátil, čo treba reflektovať v zahraničnej, obrannej, ale aj domácej politike. Vojensko-bezpečnostné aspekty politiky opäť získavajú na význame. Vojna sa opäť môže stať bežným nástrojom zahraničnej politiky a riziko globálnej vojny – a to dokonca jadrovej – výrazne stúplo.
DÔSLEDKY RUSKEJ AGRESIE PROTI UKRAJINE
Katalyzátorom týchto procesov sa v roku 2022 stal ruský útok proti Ukrajine.
Od roku 1945 žiadna veľmoc tak otvorene nezaútočila na druhý štát s cieľom zničiť a pripojiť si ho. Žiadna jadrová mocnosť sa doteraz tak otvorene nevyhrážala použitím jadrových zbraní, najmä nie v situácii, ktorá nie je spojená s priamym existenčným ohrozením vlastného štátu a národa. Ak Rusko hoci len čiastočne uspeje, dôjde k úplnému zvráteniu celého úsilia OSN a medzinárodného spoločenstva o presadenie medzinárodného práva a o elimináciu vojnového riešenia sporov, protiprávnych anexií a genocídy z praxe svetovej politiky. Vrátime sa k vojenskému súpereniu hlavných mocností a blokov. Poznanie, že agresia zároveň ukázala neschopnosť Ruska poradiť si s Ukrajinou, čo v strednodobom horizonte otrasie jeho prestížou, je len slabou náplasťou. Dôvodne môžeme predpokladať, že skôr alebo neskôr sa konflikt preleje priamo do Ruskej federácie v podobe vnútroruského konfliktu, ktorý môže mať veľmi brutálnu podobu. Veľkým víťazom rusko-ukrajinskej vojny a potenciálneho rozkladu Ruskej federácie môže byť Čína, ktorá je už teraz v možnom rusko-čínskom partnerstve tým „starším bratom“.
Na druhej strane, tento konflikt konečne spustil aj obrannú reakciu západných demokracií. Je ňou upevňovanie transatlantického partnerstva medzi Európou a Severnou Amerikou a tiež budovanie väzieb na demokracie v pacifickej oblasti (najmä s Austráliou a Japonskom).
Spustil sa tiež proces opätovnej remilitarizácie západných spoločností, do ktorého môžeme zahrnúť zvyšovanie nákladov na obranu, možnú obnovu prezenčnej vojenskej služby, kvalitatívny a kvantitatívny nárast ozbrojených síl, riešenie otázok civilnej ochrany, spolupráce občianskej spoločnosti s armádou a pod.
REAKCIA ČASTI SPOLOČNOSTI NA TRANSFORMÁCIU MEDZINÁRODNÉHO SYSTÉMU
Je však zaujímavé, že perspektíva opísaného rozkladu doterajšieho medzinárodného systému v časti intelektuálov vyvoláva určité nadšenie. Domnievajú sa totiž, že „oslabenie Západu a multipolarita“prinesie akýsi mierovejší, demokratickejší a spravodlivejší svet.
Samozrejme, takéto uvažovanie je od počiatku chybné a vyplýva z osobitého intelektuálno-moralizujúceho masochizmu časti západných kultúrnych elít. Mocenská multipolarita vo svojej podstate znamená fragmentáciu medzinárodného systému a existenciu viacerých konkurenčných mocenských centier bez ústredného semihegemóna (USA, Západ), ktorý by dokázal situáciu pacifikovať, a bez funkčnej platformy (OSN), kde by mohlo prebiehať mierové riešenie sporov. Dôsledkom preto bude výrazné zvýšenie pravdepodobnosti konfliktov medzi mocnosťami a mocenskými blokmi.
