Ctiteľom slnka
Civilizačná priepasť v oblasti výroby a konzumácie piva existovala od nepamäti
Pred pár dňami som sa zúčastnil na konferencii Pivo v turbulentných časoch, ktorú pri príležitosti desiateho výročia tamojšieho pivovaru Falkenštejn pripravili v mestečku Krásna Lípa na severe Čiech. Pre mňa, barbara z východu, ktorý o pive vie hlavne to, že sa ním dá zapíjať pálenka, to bola jedinečná možnosť dozvedieť sa niečo nové, niečo, o čom som doteraz nemal ani len potuchy. Hovorilo sa o pivných vojnách medzi obcami v stredoveku, o represiách voči domácim výrobcom piva počas C.K. monarchie, ale aj o tom, aký negatívny vplyv na výrobu piva mala prvá svetová vojna, počas ktorej si dobové karikatúry z jeho nedostatku uťahovali napríklad výjavom, pri ktorom krčmár za poplatok ponúka pijanom ovoňať prázdny sud. Hovorilo sa však aj o reklamách na pivo od minulosti – zaujal ma tu slogan: Deti, pite! Pivovary potrebujú prázdne sudy – až po súčasnosť. Prezentovali sa sociologické výskumy premeny prístupu k pivu za posledných dvadsať rokov, debatovalo sa o pivnom humore, o vzťahu piva a rockovej muziky, ale aj o rôznych pivných štýloch, či o histórii vybraných pivovarov.
Na záver trojdňovej konferencie som do debaty prispel spomienkami na naše dnes už bohužiaľ neexistujúce značky penivého moku. Spomenul som napríklad Kamzík, ktorý sa kedysi vyrábal z bobkov kamzíka tatranského, chlpov zo svišťa a sandálov a ponožiek ukradnutých mŕtvym českým turistom, spomenul som zemplínsky Šíravar, ale aj košický Cassovar, ktorého chuť bola taká hnusná, že ho vo veľkom podávali už škôlkarom, aby ich už v mladšom než mladom veku odradili od pitia alkoholických nápojov. Hovoril som však aj o tom, že k ozajstnému rozvoju pivného priemyslu u nás prišlo až potom, keď si nápoj v krčmách začali vyžadovať slovenskí branci vracajúci sa zo základnej vojenskej služby v západnej časti Československa. Jednoducho poukazoval som na civilizačnú priepasť, ktorá v oblasti výroby a konzumácie piva medzi našimi dvoma národmi existovala od nepamäti.
Lebo hoci sa na Slovensku začalo pivo variť už v pätnástom storočí – prvými pivovarníkmi boli jezuitskí mnísi z Vyhní, ktorí pivo začali variť, aby zabudli na úplnú neužitočnosť, zbytočnosť a bezcieľnosť vlastných existencií – spotreba piva pred vznikom spoločného štátu tu predstavovala iba štrnásť litrov na hlavu. Až v nasledujúcich desaťročiach sa začala približovať objemom v tradičných pivných krajinách. Pri nočných debatách potom prišiel Michal Horáček, známy aj ako Pivný partizán, s teóriou, že Česi Slovákov civilizovali tak, že nás zapivnili. Za to, že nie sme národom pastierov oviec potrundžených frndžalicou, môžeme ďakovať českému pivnému imperializmu.
Veľkým fanúšikom piva bol aj Bohumil Hrabal, ktorý sám vyrastal v pivovare a pivo bolo aj hnacím motorom jeho tvorby. Pri pive počúval tiež historky rôznych štamgastov, aby ich potom pretavil v jedinečné literárne skvosty. Som ctiteľ slnka v záhradných reštauráciach, znie jedna z mojich obľúbených Hrabalových viet.
A teraz, keď sa už neúprosne blíži tá krajšia a teplejšia polovica roka, mám sám chuť zájsť si na pár orosených a zvolať: Ctitelia slnka v záhradných reštauráciách, prišiel náš čas!