Projekt Southbank nezhorší mikroklímu pri Dunaji
Bratislavčania svoje mesto podceňujú, mali by pridať na sebavedomí, tvrdí Patrick Lüth
Na pravom brehu Dunaja v Bratislave má vyrásť nová štvrť Southbank. V medzinárodnej architektonickej súťaži investora Penta si prvenstvo odniesol spoločný návrh ateliérov Snøhetta, Studio Egret West a Gro Architekti.
Patrick Lüth vyše desať rokov vedie ateliér Snøhetty v rakúskom Innsbrucku a takmer dve dekády pracuje pre túto svetoznámu architektonickú firmu. Príbeh nórskeho ateliéru sa začal návrhom modernej podoby Alexandrijskej knižnice a popri zásadnom vstupe do domáceho Osla viedol od citlivých mikroprojektov v nórskej divočine až po návrhy celých mestských štvrtí.
Architekt v rozhovore približuje svoj pohľad na projekt pri Dunaji, na to, či zníži alebo zvýši klimatickú záťaž v meste, na vhodné spôsoby dnešného rastu miest i na to, či je Bratislava dosť sebavedomá.
V ateliéri Snøhetta ste začali pracovať v roku 2005, čiže ste boli pri dokončení a otvorení budovy opery a baletu v Osle. Táto stavba z portfólia vašej firmy sa stala novým symbolom mesta. Ako z dnešného pohľadu vnímate jej vplyv?
To, že vznikol plán zmeny celého tohto areálu, bolo strategické rozhodnutie zo strany mestského plánovania. Išlo o koncept „mesta na fjorde“a budova opery bola dôležitým míľnikom celého tohto rozvoja. Nie je to teda len naša zásluha, bol to strategický plán mesta. Avšak to, ako táto stavba zmení vnímanie tohto miesta, sme všetci podcenili. Rovnako ako to, že to bude tak dobre fungovať a že od prvého dňa osloví také množstvo ľudí. Osvedčilo sa veľkorysé gesto, že bol sprístupnený nekomerčný a nijako neobmedzený priestor, ktorý je každý deň využívaný. A to nielen turistami, ale aj domácimi.
Ďalším krokom bolo preloženie diaľnice do fjordu, čo bola pre mesto obrovská investícia, no tým sa umožnilo pešie prepojenie štvrte so železničnou stanicou. Prispelo to k ďalšiemu rozvoju územia. Teraz je to spolu s Munchovým múzeom, budovou knižnice a bytovkami takmer hotové. Pre mňa ide o príkladné mestské riešenie – takmer bez motorizovanej dopravy a s vysokou mierou premiešania funkcií a demografie. Áno, bývanie je tam veľmi drahé, ale napriek tomu to územie využíva veľmi veľa ľudí.
Zmena tohto pobrežného areálu mala vplyv na celé Oslo. Presunulo sa tam viacero kultúrnych inštitúcií, vzniklo nové centrum. Na tomto území vyrástla aj línia výškových a architektonicky výrazných budov Barcode, voči ktorej boli na začiatku výrazné protesty. Hovorilo sa o drastickej zmene vizáže mesta či dokonca jeho identity. Ako dnes vnímate zmenu toho územia?
Pre mesto to bola jednoznačne pozitívna zmena. Išlo o jasný príklon k zahusťovaniu v blízkosti centra. Dalo by sa povedať, že sa sem centrum postupne presunulo. Zahustením sa udržalo na uzde rozširovanie mesta. Podobne ako iné európske hlavné mestá aj Oslo za posledné roky narástlo, no príliv ľudí sa udržal v zahustenom vnútri mesta. Je to podmienené aj tým, že existuje jasná hranica – z juhu je to fjord a zo severu kopce a lesy. Čiže sa na tom prejavil aj nedostatok priestoru. Viedlo to aj k tomu, že ceny nehnuteľností pri novostavbách sú veľmi vysoké.
Čo sa však celkovo podarilo, je ten presun života. Keďže Oslo nemá skutočné historické centrum, nebolo také problematické počítať s tým, že k tomuto presunu smerom k pobrežiu dôjde. Vedelo sa, že táto zmena musí priniesť kvalitu a rôznorodosť. V posledných rokoch je to spojené aj s rozhodnutím vyčleniť z vnútorného mesta individuálnu motorizovanú dopravu. Na začiatku táto myšlienka mala aj odporcov, no nakoniec všetci pochopili, že je to veľký kvalitatívny prínos.
V Osle sa teda diskutuje o tom, ako takto získané priestory využiť. O tom my tu v strednej Európe stále môžeme len snívať. Ak sami nezačneme znižovať cestné a parkovacie kapacity, tak sa s tou zmenou mobility nikam neposunieme.
