Múmie sa používali aj na liečenie
Archeológ môže v púšti vidieť náznaky stoviek hrobiek, no na výskum si musí vybrať jednu, hovorí odborník na staroveký Egypt
Egyptológ Martin Odler študuje zachované nástroje zo starovekého Egypta, vďaka ktorým si vieme čoraz presnejšie predstaviť, ako ľudia žili pred tisíckami rokov. „Čím viac o nájdených predmetoch vieme, tým máme potenciálne lepšiu rekonštrukciu minulosti,“hovorí.
Staroveký Egypt ľudí fascinuje už od antiky, až sa zdá, že od detských encyklopédií cez kinematografiu až po moderný turizmus trochu zatieňuje ostatné staroveké ríše. Máte aj vy tento pocit?
Mám a dalo by sa to pripísať viacerým dôvodom. Staroveký Egypt mal napríklad veľmi dobre premyslené niečo, čo by sme dnes nazvali vizuálnou identitou. Všetci umelci boli vtedy pravdepodobne vzdelávaní tak, aby používali jednotné pravidlá staroegyptského umenia. Preto keď dnes vidíme niečo od egyptských umelcov, veľmi rýchlo to vieme identifikovať na základe nezameniteľného štýlu.
Egypťania zároveň vynašli niekoľko vecí, ktoré sa neskôr ukázali ako absolútne zásadné v ďalšom pokračovaní ľudských kultúr a civilizácií. Napríklad kamennú architektúru alebo lodné plachty. Ďalším dôvodom môže byť aj to, že základom našej kultúry boli starovekí Gréci. No a pre nich boli „učiteľmi“práve starovekí Egypťania. V raných obdobiach gréckych dejín sa od nich naučili napríklad robiť sochy v životnej veľkosti.
Dostali ste sa počas svojho výskumu na miesta, kam sa bežný človek nikdy nedostane?
Na egyptských archeologických výskumoch sa môžu zúčastniť len ľudia, ktorí sú schválení egyptskou stranou. Takže ako bežný turista by som nemal šancu dostať sa do žiadnej výskumnej lokality. Prebiehajúci archeologický výskum totiž môže byť nebezpečný.
Veľmi dlho som napríklad pôsobil v lokalite Abúsír, čo je česká koncesia v Egypte, ktorá bola pôvodne československou. Je to pyramídové pole a hrobky predovšetkým z čias Starej ríše (zhruba 28. – 21. storočie pred Kr.). Pyramídy sú tu už zväčša preskúmané, a tak sa skúmajú najmä súkromné hrobky.
V nich sa nachádzajú šachty, ktoré môžu mať hĺbku okolo 20 až 30 metrov. Na dne takejto šachty je potom pohrebná komora, v ktorej bol uložený zosnulý aj so svojou pohrebnou výbavou.
V rámci výskumu musíme do týchto šácht pravidelne zliezať pre dokumentáciu odkrývaných archeologických situácií. Rozhodne by som turistom neodporúčal vydať sa na neoznačené cesty, a to aj v oblastiach, ktoré sú im prístupné. Môžu tam byť práve takéto šachty, ktoré sú niekedy veľmi zle zabezpečené.
O starovekých Egypťanoch ste v minulosti povedali, že sa považovali za ľudí, ktorí udržiavajú svetový poriadok a bránia ho proti silám chaosu. Mali pocit, že sa celý svet točí okolo nich?
Pre nich bol absolútnym stredom sveta Egypt, ktorým pretekala jediná rieka. V starej egyptčine ani nemali pomenovanie pre žiadne ďalšie rieky, takže keď povedali rieka, mysleli automaticky Níl. O sebe mali, samozrejme, predstavu, že sú tá civilizovaná časť sveta a ostatný svet okolo nich žije v chaose. V súčasnosti majú podobnú štátnu ideológiu Číňania. Takisto v podstate od staroveku.
Vy sa venujete najmä výskumu metalurgie v starovekom Egypte. Aké materiály v tomto období ľudia používali?