Takýto svet nebude ani demokratickejším. Títo tzv. vyzývatelia Západu sú autoritárske štáty (Čína, Rusko, Irán) alebo majú v oblasti demokracie isté rezervy (India, Turecko, Južná Afrika). Ako si niekto môže myslieť, že ak vo svetovom medzinárodnom systéme budú mať väčšie slovo autokracie na úkor demokracií, tak tento systém bude demokratickejším, zostáva záhadou. Táto skepsa nesúvisí s nejakým pohŕdaním príslušníkmi nezápadných kultúr, ale v politike rozhodujú konkrétne politické inštitúcie, teda v tomto prípade štáty, ktoré predsa nemožno oddeliť od režimov, čo v nich vládnu. Akékoľvek výhody z nového usporiadania by sa tak či tak týkali len predstaviteľov elít „nezápadných národov“– nie širokých más obyvateľstva. Aj predstavy o tom, že svet bude spravodlivejší, ak dôjde k nejakému umelému vyzdvihnutiu „nezápadných kultúr“na úkor „Západu s jeho kolonialistickou a rasistickou minulosťou“, sú rovnakými nezmyslami ako tvrdenie, že v rámci spravodlivého zaobchádzania majú hlásatelia plochosti Zeme a antivaxerských bludov dostať v televízii rovnaký priestor ako moderná veda, ktorá zabezpečila fungovanie celej technickej civilizácie vrátane onoho televízneho vysielania. Čistým bludom je i presvedčenie, že napríklad čínska, africká, indická, moslimská či podobná civilizácia sú nejako „mierovejšie“a „menej konfliktné“než Západ. Takýto blud v lepšom prípade vyplýva z neznalosti ich skutočných dejín, ktoré boli rovnako, ak nie viac krvavé ako dejiny Západu. Na rozdiel od Západu to však nebolo kompenzované vznikom a rozvojom modernej civilizácie, vedy, techniky, ekonomiky, medicíny, konceptu ľudských práv, demokracie, slobody, právneho štátu a podobne. Žiadna iná civilizácia nedokázala zabezpečiť takú kvalitu života ako západná. (Nezápadné civilizácie boli v 16. – 20. storočí proste len menej efektívne ako Západ v ekonomickej, technologickej a vo vojenskej oblasti – nie mravnejšie alebo menej expanzívne.)
Všetci, čo hlásajú opak, nakoniec musia používať argumenty metafyzického (náboženského, mysticko-duchovného alebo čisto identitárskeho) charakteru. Nie, postmodernistický relativizmus neponúka žiadny skutočný návod.
MALÝ ŠTÁT V ÉRE GLOBÁLNEJ KRÍZY
Možnosti konkrétnych krokov malého štátu v čase narastajúcej krízy medzinárodného systému sú značne obmedzené.
V našich pomeroch našťastie neprevláda pocit velikášstva či mesianizmu. Všeobecne sa uznáva, že malý štát nemôže zabrániť blížiacej sa globálnej konfrontácii. Jeho politický ani vojenský „výtlak“na to nestačí.
U nás sa však stále pestuje ilúzia, že sa možno vyhnúť vlastnej účasti na takomto globálnom konflikte. Takáto snaha
je úplne prirodzená a na prvý pohľad sa zdá byť rozumná. U nás má podobu rôznych pokusov o „vystúpenie z NATO“, „neutralitu“, „politiku všetkých azimutov“, „minimalizovania účasti na aktivitách NATO“či aktuálne „nezasahovania do americko-ruskej vojny na Ukrajine“a podobne. Spoločná je im predstava, že ak sa nebudeme do ničoho miešať, nebudeme nikoho „provokovať“, prípadné vojnové besnenie sa nám vyhne.
To je však len zbožné prianie, vychádzajúce z nedostatočného politického rozhľadu väčšiny Slovákov. V niečo také môžu dúfať v Európe Portugalci či Íri, nie však my. Veď sa doslova nachádzame medzi dvoma hlavnými vojensko-strategickými osami na európskom kontinente, pozdĺž ktorých historicky vždy prebiehali hlavné vojenské ofenzívy: na sever od nás prechádza os Paríž-Berlín-Moskva, na juh od nás os Paríž-Viedeň-Belehrad-Istanbul.
Áno, žiadna nepretína Slovensko priamo, sme tak trocha „skrytí“v Karpatoch, ale geograficky sa nachádzame presne na spojnici týchto osí, a aj keby cez nás nemali tiahnuť hlavné armády, tak sa vždy nájde a vyčlení nejaký ten pomocný zbor na zaistenie karpatských priesmykov… A vôbec, účasti na ktorých veľkých európskych konfliktoch minulosti sa nám podarilo vyhnúť?
Často sa uvádza príklad Švajčiarska, ktoré je vyše dvoch storočí mimo medzinárodných konfliktov. Lenže to je osobitný prípad. Krajina má špecifickú polohu v Alpách, susedí s demokratickými štátmi združenými v EÚ a NATO, má silnú a početnú armádu, jeho neutralita je tradične a dlhodobo uznaná a potentáti všetkých bojujúcich strán v ňom majú uložené svoje peniaze (ako hovoria zlé jazyky). Nič z toho pre Slovensko neplatí.