Prejdime k Bratislave, ktorej centrum sa tiež výrazne mení. Stavia sa pod Hradom, pri Dunaji pribudol výškový „downtown“a váš ateliér sa podieľal na návrhu štvrte na pravom brehu Dunaja. Ako vnímate Bratislavu a jej zmenu?
Je zaujímavé, aké heterogénne je centrum Bratislavy pri Dunaji. Vidíme tu rôzne využívané pontóny, modernizmus národnej galérie a je tu aj výšková projektová architektúra. To všetko sa deje na veľmi malom priestore. Je to celkom výnimočné a baví ma to. V tejto perspektíve vidím aj náš projekt. Tiež ide o doplnok tejto mozaiky. Ide však o iný prístup než pri výškovákoch na opačnom brehu.
Pre mňa je vždy zaujímavé prejsť z Rakúska cez hranicu a po chvíli sa ocitnúť v úplne inej realite. Myslím si, že sebavedomie obyvateľov Bratislavy o tom, že ich mesto je cool, je dosť poddimenzované. Máte tu všetko – kopce, rieku, zaujímavé okolie, blízkosť iných veľkých európskych miest. Často sa mi zdá, že to tu ľudia podceňujú. Mohli by pridať na sebavedomí a povedať si, že toto je naozaj dobré miesto.
Projekt Southbank sa dá všeobecne vnímať ako príspevok ku skompaktneniu a k zahusteniu centra mesta. A je tu aj téma zrastania psychologicky oddelených brehov Dunaja. Stavanie v centre sa však dá hlavne vidieť ako protiváha voči dlhodobej suburbanizácii. Ako vnímate vzťah medzi týmito fenoménmi?
Nástup suburbanizácie bol pochopiteľný, pretože ho umožnili spoločenské podmienky. Nad dôsledkami si však budeme ešte dlho lámať hlavu. Je zrejmé, že súvisiaca zmena dopravného správania nás dnes tlačí do toho, aby sme sa jednoznačne orientovali na územia v centre. Tu sa deje ten skutočný život a sú tu podmienky pre bývanie rodín a všetkých generácií. A to aj bez používania áut. Vo Viedni to už nie je žiadna téma. Mnoho mladých ľudí už ani nemyslí na to, že by vlastnili auto. Nezaujíma ich to a nepotrebujú to. Dokážu robiť všetko, čo chcú, a nevnímajú to ako obmedzenie. Skôr ako bremeno. Ide o mentálny stav, ktorý sa však dostaví len vtedy, keď mesto na malom priestore ponúka rôzne možnosti. To je tá heterogenita, ktorú tu v Bratislave máte. Čiže rámcové podmienky sú dané.
So suburbanizáciou súvisela túžba po vlastnom priestore. Keď sa dnes hovorí o zahusťovaní, rýchlo sa dostaví pocit, že o niečo priestorovo prichádzame. Ako s týmto mentálnym stavom pracovať?
Musíte na to aj architektonicky reagovať. Aj tú zahustenú zástavbu je potrebné robiť tak, aby ľudia mali pocit, že stále majú svoje vonkajšie priestory. Ak sa prenesiem k nášmu projektu, tak sa to začína pri banálnych veciach, ako sú terasy, balkóny a rôzne úrovne intimity pri verejných priestoroch. Sú tam plochy, ktoré pocitovo viac patria obyvateľom, a také, ktoré sú bez obmedzení k dispozícii širšiemu obyvateľstvu.
Poďme k samotnej lokalite. Southbank vznikne na prírodnom a čiastočne využívanom priestore. Ako ste k tomu pristupovali?
Pre celý areál máme veľmi jednoduchý naratív: postavené v harmónii s prírodou.
Čo to znamená?
Deje sa to na rôznych úrovniach. Pýtali sme sa: Čo sa na tomto území nachádza? Nie je to tak, že by celý areál bol zelený. Je tam relatívne veľa zelene, ale mnohé z plôch už prešli zmenami, sú tam asfaltové a vyštrkované miesta a také, kde je hodnota zelene veľmi nízka a ktoré nemajú vysokú biodiverzitu. Zároveň sú na pozemku aj areály s úžasnými stromami. Jedným z centrálnych bodov nášho návrhu je ich ochrana. Sú tam 50- či 60-ročné stromy s výbornou kvalitou. Hranicu nášho vstupu sme naozaj kreslili v ich prospech. Ochraňujeme ich, inštalujeme, robíme z nich niečo výnimočné. Program výstavby sme vyvinuli v dialógu s existujúcimi štruktúrami a všetko, čo sme pridali, sa deje pod premisou „stavať s krajinou a prírodou“.