Egypt bol v staroveku známy predovšetkým tým, že je tam toľko zlata ako piesku. Oveľa vzácnejšie bolo striebro, ktoré sa v jeho bezprostrednej blízkosti nenachádza. Najčastejšie používaným kovom bola meď a jej rôzne zliatiny, z ktorých sa robili napríklad nástroje, zbrane či sochy. Už v egyptskom praveku (4. tisícročie pred Kr.) máme aj doklady o používaní meteorického železa (druh meteoritu zložený najmä zo železa a z niklu, pozn. red.). Z neskorších egyptských dejín poznáme napríklad Tutanchamónovu dýku s čepeľou z meteorického železa. No železo ako prakticky používaný a rozšírený kov sa v Egypte používalo až niekedy v prvom tisícročí pred Kristom.
Metalurgia starovekého Egypta je dosť úzkou témou. Prečo je dôležité vedieť, s akými materiálmi starovekí Egypťania pracovali?
Vedieť, z čoho sú veci vyrobené, nám pomáha napríklad pri lepšej chronológii dejín. Archeológia v podstate rieši dve zásadné otázky. Jednak ako veci dokážeme presnejšie datovať, relatívne aj absolútne. A potom, ako to všeobecne v minulosti naozaj bolo. Typológia nám umožňuje usporiadať artefakty a porozumieť napríklad poradiu jednotlivých hrobov v čase.
Dlho sme sa tiež domnievali, že neexistujú doklady pre používanie zbraní v Starej ríši, pretože sme niektoré typy zbraní nevedeli datovať tak, aby dávali evolučný a chronologický zmysel. Vo svojom výskume som sa snažil zhromaždiť všetky možné dôkazy o tom, že sa tieto zbrane používali. V auguste pôjdem na egyptologický kongres v Leidene, kde budem navrhovať nový prístup k chronológii zbraní a nástrojov v období od Starej ríše až do začiatku Novej ríše. Čiže v skratke – čím viac o nájdených predmetoch vieme, tým máme potenciálne lepšiu rekonštrukciu minulosti.
Aké ďalšie mýty sa vám výskumom podarilo vyvrátiť?
Napríklad aj u Zamarovského nájdeme informáciu, že starovekí Egypťania používali na nástroje len čistú meď, ktorou opracovávali ďalšie materiály. Táto predstava bola založená na výsledkoch spred sto rokov, keď metódy nemali dostatočnú citlivosť na to, aby identifikovali všetky zložky zliatin.
Nedávno som vydal aktualizovanú dizertáciu vo vedeckom vydavateľstve Brill, kde som sa pokúsil zhrnúť nové poznatky. Analýzy posledných rokov nám ukazujú najmä časté používanie takzvanej arzénovej medi. Primiešaný arzén spôsobuje, že zliatina je tvrdšia a použiteľná na opracovanie ďalších materiálov či výrobu zbraní. Postupne potom bola ďalej nahradzovaná cínovým bronzom.
Arzén mohol vlastnosti medi zlepšiť, no je jedovatý. Neprekážalo to metalurgom starovekého Egypta?
Je to súčasť veľkého súboru otázok, na ktoré sa teraz snažíme nájsť odpoveď najmä v spolupráci s Jiřím Kmoškom, doktorandom Akadémie krásnych umení vo Viedni, a ďalšími kolegami. Celý proces veľmi pravdepodobne prebiehal tak, že Egypťania identifikovali minerály, ktoré obsahovali arzén. Napríklad arzenopyrit, ktorý sa vyskytuje aj v egyptskej Východnej púšti. Potom tieto malé kamienky, ktoré zlepšovali vlastnosti ich nástrojov, zbierali a pridávali do zliatiny. Pokiaľ sa pracovalo len s malými množstvami arzénu, tak pravdepodobne metalurgom znižoval kvalitu života a otravoval ich postupne, no nezabil ich hneď.
Kto boli metalurgovia starovekého Egypta a aké mali postavenie v spoločnosti?
Zo starovekého Egypta máme mená a tituly zhruba 100 až 150 metalurgov. Čo sa týka staroegyptských remesiel, tak vieme, že panovníci sa snažili sústrediť tých najlepších remeselníkov okolo kráľovských stavieb a hrobiek. Remeslá sa dedili z otcov na synov, ktorých od malička zaúčali v dielňach.