V aktuálnej situácii konfrontácie medzi Ruskom a Západom pokusy vymaniť Slovensko z NATO a EÚ (ktorá je podľa čl. 42 Zmluvy o Európskej únii aj vojensko-obrannou alianciou) a byť neutrálnou krajinou nebudú teda viesť k tomu, že budeme ako Švajčiarsko a Rakúsko, ale skôr ako Srbsko, Bosna, Moldavsko, Gruzínsko a Ukrajina – teda krajiny, ktoré sa poslednú generáciu presne o niečo také pokúšali. A napodiv, všetky sa stali priestorom vojnového konfliktu a tvrdého zápasu medzi ruským a euro-americkým vplyvom.
Slovenská snaha však rozhodne nie je historicky výnimočná ani „špecificky slovenská“. V prvej polovici 20. storočia sa viaceré, trocha neskúsené a vtedy ešte mladé demokracie, ako Belgicko, Holandsko, Dánsko, Nórsko, Fínsko, Litva, Estónsko a podobne, snažili zostať neutrálnymi, lebo mentalita nižšej strednej vrstvy a jej „zdravý sedliacky rozum“im našepkávali, že účasť na veľmocenských súťažiach je pre nich zbytočná a škodlivá. Ale bol to omyl. Nezabránili totiž tomu, aby boli zatiahnuté do vojen a ani napriek pestovaniu dobrých vzťahov nepresvedčili agresora, aby ich ušetril, ak sa raz rozhodol ich napadnúť.
Ono totiž neutralitu nestačí len vyhlásiť. Treba, aby ju ostatné štáty v nejakej forme akceptovali, čo vôbec nie sú povinné. Tento rešpekt môže byť formálno-právne vyjadrený napríklad uznaním alebo dokonca garantovaním neutrality. A to sa dá dosiahnuť veľmi ťažko a v danej situácii by to bolo pre Slovensko asi aj nemožné.
Napríklad dnes majú medzinárodne garantovanú neutralitu asi len Malta a Vatikán (v oboch prípadoch Talianskom). Istým „nižším stupňom“je medzinárodné uznanie neutrality. To sa dnes týka Švajčiarska a do istej miery Írska a Turkménska. Prípad Rakúska je sporný, jeho neutralita nie je daná dohodou mocností z roku 1955, ale jednostranným vyhlásením rakúskeho parlamentu, pričom toto bolo mocnosťami rešpektované.
No pravda, je tu ešte viacero štátov, ktoré neutralitu vyhlasujú jednostranne, ale je to vlastne len gesto zamerané na domácu verejnosť: Mongolsko, Srbsko, Kostarika, Panama, Rwanda, Singapur a podobne, bez toho, aby z toho mali akýkoľvek prospech. Skôr to pôsobí dojmom aktu, ktorým vláda sľubuje občanom niečo, čo od nej v podstate nezávisí.
Ako už bolo uvedené, v Európe sme v skutočnosti svedkami procesu odklonu od konceptu neutrality, ako existoval počas studenej vojny. Fínsko vstúpilo do NATO, Švédsko je na polceste, diskusia o zmysle neutrality sa rozbieha v Írsku a v Rakúsku je evergeenom už celú jednu generáciu. Kto by mal dnes napríklad záujem na slovenskej neutralite? Treba taktiež uviesť, že aj Írsko, Rakúsko, Švédsko a Fínsko, ktoré boli donedávna uvádzané ako nasledovaniahodný príklad, dlhodobo spolupracovali s NATO a počítali s jeho pomocou v prípade útoku.
Neutralita navyše nemôže zostať len v nejakej právnej podobe. Musí byť aj bránená. Neutrálny štát má totiž povinnosť neposkytnúť svoje územie bojujúcim štátom, musí byť schopný si ho účinne brániť, internovať cudzie jednotky, ktoré preniknú za jeho hranice (napr. pri ústupe) a podobne.
Má to však o to ťažšie, že nemá spojencov – musí sa brániť sám. O to sú jeho náklady na ozbrojené sily a obranné opatrenia väčšie – a to je aj prípad Švajčiarska, Fínska, Švédska a pod. so skvelými a s dobre vycvičenými ozbrojenými silami, povinnou vojenskou službou, domobranou atď. Preto neplatí ani ďalšia predstava slovenských zástancov neutrality, že táto súčasne znamená demilitarizáciu a odpadnutie nutných výdajov na obranu. A napríklad ich presmerovanie do zdravotníctva a školstva.