Odklon od suburbanizácie si vyžaduje klimatická kríza. Život v kompaktnom meste totiž produkuje menšiu uhlíkovú stopu. Zároveň sa však hovorí o tom, že zelené plochy v meste majú pozitívny vplyv na mikroklímu. Ak projekt Southbank zaberie takúto plochu, nestratí sa tento klimatický benefit?
V skutočnosti sa nič nezmení. Medzi pozemkom a Dunajom je dosť široký a hustý pás stromov, ktorý ostane nedotknutý. Na samotnom pozemku sa objem flóry a zelene oproti dnešnému stavu skôr zvýši. Navyše, pri tejto otázke nejde len o zeleň. Ale napríklad aj o zachytávanie vody, čo môže mať výrazný vplyv na zlepšenie mikroklímy. Ide o princíp „mesta ako špongie“alebo o ochladzovanie vyparovania. Keď dokážeme šikovne zaobchádzať s dažďovou vodou, môže to mikroklímu v porovnaní s dneškom skôr zlepšiť.
Nemám absolútne žiadne obavy, že by sme navrhovaným zahustením spôsobili zhoršenie mikroklimatických podmienok. A pre územia vzdialené 500 a viac metrov to nebude mať vôbec žiadne dosahy. Vo všeobecnosti ide o to, aby sme aj v existujúcej mestskej zástavbe hľadali stratégie na výsadbu
veľkého počtu stromov. Znie to strašne banálne a naivne, ale výsadba stromov je najlepšia reakcia na klimatickú zmenu. Mám na mysli tienenie veľkými stromami, ktoré sú v špongiovom meste navzájom presieťované. Nie sú to žiadne ezoterické fantázie, naozaj to funguje. V tomto musia všetky európske mestá pridať. Odhodlať sa k tomu, aby z niektorých ulíc zmizla doprava a pribudlo v nich tienenie a manažment dažďovej vody.
Vo svojej prednáške v Bratislave ste na príkladoch vášho ateliéru ukázali, ako pracujete so znižovaním uhlíkovej stopy. Pri projekte Southbank ste to skôr naznačili. Dá sa k tomu ešte niečo doplniť?
Otázka stojí tak, čo súčasné zákony a normy dovoľujú. Momentálne existujú na Slovensku viaceré úradné nariadenia, ktoré úsporu CO₂ počas výstavby výrazne sťažujú. Nehovorím o spotrebe energie počas využívania budov, ale o výstavbe. Sú tu napríklad normy z oblasti požiarnej ochrany, ktoré znemožňujú výstavbu viacposchodových drevených budov. Sú tu tiež nariadenia ohľadom parkovacích miest. Tie spôsobujú, že musíte stavať viacpodlažné podzemné parkoviská. V tomto bode si s naším projektom spájam jednu nádej. Keďže sa bude stavať v etapách, tak je predstaviteľné, že by sa dopyt po parkovaní najprv riešil nadzemnými poschodovými garážami. Tie by sa neskôr, pri začiatku riešenia ďalšieho pozemku a po zmene mobilného správania ľudí, mohli rozobrať a kompletne zrecyklovať.
Tvrdíte teda, že architektúra by mohla byť klimaticky prínosnejšia, ale brzdia ju regulácie?
Áno. Architektúra je vždy výsledkom rámcových podmienok. Zoberme si napríklad pravidlá minimálneho odstupu budov z 50. rokov. Ide o vzdialenosti medzi obytnými stavbami, ktoré súvisia s požadovaným minimom slnečného svetla pre každý obytný priestor. To v konečnom dôsledku vedie k bodovej výstavbe, čiže viac izolovaným objektom. Keby to nariadenie neexistovalo, vyzerali by návrhy inak.
V prednáške ste povedali, že je pre nás dôležité snažiť sa byť „zelení“, no stále nevieme exaktne merať úsporu CO₂ počas životného cyklu budov. Môže sa teda stať, že dnes hovoríme o udržateľnej architektúre, ale až neskôr, keď budeme mať exaktné nástroje, uvidíme, akí udržateľní sme boli. Ako v takejto situácii teda postupovať?
Sú tam dva aspekty. Jednak nemôžeme tak dlho čakať. Musíme niečo robiť. S dostupnými vedomosťami sa musíme snažiť o to najlepšie, čo vieme. Inak to prenecháme tým, ktorí o tom uvažujú menej. A druhá je otázka exaktného merania. Tu treba rozlišovať. My máme vo firme zadefinovaný celý balík možností, ako navrhovať udržateľne. Ide o množstvo vecí – sociálnu udržateľnosť, výstavbu miest a tiež o CO₂. Téme CO₂ sa všeobecne venuje stále málo pozornosti, pretože sa dá ľahko vyhovoriť na iné stratégie. Dá sa povedať: veď my sme predsa udržateľní. Keď sa však prizriete bližšie, tak nie je jasné, čo sa robí s tou uhlíkovou stopou. Treba povedať, že to súvisí aj s nedostatkom informácií.