V starších obdobiach egyptských dejín máme doklady o metalurgoch, ktorí boli pomerne vysoko postavení. Napríklad v Britskom múzeu v Londýne sa nachádza žulová socha človeka menom Anchua z 3. dynastie (okolo 2700 rokov pred Kr.). Tento človek mal titul metalurga, titul tesára špeciálnych lodí typu sema a takisto bol správcom kráľovského majetku, takže musel byť veľmi vysoko postaveným úradníkom. Navyše má sochu z červenej žuly, ktorá sa ťažila
Je egyptológ a archeológ. Väčšina jeho akademickej kariéry bola spojená s Českým egyptologickým ústavom Filozofickej fakulty Univerzity Karlovej v Prahe, kde pracoval aj ako archeológ. Momentálne pôsobí na Newcastle University vo Veľkej Británii, kde pracuje na projekte získanom ako Marie Skłodowska-Curie Postdoctoral Fellowship. Zameriava sa na detailné štúdium a dokumentáciu zachovaných nástrojov zo starovekého Egypta.
na juhu Egypta a bola mimoriadne vzácnym materiálom. Neskôr však môžeme postupne dokumentovať, že metalurgom sa znížil spoločenský status a s ním aj rozmery hrobiek.
Starovekí Egypťania sú známi tým, že svoje produkty recyklovali. Nekomplikuje vám to výskum?
Opäť ide o jednu z veľkých otázok, ktoré súčasná veda rieši. Zdá sa, že v starších obdobiach sa pracovalo s čistejšími materiálmi a neskôr sa v čoraz väčšej miere využíval aj starý šrot, ktorý už bol natoľko poničený používaním, že sa opäť recykloval. Jeho stopy nachádzame s kolegami v novších artefaktoch.
Jeden z vašich významných výskumov sa zaoberal práve takýmto drobným „šrotom“z náleziska sídliskového odpadu. Z akej lokality pochádza a ako ste sa k nemu dostali?
Treba povedať, že ľudské nešťastie je archeológovo šťastie, takže pokiaľ nejakú lokalitu zničí prírodná katastrofa, napríklad ako Pompeje, tak sa nám, samozrejme, zachová viac materiálnej kultúry. Podobnou lokalitou v Egypte bola Amarna, ktorá bola pomerne rýchlo opustená.
No keď ľudia mali čas a priestor nejaké sídlisko opustiť a presťahovať sa, tak si dôležité predmety zobrali so sebou a na mieste nechali len odpad, ktorý nepovažovali za dôležitý. Nám sa z takéhoto odpadu podarilo odobrať vzorky z lokality Gíza, kde pôsobili rakúski archeológovia ešte v 70. rokoch, keď sa vzorky dali vyvážať do zahraničia. Tak sa ocitli v zbierke Prehistorického ústavu na Viedenskej univerzite, kde nám doktor Alois Stuppner, ktorý túto zbierku spravuje, povolil ich vzorkovanie na analýzu. Vo veľkej väčšine prípadov sa v nich vyskytovala arzénová meď, čiže nejde o náhodu, ale o nejaký systém, ktorý sa vyskytuje v rámci materiálnej kultúry Starej ríše.
Ako vlastne z takýchto drobných predmetov získavate vzorky?
Kovové artefakty korodujú a naším cieľom je dostať sa ku kovovému jadru, ktoré je pod tou koróznou vrstvou ešte zachované. Z neho treba odobrať zhruba 20 až 30 miligramov materiálu. To zodpovedá povedzme štipke soli alebo špendlíkovej hlavičke. Pri menších artefaktoch je, samozrejme, na zváženie diskusia s kurátorom, či to vôbec má zmysel, pretože odber takýchto vzoriek ich môže poškodiť. Ale pokiaľ máte náhodou k dispozícii zachovanú dvojkilovú sekeru a odoberiete z nej také drobné množstvo materiálu, tak sa jej nič nestane.
Zároveň môžeme použiť rôzne iné metódy na to, aby sme vedeli zistiť napríklad chemické zloženie daného artefaktu, a izotopy olova, ktoré nám pomôžu určiť pôvod tej suroviny. Pokiaľ možno odobrať takzvanú metalografickú vzorku artefaktu, tak sa dokážeme pozrieť aj na jeho mikroštruktúru a vieme, aké metalurgické procesy viedli k jeho vzniku a tak ďalej. Čím viac metód použijeme na jednotlivý predmet, tým silnejšie argumenty máme pre jeho vedeckú publikáciu.
Dovolia vám múzeá a ich kurátori bežne navŕtavať ich exponáty?