Títo zástancovia slovenskej neutrality zrejme naozaj veria, že vyhlásenie neutrality má účinky ako nejaké čarovné kúzlo, ktoré oddelí krajinu od medzinárodného diania a všetky medzinárodné konflikty sa budú Slovensku vyhýbať. Ale to je utopická fantázia vychádzajúca z naivity a z vízie o akomsi tradicionalistickom a izolacionistickom Slovensku, ktoré sa nebude o nič za hranicami starať, potom nám aj všetci dajú pokoj.
Ak je za takýmito náladami presvedčenie, že my Slováci sa nechceme zúčastniť na vojne, a to ani na vlastnej obrane za akýchkoľvek okolností, tak v súlade s Hegelom (a jeho podobenstvom o rabovi a pánovi) musíme povedať, že to znamená rezignáciu na vlastnú štátnosť alebo status moderného politického národa. No treba tiež dodať, že akýkoľvek štát, ktorý by Slovensko „prevzal“do svojej opatery, by tak či tak vyžadoval od slovenského obyvateľstva participáciu na svojej obrane. Takže by sme sa tomu nevyhli.
V našich končinách sa objavuje aj predstava tom, že Slovensko teda musí byť v EÚ a NATO („lebo to inak nejde“), ale malo by byť voči Rusku čo najzmierlivejšie, čo najmenej Rusko „provokovať“, hrať to na všetky strany, a tak sa vyhnúť nejakej ruskej odvete. To je však len ďalší blud. Stratég sediaci v Moskve to neinterpretuje tak, že kdesi v strednej Európe je malá krajinka, ktorá je síce v NATO, ale chce byť zadobre aj s Ruskom a vyhnúť sa globálnej konfrontácii, Rusov v nej ľúbia, a tak ju treba „šetriť“. Nie, on to bude vidieť skôr tak, že „na západ od Ruska je múr nepriateľských štátov, no je tu jedna tehlička, ktorá vysiela signály, že je akási vnútorne naštiepená alebo dokonca chce z múru vypadnúť – udrime teda najskôr tam“. Všetky proruské či proputinovské výkriky v slovenskej spoločnosti z nás teda robia najperspektívnejší objekt prvého úderu. (Rusko v ultimátach z decembra 2021 celkom nezakryto dalo najavo, že patríme do priestoru jeho záujmov a chcelo by rozhodovať o našej politike.)
PERSPEKTÍVY SLOVENSKA MIMO NATO
Formálno-právne Slovensko určite môže z NATO aj EÚ vystúpiť, ako by sa však potom zachovali naši bývalí spojenci v čase skutočnej vojny na európskom kontinente, ťažko odhadovať. Možno sa domnievať, že skôr alebo neskôr by u nich prevládol záujem odstrániť nepríjemný „klin“štiepiaci východný obranný perimeter a brániaci priamej komunikácii severného a južného krídla „východného frontu NATO“. Nemáme tú výhodu geografickej odľahlosti ako napríklad latinskoamerické štáty alebo spomenuté Portugalsko či Írsko na okraji európskeho kontinentu, ktoré v minulosti mohli o neutralite v európskych vojnách reálne uvažovať.
Celkom otvorene si preto musíme povedať, že odchod Slovenska z NATO by z nás okamžite spravil priestor súperenia medzi Ruskom a Západom alebo dokonca priestor priamych vojenských akcií oboch strán. Nevraviac o možnom vnútroslovenskom konflikte.
Na záver je azda potrebné zdôrazniť, že Slovensko ako malý štát nedokáže zabrániť konfrontácii v Európe – či už studenej, alebo „horúcej“–, ak sa pre ňu rozhodnú hlavné mocnosti. Nedokáže zabrániť ani vlastnému vtiahnutiu do takejto konfrontácie.
Môže však rozhodnúť o forme vlastnej účasti. Lebo tá môže mať podobu, v ktorej bude Slovensko – ako výsledok zúfalej snahy „do ničoho sa nemiešať“– len pasívnym priestorom konfrontácie a bude trhané na kusy. Alebo si Slovensko zachová vnútornú jednotu a funkčnosť štátu a ozbrojených síl, bude pevnou súčasťou spojenectva v rámci NATO a EÚ, a tak dokáže prežiť ako konsolidovaný štát, ktorý bude participovať na kolektívnych rozhodnutiach, a bude schopné obhájiť si tak vlastnú nezávislosť a vlastné záujmy.