Akých?
Napríklad od výrobcov. Keď kúpim hliníkové okno, stále mi nevie každý výrobca povedať, koľko CO₂ v ňom bude. A keď to my architekti nevieme, môžeme len špekulovať. Znamená to, že potrebujeme informácie, aby sme vedeli niečo vypočítať. A potrebujeme aj porovnateľné hodnoty. Inak nemáme žiaden východzí bod na diskusiu, vyhodnocovanie a meranie progresu.
Cieľom nášho ateliéru je, aby sme v dohľadnom čase vedeli o našich projektoch robiť exaktné vyjadrenia. Čiže dokázať povedať, že vzhľadom na nami použitú metódu bude pre celý životný cyklus daného projektu toľko kilogramov CO₂ na meter štvorcový. Problém je, že je to veľmi komplexné. Je rozdiel, či pri nejakom materiáli zohľadním priemernú hodnotu alebo konkrétnu, pretože viem, od ktorého výrobcu bude. Je tiež rozdiel, či použijem bežnú elektrickú sieť alebo takú, kde je 95 percent prúdu z obnoviteľných zdrojov. To sú veci, pri ktorých je stále málo pochopenia.
V súvislosti s územím pri Dunaji, kde sa má stavať, existuje aj názor, že ide o neregulovaný terén, ktorý si osvojili a využívajú rozličné skupiny obyvateľstva. Otázka je, či je väčšia spoločenská hodnota takýto nespútaný areál v centre mesta zachovať alebo ho komerčne zastavať. Ako to vidíte?
Je, samozrejme, pekné mať čosi také. Ale treba to vidieť aj v pomere. Alternatíva by bola neurobiť nič a neprispieť k zahusteniu vnútra mesta, o ktorom sme hovorili. Myslím si, že z celkového pohľadu je lepšie niečo urobiť. Navyše sa snažíme o to, aby bol areál čo najviac verejne prístupný. Tým sa hádam naďalej umožní aj voľný program, ktorý tam teraz existuje.
Áno, ide o komerčné využitie daného územia. Ale napríklad aj nultou fázou projektu, ktorá prebehne pred výstavbou a ktorú berieme vážne, sa budeme snažiť vtiahnuť do aktivít lokálnych obyvateľov či tých, ktorí miesto teraz využívajú. Či už sú to cyklisti, alebo skejtbordisti. Chceme ukázať, že sa síce ide niečo meniť, ale aj potom tam budú mať miesto. Ešte raz: áno, ide o komerčný projekt a cieľom developera je zabezpečenie profitu. Ale mám pocit, že ide o výstavbu, pri ktorej má vzniknúť pridaná hodnota pre obyvateľov.
Poďme ešte k otázke, kto tvorí mesto. Keď štvrť stavia súkromný investor, reakcia ľudí môže znieť: o nás bez nás. Formy rozhodovacích procesov pritom môžu byť rôzne. Stavať sa môže pod taktovkou mesta, môže ísť o zmiešané platformy, keď do deja vstupujú aj občania. Ako vnímate tieto prístupy?
Ak hovoríme o politických zástupcoch, ktorí sú volení obyvateľmi, tak by voči nim mala existovať dôvera. Čiže keď je v takýchto procesoch zapojená politika, je to v každom prípade v poriadku. Považujem za legitímne, keď mestské zastupiteľstvá organizujú či vyžadujú architektonické súťaže, v ktorých majú hlasovacie právo a podieľajú sa na tom, čo v meste vznikne. Dobré však môžu byť aj alternatívne formáty, napríklad procesy spolupráce. Naša čerstvá skúsenosť je s projektom Neue Werft v Korneuburgu pri Viedni, kde na základe zadania od súkromného investora šesť ateliérov spoločne vypracovalo návrh a celé to prebiehalo v dialógu s mestom. Participatívne procesy so zapojením lokálnych obyvateľov považujem principiálne za zaujímavé, ale nie vždy. Musí to byť dobre koncipované a moderované, aby to prinieslo pridanú hodnotu. Inak dostanú prílišnú váhu partikulárne záujmy, často to tiež nemusí byť prínosné pre správny vizionársky vývin mesta. Pretože ľudia, ktorí nie sú odborníci a nevyznajú sa v plánovacích procesoch, nedokážu vidieť dopredu a prinášajú skôr bezprostredné požiadavky. Pre mňa je teda v poriadku, keď sa mesto stavia cez architektonické súťaže alebo kooperatívne procesy, a to aj primárne zo súkromných peňazí. Záleží však na tom, aby celý priebeh bol nastavený správne.