Je to o jednotlivých ľuďoch. Niektorí sú prístupní diskusii alebo si aspoň nechajú vysvetliť, aký to môže mať zmysel a aké informácie môže náš výskum priniesť. Komplikovanejšie je to pri artefaktoch, ktoré sú na prvý pohľad krásne a unikátne. Napríklad v múzeu v Lipsku sme navzorkovali pomerne veľa vecí, no je tam aj jedna medená čelenka zo Starej ríše z Gízy, pri ktorej nám reštaurátor kolekcie rovno povedal, že ju navzorkujeme len cez jeho mŕtvolu.
Takže pre vás platí, že čím nezaujímavejší a opotrebovanejší predmet, tým máte väčšiu šancu, že vám ho kurátori dovolia skúmať ďalej?
V podstate áno. Mojou obrovskou výhodou pri presviedčaní kurátorov je aj to, že sa tejto téme dlho nikto nevenoval. Takmer do každého múzea mi teda k materiálu povolili prístup, keďže nikoho ďalšieho nezaujímal. Treba povedať, že aj múzeum z tohto typu výskumu profituje, pretože dostane o artefaktoch informácie, ktoré by inak nezískalo. Opäť práve v Lipsku sa nám na približne 5000 rokov starej nádobe podarilo ukázať, že je vyrobená z arzénovej medi s niklom. Takýto materiál môže pochádzať z oblasti Anatólie, ktorá je od Egypta vzdialená 1500 kilometrov. To je po prvé zaujímavé pre verejnosť aj vedcov a po druhé to tomu artefaktu zvýšilo kultúrnu aj poistnú hodnotu.
Egypt požaduje vrátenie viacerých artefaktov z významných európskych múzeí ako Britské múzeum či francúzsky Louvre. Aký na to máte názor?
Väčšina artefaktov je v týchto múzeách legálne, pretože boli vykopané v časoch, keď bolo možné takéto predmety vyviezť. Fungovalo to tak, že ste egyptskú stranu požiadali o výskumnú koncesiu, a predpokladalo sa, že si na expedíciu zoženiete peniaze. Napríklad od nejakého múzea vo Veľkej Británii. To múzeum však za odplatu z výskumu očakávalo artefakty, ktoré dostane do svojich zbierok. Tieto pravidlá sa postupne sprísňovali, až kým Egypťania začiatkom 80. rokov vývoz artefaktov úplne zakázali. Väčšina vecí, ktoré v múzeách vidíte, bola vyvezená na základe týchto pravidiel.
Potom sú však výnimočné prípady, ako napríklad Rossettská doska, ktorá je v Britskom múzeu. Tú náhodne vykopali Francúzi počas svojej vojenskej expedície v Egypte. Keď ich potom Briti porazili, tak si nájdené artefakty odviezli do Britského múzea vrátane Rosettskej dosky. V podstate to považujú za svoj majetok, pretože ju získali ako vojnovú korisť.
Rosettská doska je dosť slávna, keďže sa vďaka nej podarilo dešifrovať hieroglyfy.
Áno, je to veľký fragment stély (kamenný útvar – pozn. red.), ktorá vlastne bola úradným dokumentom napísaným v troch jazykoch. V starovekej gréčtine, v démotickom písme a v hieroglyfoch. Paradoxne Jean-François Champollion rozlúštil hieroglyfy práve na základe kópie dosky, ktorú dostal od britských vedcov. Takže bez toho, aby ju Briti dobre zdokumentovali, by hieroglyfy možno neboli rozlúštené. V súčasnosti patrí práve ona k tým ikonickým artefaktom, ktorých vrátenie Egypt požaduje. Egyptská strana sa nazdáva, že právna stránka toho, ako sa doska do zbierky múzea dostala, nie je úplne čistá.
Ďalším príkladom je busta Nefertiti v Berlíne, ktorú sa podarilo nájsť počas štandardnej archeologickej expedície. Nemeckí archeológovia už od začiatku vedeli, že je to unikátny artefakt, ktorý by sa nepodarilo vyviezť z krajiny. Pri nájdení nálezov ju teda pravdepodobne nejako omazali blatom, pri delení ju získali do Berlína a potajme ju v roku 1913 vyviezli. Potom čakali 10 rokov, kým nález zverejnili, pretože vedeli, že z toho bude neskutočný problém. V Egypte to skutočne zdvihlo veľké pohoršenie a prispelo k vlne nacionalizmu. Aj v dôsledku tohto incidentu Egypťania zakázali vývoz akýchkoľvek artefaktov z vtedy objavenej Tutanchamónovej hrobky.
