Ostal bez obsahu
Prečo sa Fico schováva za vlajky na Devíne
Ak existuje na Slovensku nejaký základný poznávací znak politických strán, ktoré sú bez obsahu a ideí, tak je ním zaručene oháňanie sa slovenskou vlajkou. Všelijaké iné atribúty by nás mohli pomýliť, ale tento v doterajšej politickej histórii nášho mladého štátu ešte nikdy nesklamal.
Takmer zaručene platilo, že ak ste už svojim voličom nemali čo povedať, stačilo vytiahnuť slovenskú vlajočku, porečniť trošku o národnej hrdosti či o tradíciách, posplietať Štúra so Svätoplukom a odvolať sa na odkaz bratov zo Solúna, a zopár rúk nakoniec predsa len začapkalo, lebo veď o našu mýtickú „dedovizeň“sa treba postarať.
Dlhé roky sa za bielu, modrú a červenú skrývali najmä „tendroví provizkári“z SNS, ktorí svoju jedinú politickú náplň, teda priživovanie sa na štátnych zákazkách, nemohli verejne deklarovať ako stranícky program, a tak im „národné povedomie“ako marketingovo obchodovateľná komodita poslúžilo ako slušná kamufláž. Do dokonalosti ju priviedol sám Andrej Danko svojím telegrafným stĺpom pred parlamentom, ktorý je dodnes pripomienkou toho, že ak už naozaj nič nevieš, aspoň zatlč kôl do zeme, možno raz bude na niečo dobrý.
To, že slovenská trikolóra priťahuje nenáročných voličov asi ako lampa nočné motýle, rýchlo pochopila aj družina okolo Mariana Kotlebu, ktorá sa vlasťou v prejavoch oháňala asi rovnako často ako dvomi osmičkami na šekoch. Aj im to podobne ako národniarom stačilo na percentá zaručujúce bezpečné parlamentné vody, a to bez toho, aby ste museli pred voľbami odprezentovať akékoľvek rozumné návrhy na riešenie akútnych problémov trápiacich túto krajinu. Ako totiž pochopili kedysi aj v OĽaNO, kríž a vlajka fungujú, nech už jazdíte po nedokončených cestách či márne hľadáte toaletný papier v nemocnici.
Aj preto vnímavejšieho voliča asi nijako neprekvapuje, keď zrazu na Devíne vidí utopeného v mori vlajok aj bývalého trojnásobného premiéra a služobne najstaršieho slovenského politika Roberta Fica. V čase politického chaosu a totálneho rozvratu štátu, ku ktorému sám významnou mierou prispel, by bola z jeho strany čo i len snaha o reálnu politiku (rozumej úprimný záujem riešiť politické výzvy v jednotlivých rezortoch) mrhaním energie, ktorú jednak nemá, a ktorú si ako človek podozrivý z páchania závažných trestných činov ani nemôže dovoliť míňať na nič iné ako na boj o vlastné politické, a teda aj existenčné prežitie.
Je zbytočné sa pýtať, či Ficovi to pretŕčanie sa s Andrejom Dankom a Tomášom Tarabom na Devíne stojí naozaj za to. Už prežil aj trápnejšie momenty na Slavíne po boku ruského veľvyslanca či na mítingu, kde nechal rozvášnený dav pod vedením smeráckeho planktónu, zosobneného v postave Ľuboša Blahu, primitívne urážať hlavu štátu.
Fico vie, že ostal bez obsahu. On aj jeho strana, ktorú nech akokoľvek premenuje, navždy ostane len politickou dodávkou, ktorá poslúžila oligarchii na únos štátu. Jeho jediným cieľom je teraz doplávať do politického dôchodku, ktorý by – ak by sa dalo – najradšej videl mimo väzenskej cely. A k takýmto vyhliadkam vedie cesta jedine cez opätovné ovládnutie zložiek, ktoré majú moc mu tieto sny prekaziť.
Ibaže s takouto úprimnou víziou pred svojich voličov predstúpiť nemôže. A tak mu osvedčená „vlajková“kamufláž príde viac než vhod. A dobrý je v tejto chvíli aj kríž. „Boh ochraňuj Slovensko,“reční Fico na Devíne a so zápalom pridáva, že slovenská vlajka na hrad Devín patrí a žiadni progresívci mu nebudú hovoriť, kde ju môže a nemôže vztýčiť.
Je dobré, že sme Fica takto mohli zažiť a vidieť. Je to neklamný znak toho, že už mu nič neostalo. A nám ostáva len veriť, že pre väčšinu voličov sú v 21. storočí len „vlajka a kríž“príliš málo na to, aby si to zaslúžilo volebný krúžok.