Hneváte sa na súdy, ale aj tie vedia byť niekedy nevinné
1. Čo môžeš navrhnúť dnes, neodkladaj na zajtra 2. Keď vyjde čierne slnko 3. Dobrá úroda nezaručí vždy dobrú náladu
1. ČO MÔŽEŠ NAVRHNÚŤ DNES, NEODKLADAJ NA ZAJTRA
Na májovej schôdzi je v programe takmer 250 bodov a je to povznášajúci zoznam. Všetko sa rieši, a keď budeme mať šťastie, tak sa aj vyrieši. Nové zákony, novely starých aj nových zákonov, osobitné uznesenia na konkrétne témy. Napríklad k rozvoju zdravotníctva, k vojne a mieri na Ukrajine či k vyšetrovaniu smrti Jozefa Chovanca v Belgicku a ešte by mal byť aj poslanecký prieskum na ministerstve vnútra, či fungujú kryty civilnej ochrany.
Pred desiatimi rokmi mal posledný záznam v zbierke zákonov číslo 462, v 2021 to bolo 555, na konci apríla tohto roku sme sa dostali na číslo 156, čo je výborné tempo, hoci na nový rekord to asi nevydá.
Máločo prináša také uspokojenie ako pocit, že tam hore sa vie, čo a ako treba zrobiť, aby dobre bolo. Pri takomto rozsahu a kvalite starostlivosti sa naozaj patrí uznať, že občan sa má ako v bavlnke. Každá legislatívna medzera bude zašpárovaná, každá ranka na právnom štáte ošetrená. Hádam. Lebo ak sa na čosi zabudlo, nová príležitosť niečo dôležité presadiť príde najskôr v zime. A bude treba dobiehať!
Ukážkovou je aktivita smerom k Trestnému zákonu, v programe je totiž dvanásť (!) samostatných návrhov na jeho zmenu. Čo je príležitosť sa striedmo a fragmentárne dotknúť aj mediálne atraktívnych aktualít. Konkrétne Jaroslav Pagáč oslobodený, Jozef Šipoš odsúdený.
2. KEĎ VYJDE ČIERNE SLNKO
Ale naozaj striedmo, lebo „bez znalosti spisu“nie je vždy len alibistická fráza. Takým sa tu napokon poctivo snažíme vyhýbať. Bez znalosti spisu znamená, že nepoznáme celé odôvodnenie, a nevieme teda posúdiť jeho relevanciu a dostatočnosť. Je to vôbec potrebné? No malo by, aspoň na tomto mieste áno.
Takže inak. Ak pozeráte seriály s detektívnymi, so súdnymi alebo s inými právnymi kulisami, asi ste si všimli, že ak niečo žalobcovi na súde neprejde, má problém. Reputačný, a teda kariérny. A naopak, samozrejme: ak uspeje, tiež to má vplyv. Či už sa volá štátny zástupca, alebo prokurátor, za (ne)úspech svojej žaloby jednoducho nesie osobnú zodpovednosť. Ale nemusíme ísť hneď do amerických reálií, spomeňte si na prvostupňové oslobodenie Andreja Babiša v kauze Čapí hnízdo. Bol okolo toho veľký rozruch, ale v podstate nikto to nevyčítal súdu, hlavným adresátom kritiky bol štátny zástupca.
U nás sa tak akosi automaticky predpokladá, že nepopulárne rozhodnutie je dôsledkom chyby na strane súdov. V kauze oslobodeného extrémistu však špecializovaný trestný súd namietol, že obžaloba nebola postavená na paragrafe, ktorý trestá podporu a propagáciu extrémizmu, ale na paragrafe, ktorý sa týka šírenia extrémistického materiálu, a teda na právnej kvalifikácii, ktorá podľa súdu nezodpovedá skutkovým okolnostiam. Ak by toto rozhodnutie mal potvrdiť aj najvyšší súd, za výsledok bude zodpovedná špeciálna prokuratúra. A vice versa.
3. DOBRÁ ÚRODA NEZARUČÍ VŽDY DOBRÚ NÁLADU
Pokiaľ ide o konopnú kauzu, nemáme jedno, ale štyri poschodia. Vyšetrovatelia, prokuratúra, súdy a zákonodarca.
Pre policajtov je to relatívne nízko rastúce ovocie, ktoré neobrať znamená obrať sa o dobré čísla objasnenosti v tabuľkách, a teda aj o odmeny. V štatistike sa nepátra po miere spoločenskej nebezpečnosti. (Nechcete to počuť, lebo vo vzťahu k tráve si o jej spoločenskej nebezpečnosti – už len v porovnaní s alkoholom – myslíte to isté čo autor, ale aj o nej tu ešte stále prebieha reálny spor a mnohí rozumní a odborne kvalifikovaní ľudia, ktorí majú bezprostredný – najmä terapeutický – kontakt s obeťami závislosti, majú na vec výrazne odlišný názor.) Toto poschodie dokonca vrátane prokuratúry môžeme pre účely tejto debaty vynechať, robia len to, čo od nich systém pýta.