Z Egypta vraj Briti počas viktoriánskeho obdobia vyviezli aj množstvo mumifikovaných ľudí, ktorých používali ako prímes do liečiv. Je to pravda?
Áno. Dokonca už niekedy v stredoveku sa tradovalo, že múmie sa môžu používať na liečenie rôznych neduhov. Bolo to s nimi podobne ako počas pandémie so „zázračným ivermektínom“. Bol po nich taký dopyt, že sa vyrábali aj falošné múmie. Zaujímavé je, že jeden kolega citoval na konferencii historický prameň, v ktorom sa hovorilo o tom, že najlepšie múmie sú z Prešporka, čiže z dnešnej Bratislavy. Nejakým spôsobom, asi po Dunaji, sa dovážali do iných európskych krajín.
Múmie sa používali aj ako lacný zdroj kuriva v lokomotívach, najmä v samotnom Egypte. V 19. storočí sa v Británii robili aj takzvané rozbaľovacie večierky. Bohatí aristokrati si doviezli múmiu a potom ju v spoločnosti rozbaľovali s komentárom prítomného lekára alebo egyptológa. Spoločnosť bola v napätí, lebo niekedy sa v nej našli aj nejaké amulety. Postupne sa však ľudia prepracovali k názoru, že toto by sa nemalo robiť. Dnes je veľmi problematické vystavovanie akýchkoľvek ľudských pozostatkov a vo väčších západných múzeách bývajú varovania, že v nejakej časti expozície sú vystavené ľudské telá. Vedú sa aj veľké diskusie o tom, či ich vôbec vystavovať.
Ako sa územie dnešnej Bratislavy preslávilo múmiami?
Bohužiaľ, kolega, ktorý o tom na konferencii prednášal, nenapísal článok do zborníka, takže priamy prameň nepoznám. Múmiový prášok bol pravdepodobne rozšírený po celej Európe. Keď v 19. storočí začal väčší záujem o egyptské artefakty, bolo bežne možné egyptské artefakty nakupovať.
V Egyptskom múzeu v Káhire dokonca fungoval aj obchod so suvenírmi, kde ste si mohli kúpiť pravý artefakt z archeologického výskumu s certifikátom pravosti a informáciami o lokalite či archeológovi, ktorý ho vykopal. Samozrejme, bolo to pred vyše storočím a dnes je niečo také úplne mimo akýchkoľvek legálnych možností.
Sú podľa vás v Egypte ešte nejaké významné lokality, ktoré neboli odhalené?
Určite, pretože archeológia je umenie možného. Archeológ môže v púšti vidieť náznaky desiatok či stoviek hrobiek, no musí si vybrať jednu, ktorú chce preskúmať. Takýto výskum dnes trvá niekoľko mesiacov a následné spracovanie dát zaberie niekoľko rokov. Kedysi sa veľmi povrchne kopali obrovské areály. Dnes, naopak, kopeme detailnejšie, no menšie oblasti. Niektoré odhady preto hovoria o tom, že zatiaľ je vykopaných možno 10 percent pamiatok, ktoré sa zo starovekého Egypta zachovali. Podľa mňa je toho objaveného trochu viac, tipol by som si 30 až 40 percent.
Stáva sa aj to, že turista alebo amatérsky archeológ nájde nejakú pamiatku starovekého Egypta?
Stalo sa to dokonca aj mnohým profesionálnym archeológom. Napríklad Howardovi Carterovi, ktorého kôň zakopol v tébskej oblasti o vstup do časti kráľovskej hrobky Mentuhotepa II. Fotografovi v Gize zase nečakane zapadla noha statívu a tak bola objavená šachta a pohrebná komora kráľovnej Hetepheres. Takže aj na archeologickom výskume treba počítať i s náhodou.
Práve systematické výskumy, ktoré sa zameriavajú na to, aby objavili hrobku nejakej konkrétnej historickej osobnosti, sú dnes už veľmi staromódne a na projekt tohto typu by vám ťažko niekto dal peniaze. Aj Carterovi veľmi dlho trvalo, kým preukázal, že mal pravdu a nevykradnutá hrobka Tutanchamóna sa nachádza v Údolí kráľov. Našťastie bol natoľko tvrdohlavý a jeho investor lord Carnarvon natoľko benevolentný, že k objavu nakoniec došlo. Dnes by to nefungovalo.