Pri súdoch je to zložitejšie. V istom pohľade by sa tiež dali vyňať z rovnice. Zákon to tak predpokladá, a tak súdy ako ústa zákona nemajú inú možnosť, než ho uplatniť. To do istej miery platí v prípade, že to tak presvedčivo vyplynie z odôvodnenia. (Skromné odporúčanie: v záujme dôveryhodnosti stavu by v takýchto prípadoch mal súd čosi zrozumiteľné povedať aj tým, ktorí po jeho rozhodnutí nebudú pátrať na webe a nemajú čas a/alebo nástroje na to, aby mu porozumeli.) Ale nie je to celá odpoveď, a tu si doprajme istú tvorivosť.
Nie je úplne výnimočné, že zákonodarca zmení právnu úpravu práve pod tlakom aplikačnej praxe. Zistí, že v aktuálnej podobe je jednoducho obsolétna, lebo ju v takej podobe súdy odmietajú konzistentne uplatňovať. Normotvorca následne ako nové pravidlo kodifikuje to, na čom sa medzičasom zhodla judikatúra.
To vie mať benígnu aj malígnu podobu. Príkladom tej prvej nech sú tzv. federálni dôchodcovia. Dlhé roky čelili otvorenej diskriminácii a dlhé roky sa jej nápravy domáhali od vlády aj parlamentu, ale napokon k nej viedla až ochota najvyššieho súdu odhliadnuť od znenia zákona a namiesto neho priamo a ex proprio vigore (vlastnou mocou) uplatniť princíp rovnosti. Dalo by sa povedať, že dokonca contra legem (proti zneniu zákona). Za analogický by sa v niektorých prvkoch dal označiť aj vývoj zákonnej úpravy ochrany spotrebiteľa.
Nie úplne rovnako, ale v istom zmysle podobne, len v opačnom garde, dopadol na Slovensku lustračný zákon. Na papieri platil, ale v podstate hneď na začiatku sa ukázalo, že ho tu nemá kto vynucovať.
Toto teda asi nebude úplne ono. Je jednoducho nebezpečné chcieť od súdov, aby tam, kde to naráža na verejnú mienku, odhliadli od zákonov a namiesto nich presadili vlastné vnímanie. Primárnym fórom, ktoré má zabezpečiť súlad medzi právom a spravodlivosťou – alebo aspoň vytvoriť priestor na dosahovanie takéhoto súladu v aplikačnej praxi –, je totiž parlament.
Niektorí sa na tomto mieste zamračíte, iní nahlas rozosmejete. Že parlament! Nuž áno. Lebo deľ ba moci, lebo zastupiteľská demokracia, lebo právna istota. Dá sa to rozobrať, ale vari ani netreba a bude stačiť jedna veta. Ak má platiť rovnosť pred zákonom, je pojmovo nevyhnutné, aby platila viazanosť súdu zákonom.
Ak čakáte na pointu, tak jej hľadanie začnime priamo v tomto denníku, kde kolega Peter Kubina odmietol námietky voči obligatórnej povahe trestu prepadnutia majetku (čiže voči absencii právomoci súdu uložiť trest zodpovedajúci konkrétnym okolnostiam prípadu) ako neopodstatnené: „Druhy a výšky trestov a podmienky ich ukladania sú otázkou zákonnej úpravy a úlohou súdov je tento zákon aplikovať.“
Ale toto vás „pobaví“ešte viac. To konkrétne znenie paragrafu 58 Trestného zákona, ktoré súdu nie že umožnilo, ale mu prikázalo nariadiť prepadnutie majetku Jozefa Šipoša, vzišlo z novely č. 262/2011. Navrhla ju ministerka spravodlivosti Lucia Žitňanská a hlasovala zaň v podstate celá Radičovej koalícia vrátane napríklad autora rubriky, Miroslava Beblavého, Jany Dubovcovej, Ondreja Dostála a celého klubu SaS. Áno, aj Richard Sulík, Juraj Droba a Martin Poliačik zahlasovali za zákon, ktorý súdu vo veci Šipoš nariadil ako zákonnú povinnosť uložiť trest prepadnutia majetku. (On ju v menej prísnej podobe mal už predtým, na základe novely Trestného zákona z apríla 2010, ktorú schválil ešte „smerácky“parlament, ale v súčasnej podobe, čiže aj s odsekom 3, to prešlo až o rok neskôr, pričom Smer aj SNS boli proti.)
Zlý pocit z dnešného Slovenska je daný aj tým, že výkon verejnej moci tu jednoducho nemá primeranú úroveň. Ľudí s nárokom manifestovať morálne pobúrenie nad čiastkovými príznakmi tohto stavu je však čoraz menej.
Zlý pocit z dnešného Slovenska je daný aj tým, že výkon verejnej moci tu jednoducho nemá primeranú úroveň. Ľudí s nárokom manifestovať morálne pobúrenie nad čiastkovými príznakmi tohto stavu je však čoraz menej.